ŠPANIELSKO - Za sprievodu symfónie cinkajúcich zvončekov kluše asi 300 čiernych, hnedých a strakatých kôz po dláždenej ceste v Katalánsku na severovýchode Španielska. Každú chvíľu sa stádo zastaví, aby mohli kozy s chuťou ohrýzať suché kríky lemujúce okraj lesa, napísala agentúra Reuters.
Kozie stádo putuje z mesta do mesta v rámci pilotného projektu založeného v meste Mataro, ktorý je súčasťou širšieho úsilia zmierniť riziká lesných požiarov. Tieto programy financuje Európska únia. Vlny horúčav v krajinách južnej Európy každé leto sprevádzajú lesné požiare, ktoré ničia rozsiahle oblasti a sú čím ďalej tým intenzívnejšie v dôsledku klimatických zmien. V Katalánsku však v minulom roku počet požiarov klesol, hoci išlo o tretí rok najhoršieho sucha za 100 rokov. Regionálna vláda tento pokles pripisuje lepším opatreniam, ktoré majú požiarom preventívne predchádzať – a kozy sú jedným z nich.
Kozy sú známe svojou nenásytnou chuťou do jedla, živia sa dokonca aj tŕnistými rastlinami, ako sú kaktusy či bodliaky. To z nich robí ideálnych pomocníkov pri odstraňovaní krovín a iných horľavých materiálov a pri vytváraní prirodzených protipožiarnych pásov. Prax využívania hospodárskych zvierat na odstraňovanie horľavého podrastu siaha stáročia do minulosti. Ich úlohu postupom času prevzali stroje, ale teraz sa niektorí poľnohospodári opäť vracajú ku kozám a iným zvieratám v snahe nájsť udržateľnejšie poľnohospodárske metódy. V španielskom regióne Galície túto prácu vykonávajú divé kone.
Francesco Teixido a Pedro Alba, ktorí obaja majú 38 rokov, dávajú krátkymi písknutiami pokyny pastierskym psom, aby hnali kozy pozdĺž okraja obytnej oblasti v okrese Maresme. Ten je náchylný na lesné požiare a leží na pobreží stredného Katalánska. Obaja títo obchodní partneri sa nedávno rozhodli spojiť svoje stáda a prijať kočovný život pastierov kôz. Teixidov príbeh začal pred 14 rokmi malým experimentom s chovom kôz na barcelonskom predmestí Badalona. Ostatní členovia pôvodnej skupiny však čoskoro stratili chuť do náročného životného štýlu a Teixido zostal sám so svojim skromným stádom siedmich kôz.
"Spočiatku to ani nebola profesia. Robil som to ako koníček, aby som sa niečo naučil," hovorí Teixido, ktorý predtým pracoval ako inštruktor lyžovania, plachtenia a windsurfingu. "Keď ste inštruktor, tiež sa staráte o skupinu detí alebo dospelých a musíte sa snažiť, aby sa správali čo najlepšie," vtipkuje a dodáva, že dáva prednosť svojmu súčasnému pocitu slobody. Albumy tiež opustil úplne odlišný život: bol muzikant, ale potom prišla pandémia a zabránila mu cestovať na vystúpenia. Tvárou v tvár nútenej zmene kariéry sa rozhodol hľadať prácu, pri ktorej by mohol tráviť čas so svojim malým synom. A tak začal tým, že kúpil niekoľko kôz od Teixida, ktorého stretol na večierku.
Chovateľov kôz platia jednotlivé obce, ktoré využívajú ich služby, a tiež syrári, ktorí si obzvlášť cenia mlieko od stád z pestrých prírodných pastvín. Tieto zdroje príjmov však tiež znamenajú, že sa pastieri musia vysporiadať s väčšou byrokraciou súvisiacou s daňovými a zdravotnými predpismi. Zvieratá, ktoré sa neustále pohybujú, sa pasú na širokej škále rastlín a nevyžadujú doplnkové krmivo, ako je lucerna. Vďaka tomu je z ich mlieka sladší, tučnejší a na bielkoviny bohatší tvaroh s chuťou, ktorá sa mení podľa ročného obdobia, vysvetľuje dvojica.
Väčšinu príjmov z predaja mlieka a od obcí, ktoré platia za program prevencie lesných požiarov, vynakladajú na obstaranie lepšieho vybavenia. Ostatne ani jeden z nich to nerobí čisto pre peniaze. "Ak počítate hodiny, nie je to práca pre vás," hovorí Alba. "Robíme to, pretože veríme v iný spôsob života a iný spôsob práce s pôdou."
