NA CESTÁCH September v Luxemburskej záhrade

Keď sa niekedy zastavíte v Paríži a zastihne vás víkend, nezabudnite na Luxemburskú záhradu (Le jardin du Luxembourg). Kúpte si k tomu fľašu červeného vína, štíhlu a chrumkavú bagetu, kúsok syra, niečo sladké a nezabudnite na deku, alebo si sadnite na kabát a len tak - buďte.

Tráva je tu zamatovo jemná, bez buriny a tvrdých stebiel, ktoré by vás otravovali. Ideálne by bolo keby svietilo slnko a bola nedeľa a bol ešte k tomu september, vtedy sú záhradné gaštany nádherne sfarbené, ľudia láskaví a melancholickí...

Luxemburská záhrada bola pôvodne záhradou patriacou k vile vojvodu Františka Luxemburského. V roku 1612, dva roky po smrti svojho kráľovského manžela Henricha IV. kúpila záhradu Mária Medicejská a nechala na mieste postaviť palác podľa vzoru florentského Palazza Pitti. Z tohto obdobia pochádza tiež nádherná záhrada a Medicejská fontána. Palác si zachoval  meno pôvodného majiteľa. Na pozvanie Márie Medicejskej namaľoval flámsky barokový maliar Peter Paul Rubens (1577-1640) 24 obrazov zo života kráľovnej, ktoré dnes nájdete v Louvry.

Parížania milujú nedeľné popoludnia. Milujú tiež svoje parky v ktorých tento čas trávia. V posledných rokoch si ich niektorí mýlia s bežeckým areálom, ale dajú sa s prehľadom ignorovať. Nech si bežia, aj tak raz zakopnú a mnohí ani nehovoria po francúzsky!
 
Parížania milujú svoje parky. Bez ohľadu na vek a pohlavie. Keď sa pohodlne, pololežmo alebo decentne ako oni usadíte na jednu zo stoviek stoličiek a zapozeráte sa vôkol seba, budete mať pred sebou úžasnú zbierku - od babičiek a deduškov, černošiek a kreolov, cez mladé páry a osamelých jednotlivcov so slúchadlami, až po uhladené deti púšťajúce si vo fontáne malé plachetničky. Väčšina z nich sa usmieva, rozpráva, gestikuluje, telefonuje, číta, konzumuje, či len tak hľadí pred seba. Je predsa nedeľa...

Počas Veľkej francúzskej revolúcie bol palác na dva roky zmenený na väzenie. Neskôr prešiel do vlastníctva Senátu, druhej komory francúzskeho parlamentu, ktorý tu sídli dodnes. Rozsiahly park je od 17.storočia obľúbeným miestom básnikov, umelcov a študentov. "Úprimne povedané, je tento park veľkým školským dvorom a keby na stromoch sedeli papagáje, určite by hovorili latinsky," napísal o záhrade v roku 1833 žurnalista Jules Vallés. Študenti, milenci a umelci navštevujú park dodnes.

V 19 storočí sa stal park miestom prechádzok spisovateľov, ktorí bývali v okolí a ku ktorým patrila George Sandová, Viktor Hugo, Sainte Beuve, historici Jules Michelet a Hippolyte Taine. Park bol dejiskom mnohých scén slávnych literárnych diel. Tu sa prechádzali hrdinovia Hugových Bedárov bývalý trestanec Jean Valjean a krásna Cosetta, svoje sonety tu predčítaval aj hrdina Balzacovho románu Stratené ilúzie Lucien de Rubempré žurnalistovi Lousteauovi, či Prévostov rytier De Grieux tu mal schôdzku so svojím otcom...

Keď vás omrzí okukávanie, vydajte sa na prechádzku. Jemný štrk vám bude pod nohami príjemne vŕzgať, štrbavé slnko bude prekúkať cez polonahé konáre platanov a pred vami sa otvorí - veľkorysosť...

Sochy vám pripomenú slávnu i krutú minulosť, fontány a nádherné kvetinové záhony, altánky a pestrofarebné záhony zase časy pokoja a kráľovských hier.

Luxemburská záhrada či familiárne "Luco", má svoju dlhú históriu, po jej chodníkoch chodilo veľa slávnych, veľa prekliatych a zatratených, veľa geniálnych i veľa smutných i zamilovaných. Záhrada so svojou palácovou budovou Senátu, so svojou Oranžériou plnou kvetín a neuveriteľných rastlín, patrí k Parížu ako Eiffelova veža či Louvre alebo Montmartre a šľahačkový Sacré-Cœur....

V hornej časti  Luxemburskej záhrady, neďaleko Observatória, stojí bronzový pomník Napoleonovho maršala Michaela Neya (1769-1815) s vytasenou šabľou. Približne v týchto miestach bol maršal, ktorému Napoleon  pre jeho statočnosť udelil množstvo vyznamenaní a titulov, zastrelený 7.12.1815 pre vlastizradu. Sochu, o ktorej vraj Auguste Rodin prehlásil, že je najkrajším pomníkom v Paríži, vytvoril François Rude.

Na prechádzky v parku spomína vo svojich pamätiach aj spisovateľka Simone de Beavoir, ktorá sa tu učila na maturitné skúšky. Z ulice Le Goff sem so svojou matkou chodieval aj jej neskorší životný druh Jean-Paul Sartre. Záhradu miloval tiež básnik Rainer Maria Rilke a venoval jej báseň Kolotoč. Bratia Karel a Josef Čapkovi chodili čítať do záhrady pokračovanie Fantomasových príbehov a básnik Vítězslav Nezval jej venoval báseň v knihe Ulica Gît-le-Coeur.

V knihe Papá Hemingway opisuje A.E. Hotchner Hemingwayovu spomienku na jeho prvé parížske roky, kedy ho údajne Luxemburská záhrada zachránila pred vyhladovením. Keď s manželkou Hadley nemali absolútne nič do hrnca, vydal sa Hemingway s ročným synom Bumbym v kočíku a vreckom plným zrna do parku na lov holubov. Hemingway tvrdil, že aj keď aj keď mali holuby v Luxemburskej záhrade zaručenú kvalitu, aj tak sa ich veľmi rýchlo prejedol.

... a Paríž to je pocit. Pohyblivý sviatok hoci na konci septembra.

Zdroj/autor: ezv, drom (citáty V.Fiala: Umělecká Paříž), pozri aj Galériu

VIDEO V Luxemburskej záhrade