LITVA - Klietka sa otvorí a deväť tuleňov sivých vkĺzne do vôd pri litovskom pobreží Baltského mora. Vydávajú sa na cestu za novým životom, a to s rizikom klimatických zmien, znečistenia a znižujúcich sa zásob rýb, píše agentúra AFP.
Tulene sú chované na špecializovanom mieste v litovskom prístave Klaipeda. Podľa litovských odborníkov prežije vo voľnej prírode iba päť percent tuleních mláďat. Ľadová pokrývka v Baltskom mori je v dôsledku klimatických zmien stále vzácnejšia, čo tulene pripravuje o útočisko, kde by mohli vychovávať svoje mláďatá.
"Matky sú nútené rozmnožovať sa na súši a vo vysokej koncentrácii s ostatnými tuleňmi," vysvetľuje vedkyňa z Vilniuskej univerzity Vaida Survilieneová. V dôsledku toho nie sú schopné rozpoznať svoje mláďatá a často ich z tohto dôvodu opúšťajú, dodáva. Podľa Arūnasa Grušasa, biológa z centra v Klaipede, je výchova mláďat na súši tiež vystavuje ľuďom, predátorom a agresívnym samcom a zvyšuje riziko ochorenia.
Grušas sa o tulene začal starať v roku 1987, kedy priviedol prvé mláďa do svojej kancelárie v Múzeu mora v Klaipéde, ktoré teraz dohliada na nové zotavovacie centrum postavené v roku 2022. „Naučili sme ich, ako sa majú kŕmiť, a zvykli sme ich na vodu," vysvetľuje Grušas.
Úplne prvé mláďatá boli umiestnené do provizórnej nádrže v jednej z jeho kancelárií. "Pre nás to bola senzácia. V tom čase už tu takmer žiadni tulene neboli," hovorí biológ. Vedci sa museli naučiť, ako sa o mláďatá starať, aby ich priviedli späť k životu. Začali tým, že ich kŕmili tekutými preparátmi a až potom im začali podávať pevnú stravu.
V tom čase boli tulene v regióne blízko vyhynutia. Z populácie obsahujúcej pred druhou svetovou vojnou 100.000 jedincov ich na konci 80. rokov minulého storočia zostávalo iba 4000 až 5000 kusov. "Ich počet začal výrazne klesať v 50. rokoch 20. storočia v dôsledku lovu a konkurencie s rybármi," uvádza Survilieneová.
V 60. rokoch 20. storočia začali miestni poľnohospodári používať pesticídy, ktoré boli pre tulene extrémne toxické, upozorňuje vedkyňa. Tulene, ktoré sú v Baltskom mori na vrchole potravinového reťazca, toto znečistenie absorbovali. Toxické látky spôsobili neplodnosť samíc a oslabili imunitný systém celej populácie, takže tulene boli zraniteľnejšie voči parazitom a infekciám.
Akonáhle boli najtoxickejšie pesticídy zakázané, populácia tuleňov sivých dokázala prežiť a rásť. Dnes sa ich počet v Baltskom mori odhaduje na 50 000 až 60 000 jedincov.
V reakcii na nadmerný rybolov Európska komisia zaviedla trvalý zákaz komerčného lovu tresky vo východnej časti Baltského mora, ale toto opatrenie zatiaľ neprinieslo žiadne významné výsledky. "Viac ako 80 percent rybích populácií v Baltskom mori bolo zničených a tulene už nemajú čo jesť," hovorí Grušas. "Vo východnom Baltskom mori sa už asi päť rokov neloví treska, ale počty týchto rýb sa ešte nevrátili do normálu, hoci je to jeden z hlavných zdrojov potravy pre tulene," upozorňuje Darius Daunys, vedec z univerzity v Klaipéde.
Na litovské pobrežie je vyplavovaných stále viac dospelých tuleňov. Vedci vrátane Grušasa ukazujú na rybárske siete v blízkosti pobrežia, do ktorých sa tulene pri hľadaní potravy zamotávajú a nakoniec sa utopia.
Deväť vypustených tuleňov si medzitým užíva svoje prvé kúpanie vo voľnej prírode. Pri predchádzajúcich vypúšťaniach podľa zariadenia GPS väčšina zvierat zamierila na švédsky ostrov Gotland uprostred Baltského mora, ktorý je bohatší na ryby. Niektoré však potrebovali pomocnú ruku biológov. Niektoré vypustené tulene spočiatku nasledovali loď späť do prístavu, pretože sa báli, že zostanú samé. Nakoniec si všetci našli cestu späť do divočiny.
Grušas, ktorý hovorí, že s tuleňmi strávil celý život, sa teraz chystá do dôchodku. Jeho odchod prichádza v čase, keď sa populácia tuleňov kužeľozubých v Baltskom mori síce stabilizovala, ale stále je zraniteľná.
