Od obávaných žoldnierov k strážcom Vatikánu: Položí švajčiarska garda za pápeža aj život?

 

Davy zvedavcov každodenne pri návšteve Vatikánu sledujú a filmujú mužov v pestrofarebných rovnošatách, vybavených napohľad stredovekými zbraňami. Príslušníci tunajšej švajčiarskej gardy, tradičnej osobnej stráže samotného pápeža, ale nie sú len turistickou atrakciou. Už viac ako pol tisícročia dokazujú, že patria k najschopnejším a najobávanejším bojovníkom sveta.

 

Zachránia Francúzsko?

Švajčiarsko je v stredoveku vzhľadom na svoju polohu chudobnou krajinou a mnoho mladých mužov nachádza jedinú možnosť obživy v boji. Švajčiarski chlapci sa nechávajú najímať do žoldnierskych armád a rýchlo si získavajú rešpekt medzi priateľmi aj nepriateľmi. Vtedy začína cesta, ktorá povedie až do výnimočnej služby v pápežskom štáte. Reputácia švajčiarskych bojovníkov sa rýchlo šíri po celom starom kontinente. O ich služby sa uchádzajú nielen velitelia armád, ale aj sami panovníci. Prvý krok urobí Karol VII. (1403–1461), ktorý sa v polovici 15. storočia po skončení storočnej vojny medzi svojím Francúzskom a Anglickom snaží vrátiť krajine zašlý lesk. To nie je práve jednoduchá úloha, pretože kráľovská moc je po vojne oslabená. Kráľ v roku 1453 uzavrie zmluvu so Švajčiarmi, ktorí vytvoria prvú švajčiarsku gardu v histórii.

 

Chce ich celá Európa

Karlov nástupca Ľudovít XI. (1423–1483) si švajčiarskych mužov v zbrani natoľko váži, že z nich vytvorí inštruktorov, odovzdávajúcich skúsenosti francúzskym vojakom. Švajčiarska garda sa neskôr preslávi najmä v dobe francúzskej revolúcie, kedy 10. augusta 1792 dôjde k útoku Parížanov na kráľovský Tuilerijský palác. Internovaného kráľa Ľudovíta XVI. (1754–1793) a jeho manželku Máriu Antoinettu (1755–1793) švajčiarska garda bráni tak odhodlane, že väčšina jej príslušníkov pri plnení svojej úlohy položí aj život. Naspäť ale do stredoveku. Jednotky švajčiarskej gardy slúžia po celej Európe. V priebehu rokov ich využívajú panovnícke dvory v Prusku, Toskánsku či Holandsku, nájdu sa ale aj v Savojsku, Sardínskom alebo Neapolskom kráľovstve, vo Viedni strážia Hofburg – rezidenciu Habsburgovcov.

 

Tri mesiace na pochode

O obranu sa však musí starať aj tak duchovná osoba, akou je Svätý Otec. Pápež Sixtus IV. (1414–1484) sadá k písaciemu stolu a píše do Švajčiarska prosebný list, v ktorom sa obracia na kantóny tamojšej konfederácie: „Potrebujem vašich zdatných mužov.“ Švajčiarskych vojakov následne zapája do ochrany Vatikánu, a necháva pre nich dokonca postaviť kasárne v ulici Pellegrino. V ústretovom prístupe k nim pokračuje aj jeho nástupca Inocent VIII. (1432-1492), ale ešte dôležitejší krok urobí ďalší z pápežov, Július II. (1443 – 1513). Ten vstúpi do dejín ako bojovný pápež, ktorý sa nielen neváha vysporiadať so svojimi nepriateľmi, ale pokojne sa aj postaví v zbroji a s mečom v ruke do čela svojej armády. Do Vatikánu povoláva oficiálne 200-člennú jednotku Švajčiarov. Prvých 150 mužov vstúpi bránou Porta del Popolo do Ríma 22. januára 1506 po trojmesačnom pochode a tento deň tiež história považuje za dátum vzniku pápežskej gardy.

 

Plienenie Ríma

Netrvá dlho a zriadenie švajčiarskej gardy v službách pápežov sa ukáže ako skvelý ťah. V prvej polovici 16. storočia je síce pápež Klement VII. (1478-1534) stále významnou postavou v európskej politike, ale všetkými figúrkami by rád ťahal Habsburg, rímsky cisár Karol V. (1500-1558). Nič nie je platné európskym veľmociam, že sa proti nemu spoja. V máji 1527 stanú vojská Karola V. pred bránami Ríma a chuť majú predovšetkým na bohatstvo pápežského štátu. Cisárski žoldnieri Večné mesto vyplienia. Pápež sa v tej chvíli uchyľuje za pevné múry Anjelského hradu, tie by ale samy o sebe na jeho záchranu nestačili. Medzi ním a jeho nepriateľmi stojí ešte pevnejšia hradba – švajčiarska garda. „Zo 189 gardistov, ktorí v ten deň pápeža chránili, ich prežilo len 42,“ uvádza súčasný britský historik Michael Collins.

 

Nie sú len na parádu

Pápež je síce zachránený, ale víťazstvo patrí dobyvateľom. Jednou z podmienok mieru je aj rozpustenie švajčiarskej gardy, z ktorej má Karol V. po čerstvých skúsenostiach najväčšie obavy. Sláva švajčiarskych bojovníkov ale dokáže zlomiť aj toto prekliatie. Už Svätý otec Pavol III. (1468–1549) rok pred svojou smrťou švajčiarsku gardu ako svoju osobnú stráž opäť obnovuje a odvtedy patrí k pápežstvu už nepretržite. A platí to aj dnes, hoci na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že jej príslušníci slúžia už len ako turistická atrakcia. „Švajčiarska garda rozhodne nie je iba nejakou symbolickou jednotkou pre parádu, aj keď jej uniformy vzbudzujú dojem, že sú operetné,“ podotýka súčasný historik a teológ Radomír Malý.

 

Dobrozdanie o usporiadanosti

V súčasnosti tvorí švajčiarsku pápežskú gardu 110 mužov, často označovaných za najstaršiu, najmenšiu, najfarebnejšiu a tiež najfotografovanejšiu armádu sveta. Stať sa príslušníkom tejto elitnej jednotky však nie je vôbec jednoduché. Prijatý môže byť iba slobodný švajčiarsky občan, katolík vo veku 19 –30 rokov, vysoký najmenej 174 centimetrov. Musí mať ukončené aspoň stredoškolské vzdelanie a absolvovať výcvik v pravidelnej švajčiarskej armáde. Nezanedbateľnou podmienkou pre prijatie je aj dobrozdanie, že uchádzač žije usporiadane. Také „lajstro“ vystavuje švajčiarsky štát, ale aj farnosť, ku ktorej potenciálny gardista patrí.

 

Služba v českých uniformách

Aj keď z fotografií sú dobre známe halapartne vatikánskych gardistov, všetci musia dokonale ovládať aj boj bez zbrane. Navyše im nechýba ani moderné vybavenie, zahŕňajúce napríklad pištole alebo armádne pušky. Pestré uniformy švajčiarskych gardistov navrhoval už slávny Michelangelo Buonarroti (1475-1564), ale súčasná verzia je oveľa mladšia. Vymyslel ju v roku 1914 vtedajší veliteľ gardy Jules Répond (1853–1933), ktorý si predsavzal navrátiť mnohokrát upravovaným rovnošatám pôvodný vzhľad podľa starých vyobrazení. Hoci Česi sa členmi gardy stať nemôžu, aspoň malú stopu v pápežskej ochranke susedná krajina predsa len zanechala. Uniformy sa totiž tradične šijú v Čerešti pri Jihlave.

 

Tento a ďalšie zaujímavé články nájdete v časopise  HISTORY Revue.

 

 

 

Autor: © HISTORY revue / Luděk Příhoda

Zdieľať článok na Facebooku