Vyskúšali sme lyžovačku v Tirolsku na vlastnej koži: Kvalita, za ktorú sa oplatí zaplatiť

 

Na ceste do talianskych Dolomitov sme si urobili zastávku. V obci Sillian, v spolkovej krajine Tirolsko, len pár metrom pred centrom obce, sa po ľavej strane rozprestiera rozsiahlejšie parkovisko. Presne oproti nemu štartuje kabínka, ktorá vás vyvezie na svahy Sillian - Hochpustertal. V nadmorskej výške okolo 2400 m.n.m. vás obslúžia dve štvorsedačky a jedna 6-sedačka. Pre deti premáva lanový vlek.

 

My sme boli zvedaví, ako je stredisko na tom ešte pred náporom, ktorý  nastáva krátko po Vianociach. Po príjazde sme mali pocit, že sme sa vybrali na jarnú lyžovačku. Bezoblačno, bezvetrie, teplo, jeden stupeň nad nulou. V obci, ani na okolitých stráňach, žiadne stopy po snehu. Miestni mali pred svojimi vyššie položenými obydliami namiesto lyží odparkované bicykle. Obraz sa ale razom zmenil, stačilo nastúpiť do kabínkovej lanovky. Nad dedinou nás už čakali krásne, slnkom zaliate, umelo zasnežené svahy. Inverzia dotvárala pocit, aký zažijete len na horách.
 
Vyberáme si niečo náročnejšie, čierna zjazdovka nie je pripravená, zostávajú teda značenia červené. Tiahle, dlhé karvové oblúky ťaháme od kraja ku kraju. Rýchlosť sem tam zmierni nejaká tá rovinka. Jazdíme bez prestávky, krátku obednú pauzu strávime na balkóne rotundy. Rezeň, či hustá gulášová, ponuka ako všade inde. Ani v poobedňajších hodinách sa kvalita lyžovania výrazne nezhoršila. Nemuseli sme skončiť len preto, že by bola zjazdovka rozbitá.

Posledná jazda je o 16:00, do zotmenia pohodlne zlyžujeme dolu. Pre nedostatok snehu musíme končiť na  medzistanici, odtiaľ už len kabínkou, zasnežovanie spodnej časti ešte v čase našej návštevy dokončené nie je.
Na parkovisku padlo rozhodnutie. Za chrbtom máme Sporthotel, prespíme a na druhý deň skúsime ešte druhý rezort. Dievča v kroji na recepcii nám dáva na výber. Izba v tradičnom rustikálnom štýle, alebo modernom, kde skombinované sklo a drevo. Vyberáme si modernú a po zložení si vecí mierime rovno do hotelového wellnessu. Niekoľko druhov sáun, vrátane exteriérovej zrubovej, v kombinácii s bazénom a oddychovou zónou je presne to, čo si telo po celodennej lyžovačke žiada. Personálu sa pýtame, či sme v hoteli sami, odpoveď znela, že najrušnejšie býva počas januárových prázdnin v Chorvátsku, kedy sú ubytovacie kapacity plne vyťažené turistami z Balkánu.

Nás ale zaujíma bližšia budúcnosť. Kam sa vyberieme na druhý deň. Na webe hľadáme niečo náročnejšie, dočítame sa, že Vysoké Južné Taury patria k najkrajším alpským oblastiam s garanciou snehu. Na úpätí Grossglockneru je najväčšie lyžiarske stredisko Východného Tirolska, zo Sillianu je to len 60 kilometrov.

Po výdatných hotelových raňajkách vyrážame. V napätí očakávania, či nám bude dožičený sľubovaný výhľad veľkolepej panorámy alpských trojtisícoviek. Hodinka cesty a vystupujeme v stredisku Großglockner Resort Kals-Matrei.  Na mape je vyznačených 16 moderných lanoviek a vlekov. Opäť rovnaká kabínka, presná taká ako kedysi premávala z Lomnice na Skalnaté pleso. Vysadáme vo výške zhruba 2500 m.n.m. aj keď nápis na vrcholovej stanici pridáva niečo navyše.

Výhľad je famózny, okrem Großglockner, čo je najvyššia hora v Rakúsku a najvyššia v Alpách, scenériu dotvárajú desiatky ďalších trojtisícoviek.

Stanica Adlerlounge pripomína Chopok. Zlyžovať sa dá na jednu aj druhú stranu. Buď Kals, alebo Matrei. Tu už je o niečo viac prírodného snehu, ale na freeride to nestačí. Opäť zostávajú výhradne zjazdovky s technickým snehom, hoci stredisko sa chváli aj niekoľkými zónami sprístupnenými vo voľnom teréne, netreba zabúdať, že sme na hranici národného parku.

Už to ale nie je to včerajšie lyžovanie rodinného charakteru, viac vlekov a lanoviek znamená aj väčšiu návštevnosť. Neraz sa pristihnem, že hlavu obraciam častejšie, aby som sa uistil, že mi pri dlhom oblúčiku spoza chrbta nič nehrozí. Jedna zjazdovka, druhá, tretia. Dosť dlhé na to, aby si človek na chvíľu oddýchol, keď mu dochádza dych. Keď to práve nechceme, čas letí ako zmyslov zbavený. Žalúdok hlási čas obeda. Ako inak, skúsime ponuku Adlerlounge. Mladí na terase popíjajú radler, zajedajú ho  parenou buchtou. My by sme radšej niečo nezvyčajnejšie. Prstom ukazujeme na teplý biely nápoj. Vyzerá to ako zohriate mlieko s nakrájanými uvarenými gaštanmi, krížom cez šálku je na tyčinke navinutá slaninka. Kulinárska špecialita, ale pre posilnenie treba do tela dostať ešte niečo.
V popoludňajších hodinách sa rezort vyprázdňuje. Určité časti svahu zostávajú v tieni, pri takomto prechode jazdíme doslova na slepo. Posledná jazda opäť o 16:00. Stihneme sa vrátiť do údolia na opačnej strane? Ťažko niečo dokážete vypočítať, ak ste tam po prvý raz. Panika je ale neopodstatnená, letíme dole po dlhej tiahlej kalskej modrej zjazdovke. Nikde nikoho. Stíhame prepojovací vlek, ten ťahá o 15 minút dlhšie a dokonca aj sedačkovú lanovku, ktorá je v prevádzke až do 16:45.

Ubytovaním na druhú noc je Gradonna rezort v nadmorskej výške 1 350 metrov n.m. Okrem budovy hotela je v okolitej prírode roztrúsených 41châletov. Architektúrou pripomínajú hríby, ich obytná časť je vyvýšená. Pri hoteli nevidíme žiadne autá. Údajne ide o zámer, pretože hotel má funkciu divadla a hercom v hlavnej úlohe je okolitá príroda. Nič tu nemá kaziť dojem tohto úzkeho prepojenia. Deň končíme v bazéne pod holým nebom s výhľadom na štíty. Pridáme ešte fínsku saunu a niečo dobré z ponuky švédskych stolov. Ráno nás čaká ďalšia cesta. A cieľ? Konečné slovo ešte nepadlo.

Zhodli sme sa, že najväčšou prednosťou lyžiarskych stredísk Východného Tirolska je dostatok miesta na svahoch, teda pohodlné lyžovanie bez akýchkoľvek obmedzení, ak nerátame nedostatok snehu mimo zjazdoviek. Nelimituje vás čakanie na vleky ani hľadanie parkovacieho miesta. V prípade rodín s deťmi určite poteší nevídaná zľava, deti do 6 rokov lyžujú zadarmo, do 18 rokov majú 50 % zľavu z cien skipasu. Nevýhodou je väčšia vzdialenosť, od Bratislavy je to asi 7 hodín cesty.  

Zdieľať článok na Facebooku