Podivínsky maliar Edvard Munch: Najkrajšieho muža v Nórsku paralyzoval alkohol

Život Edvarda Muncha (1863 – 1944) je plný bolesti a zvratov. Už v mladosti sa nórsky maliar utápa v depresiách, ku ktorým sa v dospelosti pridajú záchvaty paralýzy a pocity úzkosti, sprevádzané často až chorobným strachom zo smrti. O ženy nemá rozhodne núdzu, veď jeho priatelia mu hovoria „najkrajší chlap v Nórsku“, jeho milostné vzťahy sú však rovnako komplikované ako jeho duševné rozpoloženie. Snáď najšialenejšia z jeho mileniek je Tulla Larsenová (1869–1942), 29-ročná dedička bohatého obchodníka s vínom, ktorú spozná v roku 1898. Obaja sa do seba bláznivo zamilujú, ale keď už má Munch dosť jej majetníckeho správania a rozhodne sa ju opustiť, prenasleduje ho po celej Európe. Dokonca medzi nimi dôjde k potýčke, z ktorej si Munch odnesie prestrelený prostredník. Je snáď Tulla natoľko posadnutá, že sa svojho partnera pokúsi zabiť? Alebo sa v záchvate hnevu postrelil sám Munch? O samovraždu sa napokon pokúša hneď niekoľkokrát...

Desí sa smrti

Edvard Munch prichádza na svet v decembri 1863 v dedine Adalsbruku v nórskom Lotene ako druhý z piatich detí do rodiny armádneho lekára Christiana Muncha a jeho manželky Laury Catherine Bjolstadovej. Necelý rok po jeho narodení sa potom celá rodina presťahuje do Osla. Štyri roky žijú všetci pomerne pokojným životom, roku 1868 však Edvardova matka ochorie na tuberkulózu a umiera. Malý Edvard je vtedy pri jej smrteľnom lôžku. Odvtedy sa tak hrozne desí smrti a zatratenia, že keď sa raz prebudí uprostred noci, myslí si, že zomrel. „Som v pekle?“ pýta sa sám seba. Všetko sa ešte zhorší tým, keď pravidelne každú zimu ochorie na bronchitídu – a keď má 13 rokov, začne kašľať krv. Z choroby nakoniec vyviazne, ale jeho sestra Sophie (†1877), s ktorou si sú blízki, také šťastie nemá. V 15 rokoch aj ona umiera na tuberkulózu.

Nadchýna sa pre samovraždu

Munchovo detstvo sprevádza nielen veľký smútok, ale aj chudoba. Jeho jedinou radosťou je kreslenie. Rád sedáva pri kachliach, v jednej ruke papier, v druhej kúsok uhla. „Také mrhanie časom,“ rozčuľuje sa jeho otec. Maľovanie mu zatrhne a pošle syna študovať na inžiniera. Tam však Edvard vydrží sotva rok a napriek otcovmu urputnému odporu sa prihlási na nórsku umeleckú akadémiu. Okamžite sa prejaví jeho sľubný talent. „Mohol tvoriť tradičným spôsobom a zahanbiť otca tým, že by získal štipendium, ale to nie, Munch sa prikláňal k tým najradikálnejším umeleckým prvkom,“ podotýka súčasná americká spisovateľka a novinárka Elizabeth Lundayová. Munch sa spojí so skupinkou bohémskych študentov, ktorá číta spisy Friedricha Nietzscheho (1844-1900) a nadchýna sa pre samovraždu. V roku 1885 má aférku s vydatou ženou a už vtedy si dopraje pohárik vína pred raňajkami.

Zožne výsmech

V tom čase tiež začne pracovať na svojom prvom majstrovskom diele s názvom Choré dieťa, kde zachytí sestru Sophiu v slzách na smrteľnej posteli. Obraz vystaví v októbri 1886, a hoci verí, že publikum pochopí jeho emocionálnu hĺbku, zožne len výsmech. Ranený Munch má len málo možností útechy. Doma sa jeho nespokojný otec modlí za spásu synovej duše, zatiaľ čo jeho ďalšia sestra Laura bojuje s prvými príznakmi schizofrénie. Mladý talent síce získa štátne štipendium na štúdium v Paríži, ale ani tam nie je šťastný. V novembri 1889 mu navyše zomrie aj otec. „Žijem s mŕtvymi – mojou matkou, mojou sestrou, mojím dedkom, mojím otcom. Zabi sa a bude po všetkom. Prečo žiť?“ zapíše si do denníka. Vtedy začne prvýkrát pomýšľať na vlastnú samovraždu.

Mučivé spomienky

Našťastie sa temných myšlienok zbaví a vydá sa do Berlína, kde pod záštitou Asociácie berlínskych umelcov usporiada vlastnú výstavu. Cyklus jeho obrazov však vyvolá taký nepriaznivý ohlas, že sú členovia Asociácie nútení hlasovať o predčasnom ukončení výstavy. Mladší z nich sú ale proti a na protest sa odtrhnú, aby sformovali Berlínsku secesiu. Munch je nadšený a vyhlási, že „je to tá najlepšia vec, čo sa mu kedy stala“. Zostane v Nemecku a začne sa vyhrievať v priazni svojich nových priateľov. Ďalej však pokračuje v maľovaní temných a depresívnych obrazov. V roku 1893 sa púšťa do svojho najslávnejšieho diela Výkrik. To už je opäť v rodnom Nórsku. Do denníka si vtedy zapíše: „Išiel som po ceste s dvoma priateľmi, slnko zapadalo, keď tu sa nebo náhle zmenilo na krvavú červeň…. Začal som sa triasť strachom – cítil som, akoby veľký, nekonečný výkrik išiel tou celou krajinou.“ Niet divu, že ho celá oblasť okolo mestečka Ekebergu na severnom predmestí Osla, ktorú ako miesto udalosti identifikovali moderní vedci, tak desí. V tamojšom ústave pre duševne chorých sa totiž niekoľko rokov zdržiava jeho sestra Laura.

V zajatí ženy

Svoje depresie lieči Munch po krčmách a v náručí žien. Nemá o nich núdzu, je totiž veľmi príťažlivý. A tiež prelietavý. Snáď najdlhšie vydrží s Tullou Larsenovou, horkokrvnou a veľmi bohatou dedičkou. Obaja spolu prežijú vášnivý vzťah, ale keď sa Tulla začne až príliš často zmieňovať o vydaji, Munch sa zľakne a utečie pred ňou do Francúzska. Celé dva roky potom žijú oddelene, kým si Tulla postaví hlavu a nasťahuje sa do domčeka, stojaceho hneď vedľa toho Edvardovho. Práve tam sa jedného dňa pohádajú, ostré slová striedajú slzy a výčitky. Potom sa v Munchovej ruke objaví revolver. Či je to jeho zbraň, alebo naopak jej, to nikto netuší. Isté je len to, že zaznie výstrel a maliar si zraní prostredník na ľavej ruke. Aj keď sa uzdraví, jeho ľavačka zostane už do smrti zmrzačená.

Prvé úspechy

Vtedy si však Muncha začnú konečne vážiť umeleckí kritici. V roku 1904 podpíše zmluvu s predajcami umenia z Berlína a zákazky sa mu len tak hrnú. Jeho psychický stav sa však výrazne zhorší. Celé dni polihúva v posteli a cíti sa na pokraji šialenstva. Trpí halucináciami a má záchvaty paralýzy, ochrnie mu noha, potom ruka... Priatelia ho nakoniec prinútia, aby sa nechal vyšetriť v nemocnici blízko dánskej Kodane. „Lekári diagnostikovali alkoholickú paralýzu, výsledok poškodenia nervového systému nadmerným požívaním alkoholu,“ píše Lundayová. Munch sa nechá na niekoľko mesiacov hospitalizovať, podstúpi špeciálnu liečbu aj slabé elektrošoky a výrazne sa mu uľaví. Vydá sa do Nórska a presťahuje sa do veľkého domu na pobreží, z ktorého sa už takmer nevzďaľuje.

Zvrhnutý umelec

V tom čase prejde Munchova tvorba extrémnou zmenou. Jeho diela stratia na citovosti a dramatickosti, čo verejnosť paradoxne veľmi dobre prijme, a o maliarove práce prejavia záujem až v Amerike. O to horšie sa však Munchovi darí v Európe, kde sa k moci dostávajú nacisti. Tí maliara označia za jedného zo „zvrhlých umelcov“ a 82 jeho diel odstránia z nemeckých múzeí. To je pre Muncha ťažká rana, pretože Nemecko považuje za svoju druhú vlasť. Napriek tomu sa zmätený a vystrašený umelec snaží ďalej maľovať, hlavne krajinky a autoportréty. Zomiera 23. januára 1944, mesiac po svojich 80, narodeninách.

Autor: © HISTORY revue / Aneta Bartoníková