TALIANSKO - S vypätím všetkých síl dokončuje starnúci Pietro Perugino svoje posledné dielo. Ide o fresku Madony s dieťaťom v kostolíku v mestečku Fontignano. Pár desaťročí predtým pritom patril medzi najvyhľadávanejších maliarov Talianska. „Za peniaze bol ochotný zapredať dušu,“ uvádza životopisec Vasari. Zničila Peruginovu hviezdnu kariéru chamtivosť?
Na hlavnej oltárnej stene v Sixtínskej kaplnke vo Vatikáne sa rysuje freska Narodenia Pána. Jej autorom je Pietro Perugino (asi 1452-1523). Ten tu pre pápeža v rokoch 1480 a 1482 vytvorí celkom tri diela. Vtedy 30-ročný maliar je na vrchole slávy. „Tešil sa takej obľube ako dnešné celebrity,“ myslí si súčasný taliansky historik umenia Marco Pierini.
Maliar je doslova zavalený zákazkami. Podľa Pieriniho je vtedy známejší ako jeho súčasník Leonardo da Vinci (1452-1519). „Bol síce najslávnejším maliarom svojej doby, ale čoskoro sa naňho zabudlo,“ upozorňujú však autori dokumentu Perugino – Večná renesancia. Je pravda, že maliarov rýchly pád zapríčinilo jedno jediné plátno?
Spal v truhlici?
V maliarskej dielni v centre Florencie to hučí ako v úli. Pod vedením Andrey del Verrocchia (1435-1488) sa tu učí aj niekoľko mimoriadne talentovaných mladíkov. Vedľa da Vinciho je to aj Pietro Vannucci. Ten na svet prišiel okolo roku 1452 neďaleko Perugie, podľa ktorej čoskoro získa priezvisko.
Podľa životopiscu Giorgia Vasariho (1511-1574) to práve on sprvu nemá ľahké, pretože pochádza z najchudobnejščích pomerov. „Vydal sa do Florencie, kde niekoľko mesiacov spával ako chudák v truhlici, pretože nemal na iné lôžko,“ uvádza. Ide však iba o legendu. Ako zistili historici, Pietro pochádzal z vyššej triedy a biedou nikdy netrpel.
Zákazky sa hrnú
Freska s námetom klaňania troch kráľov je takmer hotová. O Peruginove diela je už od maliarovej mladosti obrovský záujem. Prvú veľkú zákazku Pietro získava roku 1475 od prioru servitov v Perugii. Ide o fresku Klaňanie troch kráľov v krížovej chodbe tunajšieho kostola Panny Márie. Perugino na nej zachytí veľké množstvo postáv, vrátane svojho učiteľa.
Následne ešte vymaľuje oblúky nad stĺporadím. Za obe diela „zožal veľkú a zaslúženú chválu“, ako píše Vasari. Po ich dokončení sa ďalšie zákazky len hrnú. O mladíkove práce majú záujem v Siene, Bologni, Neapole aj vo Francúzsku. A Pietro sa snaží všetkým záujemcom vyhovieť. Je na roztrhanie…
Tvorí pre pápeža
Sixtínskou kaplnkou sa rozlieha klepot krokov. Prechádza ňou pápež, ktorý sa prišiel pozrieť, ako postupujú práce, ktoré zadal Peruginovi. Pietro je vtedy považovaný za najväčšieho súčasného umelca. Pápež Sixtus IV. (1414–1484) ho preto roku 1479 „s veľkou slávou povolal do Ríma“.
Perugino najprv tvorí pre Svätého otca v chráme sv. Petra. Následne namaľuje šesť výjavov v Sixtínskej kaplnke, tri z nich dokonca na hlavnú oltárnu stenu. Hoci si Pietro nevedie zle, fresky neskôr ustúpia inému dielu. Maliarov rival Michelangelo (1475–1564) ich strhne a na ich mieste vytvorí svoj Posledný súd.
Je to neohrabanec?
Peruginova tvár sa znetvorí zlosťou. „Taká urážka!“ cedí cez zuby. V roku 1482 sa vracia do Florencie, kde si zriadi dielňu a kúpi niekoľko domov. Stále je pritom zavalený prácou. Zrejme aj preto sa v jeho dielach začínajú objavovať tie isté postavy s podobnými gestami aj výrazmi.
Výtvarné umenie sa vtedy navyše rýchlo vyvíja. Perugino však zostáva verný svojmu štýlu, ktorý vychádza z módy. Keď Michelangelo zbadá jeho najnovšie diela, označí ho za neohrabanca. Urazený Pietro vec ženie až pred súd, so sťažnosťou však neuspeje.
Pád z výslnia
„Použil som postavy, ktoré ste kedysi chválili,“ čuduje sa Perugino. „Môžem za to, že sa vám teraz už nepáči a že ich nechválite?“ bráni sa. Jeho sláva sa otriasa v základoch. Poslednú veľkú zákazku maliar získal vo Florencii roku 1504. Pre hlavný oltár baziliky Santissima Annunziata maľuje obraz Nanebovzatia Panny Márie.
Úspech s ním však nežne. Naopak. Zo všetkých strán sa naňho znáša kritika. Vyčítaná je mu fádnosť a tuctovosť. Obraz je preto umiestnený až dozadu k chóru a nie na oltár. Nároční Florenťania ho však považujú za taký zlý, že si vynútia jeho zvesenie a odstránenie z baziliky.
V tieni svojho žiaka
Pohroma strieda pohromu. Po neúspechu vo Florencii sa Pietro odsťahuje do Perugie, kde ho prepadnú lupiči. Sotva si zachráni holý život. Vzhľadom na to, že maliar pri sebe nosil veľkú časť hotovosti, prišiel o obrovskú sumu peňazí. Veľkou inšpiráciou mu vtedy zostáva jeho žena, väčšina Peruginových madon nesie jej tvár.
Záujem o maliarove diela však upadá. Môže za to aj umelcov žiak, ktorým je slávny Raffael Santi (1483-1520). Ten prevezme učiteľov štýl, ktorý však výrazne zdokonalí. Definitívnu bodku za Peruginovým vzostupom a pádom urobí mor. Renesančný majster mu padne za obeť v roku 1523.
