Francúzsky región Gévaudan preslávila krvavá beštia: Zneškodnila ju až posvätená puška?

 

Vzhľadom vraj beštia pripomína obrovského vlka. Jej správanie, a predovšetkým škody, ktoré pácha, ale zodpovedajú niečomu krvilačnejšiemu... Keď útoky neprestávajú, strach a poverčivosť urobia svoje. „To je iste vlkolak!“ nadobúdajú presvedčenie obyvatelia južného Francúzska, kde k útokom dochádza. Keď sa správy o nich roznesú do okolia, hlási sa jeden statočný muž za druhým s tým, že beštiu skolí. Uspel niekto z nich?

 

Obete sa kopia

Prvé správy o „veľkom psovi“, ktorý napáda ľudí, sa objavujú v lete 1764. Pochádzajú od vidieckych detí z krajov Gévaudan a Vivarais (dnešné departmenty Lozère a Ardèche), ktoré na zviera narazili, keď išli pásť kravy na lúku. Vyplašený dobytok našťastie útočiace zviera zahnal. Aj preto incidenty doteraz nevzbudia žiadnu väčšiu pozornosť. Bez silnejšej odozvy sa zaobíde aj nález pozostatkov ešte len 14-ročnej Jeanne Bouletovej z obce Ubac. Na jej úmrtnom liste stojí: „Zabitá divou zverou.“ Fakt, že ide iba o prvú zo série obetí, sa ukáže až o pár týždňov neskôr. Ďalší mesiac je usmrtená a zohavená iná podobne stará dievčina a o pár dní neskôr aj 16-ročný chlapec. Na konci augusta už je obetí 18! A teror nekončí ani v septembri. „Jeden z útokov si vyžiadal prvú dospelú obeť tohto vyčíňania – 36-ročnú ženu z farnosti Arzenc, ktorá podľahla útočníkovi pri západe slnka, len niekoľko krokov od bezpečia svojho domova,“ opisuje jeden z prípadov súčasný americký historik Jay M. Smith.

 

Zapojí sa vojsko

Obce v Gévaudane zovrie strach. „Musíme sa brániť!“ zhodnú sa jednohlasne dedinčania a začnú po zvierati na vlastnú päsť v okolí pátrať. Hoci sa im beštiu nájsť nepodarí, ich lovy neujdú pozornosti vrchnosti. „Vytrvalá aktivita miestnych okolo obce Langogne bola zrejme príčinou, prečo si udalosti začali všímať aj autority,“ zamýšľa sa Smith. Zapojenie štátu do vyšetrovania podivných úmrtí potom iniciuje pobočník správcu Gévaudanu Etienne Lafont. Ten celý prípad sleduje priamo z miesta diania – sústreďuje správy o útokoch, upokojuje vystrašených miestnych obyvateľov, informuje predstavených farností o vývoji a organizuje pomoc. V tom čase sa už do hľadania zvieraťa, ktoré svedkovia opisujú ako obrovského vlka s červenkastou srsťou, tmavým chrbtom a obrovskými zubami i pazúrmi, zapojí aj oddiel dragúnov pod velením kapitána Jeana-Baptista Duhamela.

 

Zabíjal vyšinutý človek?

Brutalita, s ktorou boli obete gévaudanskej beštie napádané, však prinútila niektorých k pochybnostiam, či skutočne útočil vlk. „Niektorí si mysleli, že ide o zviera cvičené na boj a za jeho hrôzostrašným vyčíňaním stojí nejaký úchylný a sadisticky založený človek,“ píše Liška. Tí poverčivejší útoky rovno pripisovali nadpozemským silám, najčastejšie vlkolakovi, teda človeku, ktorý sa dokáže meniť na vlka. Existujú však aj domnienky, podľa ktorých útočil sám človek - snáď nejaký psychicky narušený jedinec. Nasvedčovala by tomu zákernosť útokov - vlci spravidla útočia priamo, neskrývajú sa. Pravdou však je, že svedectvo preživších hovorilo o zvierati…

 

Anglicko sa smeje

„To zviera musíte chytiť. Je to štátny záujem,“ necháva sa počuť francúzsky kráľ Ľudovít XV. (1710–1774) a zvýši už vypísanú odmenu za likvidáciu beštie o 6000 livrov! S ponúkanými peniazmi od diecéz obcí Viviers a Mende, generálnych stavov departementu Languedoc a biskupa z Mende to robí už takmer 10 000 livrov. Ľudovít má osobný záujem na zneškodnení vlka. Nielen z dôvodu bezpečnosti vlastných poddaných, ale ukáže sa, že je to aj vec medzinárodnej prestíže. „V Anglicku sa kvôli tejto afére šírili posmešné pamflety, poukazujúce na neschopnosť Francúzov skoncovať s jedným zabijackym vlkom,“ uvádza súčasný autor Vladimír Liška.

 

Predčasná radosť?

Lovy na obrovitého vlka zachvátia celý región. Vojaci aj miestni muži pri nich prakticky vybíjajú celé populácie vlkov – bez ohľadu na to, či zodpovedajú popisovaným rozmerom, alebo nie. Slávny vlkobijec Denneval sa napríklad chváli tým, že vlkov osobne zabil vyše 200! Napriek tomu ale počet obetí beštie stále rastie. V januári je zabitých jedenásť ľudí, vo februári šesť. Zmenu má priniesť príchod renomovaného vrchného poľovníka Antoina de Beauterne. Ten celé mesiace behá po lesoch, číha, líči pasce - bez úspechu. Potom ale v septembri 1765 narazí v lese na obrovského vlka. „Stál ku mne natočený pravým bokom, potom obrátil hlavu, aby si ma prezrel. Okamžite som naňho vystrelil zo svojej flinty, nabitej piatimi dávkami pušného prachu, tridsiatimi piatimi brokmi na vlkov a guľou tak silnou, že ma spätný ráz odhodil dva kroky dozadu,“ popisuje stretnutie. Zviera urobí ešte pár krokov a potom padne mŕtve k zemi. Francúzsko oslavuje a Beauterne je velebený ako národný hrdina. Už v decembri ale dochádza k ďalšiemu útoku...

 

Posvätené výstrely

Beštie zaútočia hneď na niekoľko detí – tie šťastnejšie vyviaznu s poraneniami, niekoľko je ale brutálne usmrtených. Z jedného dievčatka dokonca zostane tak málo, že farár odmietne vystaviť úmrtnú listinu. V tej chvíli sa do veci vloží akýsi lovec Jean Chastel (1708-1790). „Pánboh ti pomáhaj,“ žehná mu duchovný a maľuje nad ním vo vzduchu symbolický kríž. Chastelovi posvätí aj jeho pušku, do ktorej si odvážlivec nechá vyrobiť špeciálne náboje z roztavených medailónikov s Pannou Máriou. V júli 1767 Chastel zastrelí v lese pri Tenazeyre veľkého vlka a odvtedy útoky, ktoré si za tri roky vyžiadali 98 mŕtvych a desiatky zranených, prestanú.

 

Tento a ďalšie zaujímavé články nájdete v časopise  HISTORY Revue.

 

 

 

Autor: © HISTORY revue / Filip Krumphanzl

Zdieľať článok na Facebooku