Starhrad - starší brat slávnejšieho Strečna

História tohto hradu siaha do 13. storočia a práve vtedy sa ešte nazýval Varín. Súčasný názov mu prischol až po roku 1384, teda po postavení Strečna, ktorý mal výhodnejšiu polohu z hľadiska vyberania mýtneho a ochrany vodného brodu.

Ako mnohé ďalšie, ani Starhrad sa nevyhol vlastníctvu Matúša Čáka, no patril aj do kráľovských rúk Bela IV. Hrad si žil svojím životom až do 18. storočia, kedy tam sídlila už len niekoľkočlenná posádka strážcov, no po ich odchode hrad už iba chátral.

Počas slovenského národného povstania bol v roku 1944 obsadený nemeckým práporom, ktorý využil výhodnú polohu vyvýšeného miesta a francúzski partizáni sa tak stali ľahkou obeťou ich ostreľovania. Hrad sa mal vraj stať aj útočiskom 1. československej armády Milana Rastislava Štefánika, údajne sa tak nikdy nestalo.

Z hradného vrchu môžete obdivovať Domašínsky meander a obzvlášť na jeseň sú ruiny a ich okolie krásnym miestom.

Členia sa na dolný, stredný a horný hrad a jeho pôdorys je predĺženého tvaru. Na najvyššom mieste stojí veža, ktorá je dodnes zachovaná až do výšky druhého poschodia. Na hrade bolo množstvo miestností na bývanie, ale aj sýpky, vodný mlyn, pivnice či hospodárske budovy.

Toto nádherné prostredie je aj obľúbeným miestom tradície pltníctva, čo si môžete obvykle vyskúšať od 1. apríla do 31. októbra a splaviť tak 7 kilometrov Strečianskej úžiny.

Možno Vám pltníci či iní obyvatelia, znalí regiónu, porozprávajú legendu o nešťastnej láske hradného pána Starhradu, Milka, ktorý ľúbil richtárovu dcéru Marienku. Napriek ich láske a sľubu vernosti ju otec vydal za Vladimíra, pána Strečnianskeho hradu. Jej láska k Milkovi však neochladla, čo jej žiarlivý manžel nezniesol a svojho soka zabil. Nešťastná Marienka potom po nociach tajne chodila na jeho hrob v prestrojení mužských šiat. Vladimír sa preľakol, že by to mohol byť nejaký Milkov priateľ, ktorý ho túži pomstiť a tak si na rytiera jednej noci počkal a zabil ho priamo pri Milkovom hrobe. Bol veľmi prekvapený, že zabil svoju vlastnú ženu, no osud to tak nenechal a v tej chvíli doňho udrel blesk. Na druhý deň našli už len jeho zuhoľnatené telo.

Toto miesto určite stojí za výlet, no pri jeho návšteve buďte opatrní, jeho staré múry už čo-to pamätajú.