Najslávnejší prekliati básnici: Holdovali drogám i alkoholu, ich diela zakazovali súdy

 

Sú výnimoční v každom zmysle slova. Oplývajú nesmiernou fantáziou, okázalo pohŕdajú meštiakmi, vyžívajú sa v dekadentnom životnom štýle a neboja sa vnášať do vždy tak jemnej a nežnej poézie škaredosť a zlo. Súčasťou ich každodenného života sú alkohol, tabak a drogy. Spoločnosť ich zavrhuje, ale súčasne ju zvláštne priťahujú. Aj keď spočiatku ich diela číta len malý okruh priateľov, a niektoré básne dokonca zakazujú publikovať súdy, stanú sa nepostrádateľnou súčasťou učebníc literatúry. Francúzskych prekliatych básnikov jednoducho nejde prehliadnuť. Vtedy ani dnes, po uplynutí pol druhého storočia...

 

1. Srdce vložené do knihy

Básnik: Charles Baudelaire

Životné údaje: 1821–1867

Najslávnejšie diela: Kvety zla, Malé básne v próze

Zvláštne znamenie: Jeho básne sú zakázané súdom.

Čo navštíviť: hrob na cintoríne Montparnasse v Paríži

 

Prvý z prekliatych básnikov Charles Baudelaire vyrastá v netypickej rodine. Keď v apríli 1821 prichádza na svet, jeho otec má 62 rokov, matka iba 27. Po manželovej smrti sa matka Caroline vydá za dôstojníka a Charles, bez pevného ukotvenia v rodine, sa dlho stretáva so školskými neúspechmi. Potom sa ale vzchopí a premení sa naopak na premianta. Vyniká v latinčine a gréčtine a zmysel života mu dáva poézia. Za ňu je ochotný bojovať aj s otčimom, teraz už brigádnym generálom, ktorý túži vnútiť mu vojenskú dráhu. Taký boj má „vedľajšie účinky“, predovšetkým búrlivý život s alkoholom, priateľmi a prostitútkami. „Človek by mal byť stále opitý. To je všetko, na čom záleží. Ale čím sa opiť? Vínom, poéziou, alebo cnosťou, ako si vyberiete. Ale opite sa,“ odporúča mladý básnik. K tomu krátko po dvadsiatke začína experimentovať s drogami, ópium berie dokonca na radu lekára, aby sa mu uľavilo od problémov spojených so syfilisom. Niet divu, že sa čoskoro pridajú depresie, preludy a ďalšie problémy, mladík sa pokúsi aj o samovraždu.

 

Nesvojprávny génius

Charlesov spôsob života vyžaduje značné náklady, takže sa básnik čoskoro ocitne bez prostriedkov, a matka dokonca dosiahne súdny príkaz, ktorý mladíka zbaví svojprávnosti. Čoho sa ale Charlesovi nedostáva v hospodárení, vynahradzuje mu osud v nadaní. Je skvelým básnikom, ktorý šokuje aj priťahuje čitateľov svojou otvorenosťou, stieraním hraníc medzi dobrom a zlom, medzi krásou a hnusom. „Škaredosť je nevyhnutnou súčasťou krásy,“ vyhlasuje. Zakladá si aj na formálnej dokonalosti svojich veršov. Presadzuje sa ale aj vo výtvarnom umení, píše zasvätené novinové články. Svoj talent preukazuje aj ako prekladateľ a autor odborných prác vrátane štúdie, ktorou francúzskym čitateľom približuje takého významného autora, akým je Američan Edgar Allan Poe (1809–1849).

 

Zastávka pri slávnych

Básne Baudelaire dlho publikuje len v časopisoch, ale to sa zmení 25. júna 1857, kedy vychádza jeho zbierka Kvety zla, výsledok 15 rokov písania do šuplíka. Zatiaľ čo dobové kritiky nešetria príkrymi odsúdeniami a niektoré z básní sa dočkajú zákazu publikovania za urážku mravnosti či náboženstva, za nádejného autora sa stavajú slávni kolegovia ako Gustave Flaubert (1821–1880) alebo Victor Hugo (1802–188). „Do tej hroznej knihy som vložil celého svojho ducha, svoje srdce, celé svoje náboženstvo, celú svoju nenávisť,“ priznáva sám autor. Jeho pokus stať sa sám literárnym kritikom a lektorom literatúry v Belgicku sa ale nestretne s úspechom, väčšina básní z jeho ďalšej zbierky Trosky je súdne zakázaná a básnik sám sa stretáva so stále väčšími zdravotnými ťažkosťami. Záchvaty mŕtvice v roku 1866 ho privedú do sanatória, odkiaľ sa už Charles Baudelaire nevráti.

 

2. Knieža básnikov s revolverom

Básnik: Paul Verlaine

Životné dáta: 1844–1896

Najslávnejšie diela: Saturnské básne, Romanca bez slov

Zvláštne znamenie: Pomenoval prekliatych básnikov.

Čo navštíviť: rodný dom v Metzi, múzeum v Juniville, Ardeny a hrob na Cimetière des Batignolles v Paríži

 

U jediného syna vojaka z povolania z provinčného mesta Metz by možno jeho okolie nečakalo, že bude vynikať v poézii. Dlho je tiež Paul Verlaine priemerným žiakom a študentom, potom ale na internátnej škole prvýkrát privonia k poézii. Má 14 rokov a básnik, ktorý ho z ponuky miestnej knižnice osloví najviac, sa volá Charles Baudelaire. Ešte pred maturitou sa Paul naučí tri veci, ktoré ho poznamenajú pre celý zvyšok života – fajčiť, piť a písať básne.

 

Škaredý a chudobný

V 20 už mladík nastupuje úradnícku kariéru na mestskej radnici, ale zamestnanie je v jeho rebríčku hodnôt skôr na vedľajšej koľaji. Nevynechá jedinú príležitosť vyhodiť si z kopýtka, s priateľmi vysedáva v kaviarňach. Medzi jeho známymi pribúdajú básnici, on sám zverejňuje svoje prvé dielka a o dva roky neskôr už vďaka finančnému príspevku milovanej sesternice Élise vydáva svoju prvú básnickú zbierku Saturnské básne. Zrejme mu ani nevadí, že si ju v kníhkupectvách povšimne len najbližší okruh jeho kamarátov. Čoskoro pridá do poličky druhú zbierku, Galantné slávnosti, a keď sa ožení a narodí sa mu syn, vytvorí básnickú zbierku Dobrá pieseň špeciálne pre svoju ženu Mathilde (1853 – 1914). Je to šťastné obdobie a Mathilde, konečne poriadne zamilovaná po tom, čo jej Paul spočiatku pripadal „škaredý, zle oblečený a chudobný“, sotva tuší, že potrvá len tri roky, kým bude podávať žiadosť o rozvod…

 

S hlavou dieťaťa

Príčina rozvodu má meno - Arthur Rimbaud. Ten ako 16-ročný napíše list s ukážkami svojich básní o desať rokov staršiemu Verlainovi a natoľko ho zaujme, že sa mu okamžite dostane pozvania k staršiemu kolegovi. „Poď, drahá veľká duša. Čakáme na teba, túžime po tebe,“ odpovedá Paul. Vzájomné stretnutie prebudí nielen spriaznenie duší, ale aj tiel. „Má hlavu dieťaťa, bacuľatú a sviežu, na veľkom, kostnatom, trochu nemotornom tele stále rastúceho adolescenta,“ opisuje Verlaine svojho hosťa. Divoký vzťah a nespútaný život oboch mladíkov vyštve nešťastnú Mathildu a Paul s Arthurom pokračujú v drsnej jazde plnej alkoholu, drog a pokusov o samovraždu. Verlaine dokonca zraní svojho priateľa výstrelom z revolveru, čo pre neho znamená dvojročné väzenie.

 

Schovaný za pseudonymom

Až do roku 1884 svet označuje Paula Verlaina a jeho súputníkov rôzne a mená to často nebývajú práve lichotivé. Z toho si ale Verlaine nič nerobí. „Nikdy neposudzujte človeka podľa jeho priateľov. Aj Judáš mal predsa bezúhonných priateľov,“ vyhlasuje. Toho roku vydáva esej s úvahami o živote svojich kolegov aj o sebe samom, aj keď v tomto diele vystupuje pod ľahko dešifrovateľným pseudonymom Pauvre Leliana. Esej sa volá Prekliati básnici a názov je to tak výstižný, že od tej chvíle má francúzska nekonformná poézia poslednej tretiny 19. storočia nové oficiálne označenie.

 

Kto obsadí voľný trón?

Aj napriek nekonečnému radu výstrelkov je Paul Verlaine idolom mládeže a uznávaným majstrom symbolizmu a dekadencie. Po smrti básnika Charlesa Leconta de Lisleho (1818-1894) francúzska básnická obec diskutuje o tom, kto by po ňom mal niesť prestížny titul Knieža básnikov a užívať si teda pocty pre najvýznamnejšieho žijúceho autora poézie. V ankete štyroch stoviek literátov jednoznačne víťazí Paul Verlaine a Kniežaťom básnikov zostáva až do svojej smrti.

 

3. Znovu vynašiel lásku

Básnik: Arthur Rimbaud

Životné údaje: 1854–1891

Najslávnejšie diela: Spáč v úvale, Opitý koráb, Iluminácie

Zvláštne znamenie: Dokázal sa naučiť osem jazykov.

Čo navštíviť: mesto Charleville-Mézières na severe Francúzska s rodný domom (Rue de la Republique), budovou, kde žil (Maison Des Ailleurs), múzeom aj hrobom

 

S Paulom Verlainom ho spája rodinný pôvod. Tiež otec Arthura Rimbauda je vojak z povolania. Keď ale trávi stále viac času pri jednotke a nakoniec od rodiny utečie úplne, oveľa viac v Arthurovi zanechá hlboko veriaca matka. Kvôli jej prísnej výchove si od spolužiakov vyslúži nelichotivú prezývku „hajzel pobožný“. Zasnený a bojazlivý Arthur sa realizuje v písaní veršov, a to aj v latinčine, a rozosiela listy slávnym básnikom v očakávaní uznania. Toho sa mu dostane až od Paula Verlaina. Jeho štýl, plný nenávisti k hodnotám uznávaným väčšinovou spoločnosťou a výsmechu povrchnosti, to je niečo, čo Verlainovi, naladenému na rovnakú vlnu, imponuje. „Najviac sa bojím toho, že sa na mňa budú ostatní pozerať tak, ako ja na nich,“ priznáva mladý básnik.

 

Tisíc pušiek v karaváne

Život s Verlainom je potom skutočne plný poézie, aj keď tá o nadvládu súperí s absintom, hašišom, ópiom a alkoholom. „Nemilujem ženy. Lásku treba znovu vynájsť,“ tvrdí Rimbaud. Milostný vzťah skončí po štyroch rokoch hádkami a násilím, keď Verlaine na svojho priateľa dvakrát vystrelí z revolveru. Prvá rana mu zraní ľavé zápästie, druhá by zrejme bola osudná, keby sa Arthur nesklátil k zemi. Strelec končí za mrežami a Rimbaud začína hľadať nový zmysel života. V poézii ho už nevidí, a tak sa skúša vydávať najrôznejšími smermi. Túžbu po dobrodružstve už skvele popísal vo svojej básni Opitý koráb, kde svoj život prirovnáva k lodi na rozbúrenom mori. Usilovne študuje jazyky, službu v armáde ukončí dezerciou, uchytí sa pri cirkuse. Obchoduje tiež so zbraňami a trúfne si objednať niekoľko tisíc pušiek a zostaviť karavanu, ktorá ich má dopraviť istému africkému vládcovi. Pracuje ako obchodný zástupca v Egypte či Etiópii, kde sa dokonca stane prvým Európanom, podnikajúcim s tamojšou kávou.

 

Slnko, ktoré nezhasne

Hľadanie práce, ktorá by ho napĺňala, ale musí ustúpiť pred zdravotnými problémami. Po odhalení rakoviny kostí musia lekári Arthurovi amputovať pravú nohu a básnik zvyšok svojho krátkeho života strávi v bolestiach v nemocnici v Marseille. „Verím v peklo, pretože sa v ňom nachádzam,“ zveruje sa. Sláva Arthura Rimbauda sa ale šíri po celej Európe a jeho predčasná smrť jeho popularitu len posilňuje. Český kritik a spisovateľ F. X. Šalda (1867–1937) pre neho vymyslí obdivnú prezývku „Božský rošťák“. „Jeho básne sú rovnako originálne ako jeho život,“ vyhlasuje o ňom zase básnik Vítězslav Nezval (1900–1958). A česť mu vzdáva aj jeho bývalý priateľ Verlaine. „Pre mňa je Rimbaud stále živou skutočnosťou, slnko, ktoré vo mne svieti a nechce zhasnúť…,“ píše s ľútosťou po jeho predčasnej smrti.

 

Tento a ďalšie zaujímavé články nájdete v časopise  HISTORY Revue.

 

 

 

Autor: © HISTORY revue / Luděk Příhoda

Zdieľať článok na Facebooku