JEDEN SVET Malá nádej na veľké zmeny

Pádom Talibanu v roku 2001 dostal Afganistan jedinečnú príležitosť využiť pozornosť medzinárodného spoločenstva a vymaniť sa z bludného kruhu vnútorných konfliktov posledných desaťročí. Po  siedmych rokoch medzinárodného úsilia o obnovu a rozvoj však musí krajina čeliť pesimistickým predpovediam budúcnosti. Napriek miliónom dolárov vynakladaným na boj s narkotikami produkcia ópia v krajine naďalej rastie.

Afganistan dnes produkuje 92 % svetovej výroby ópia, čo je viac ako počas vlády Talibanu. Počet útokov militantov stúpa nielen v južných provinciách, kde zhoršenie bezpečnostnej situácie viedlo k zatvoreniu tretiny miestnych škôl. Obnova ekonomiky napreduje pomaly a mnohí obyvatelia ešte nepocítili výraznejšie zlepšenie svojho postavenia. Afganistan sa nachádza na nebezpečnej križovatke a hrozí mu, že opäť spadne do chaosu predchádzajúcich rokov.

Problém bezpečnosti

Afganistan je dnes najchudobnejšou krajinou mimo oblastí subsaharskej Afriky. Aj keď je snaha o rozvoj krajiny zjavná, to čo ju brzdí, je rastúci problém bezpečnosti a útoky militantov. Keď som prvýkrát pristávala v Kábule na letisku v roku 2003, Afgánci vyčkávali svojich príbuzných už na pristávacej ploche. Pri mojom druhom príchode v roku 2004 mohli čakať v príletovej hale. V 2005 už len pred budovou letiska a v júli 2007 za plotom chrániacim letisko vo vzdialenosti niekoľko sto metrov.
Počet útokov militantov stúpa najmä v južných oblastiach Afganistanu, kde zhoršenie bezpečnostnej situácie viedlo k zatvoreniu tretiny miestnych škôl. „Japonská firma, pre ktorú som pracoval ako technik, ma chce presunúť na nové telekomunikačné projekty do Kandaháru. Hneď som dal výpoveď. Nedám sa zastreliť. Talibanci na juhu útočia na všetko, čo znamená pokrok“, hovorí 26-ročný Tariq, ktorý si po výpovedi z práce privyrába ako vodič. Únos skupiny kórejských misionárov na ceste medzi Kábulom a Kandahárom v júli 2007  znamenal pre cudzincov žijúcich v Kábule okrem iného i dlhodobý zákaz cestovania autom mimo hlavného mesta.  Bezpečný už nie je ani Kábul, do ktorého zavítala móda samovražedných útokov.

V uliciach hlavného mesta vidno policajtov, ozbrojených samopalom každých dvadsať metrov. Na každej križovatke stojí auto s guľometom na korbe. Keďže ubehlo len pár týždňov od posledného atentátu na prezidenta Karzaia, panuje opatrnosť. Až taká, že keď pri náhodnom fotení pouličného ruchu cez okienko auta odfotíte cyklistu pred múrmi holandského veľvyslanectva, do pár sekúnd vás ozbrojenci z ochranky vytiahnu z auta. Nasleduje výsluch, kontrola pasov, príkaz k vymazaniu fotozáberu a následne slušné ospravedlnenie: bezpečnostných opatrení nie je nikdy dosť. Útok na dánske veľvyslanectvo v Islamabáde, ktorý nasleduje o pár dní, tomu dáva za pravdu.

V Kábule je asi desiatka reštaurácií pre cudzincov, ktoré spĺňajú bezpečnostné kritériá podľa UN. Bezpečnosťou sa ospravedlní aj istá dávka neokolonializmu, keďže do nich majú prístup len držitelia zahraničných pasov. Reštaurácie s čínskou, francúzskou, libanonskou, talianskou či mexickou kuchyňou ponúkajú jedlá, ktoré aj keď nespĺňajú kvalitu pôvodnej kuchyne, dosahujú a dokonca často prevyšujú ceny v západnej Európe. Síce nemajú vývesný panel s názvom, ale nájdete ich podľa skupiny ozbrojencov, súkromnej strážnej služby, ktorá stráži vchod, často navyše krytý ochrannými valmi z vriec, plnenými pieskom. Prechod cez dvojo železných dverí, scanner, kontrola tašiek a obhliadka, či nemáte pod šatami zbraň, je bežnou súčasťou návštevy reštaurácie.

Pokrok v meste

Kábul sa mení z roka na rok. Bilboardy s národným hrdinom Masúdom, veliteľom protitalibanského odboja, ktorými bolo mesto pred pár rokmi doslova obložené, vystriedali bilboardy mobilných operátorov. Afganci zbožňujú techniku. Keď už civilisti nemusia používať zbrane, majú mobily. Pre istotu dva s najmodernejšími funkciami.
Na rozbitých cestách drahé terénne autá obiehajú káričky, ťahané somármi. Nakúpiť dnes môžete v malých obchodíkoch, či dielňach, ktoré sú tematicky rozdelené po uliciach. Stačí zájsť na ulicu mäsiarsku, kvetinovú, nábytkovú či pneumatikovú. Ale môžete si vybrať aj moderný obchodný dom alebo supermarket, či butik.

Popri smetiskách, kde nomádi pasú svoje kozy, stoja nevkusne prezdobené vily tých, čo dokážu vyťažiť zo stále neprehľadnej situácie. Moderné presklené schodiská skombinované s antickými stĺpmi, všetko schované za vysokými múrmi. „Do domu investujú dva milióny dolárov ale na vyasfaltovanie cesty pred domom je im ľúto investovať dve tísícky“, sťažuje sa Tariq, keď sa jeho autom hrkoceme po neasfaltovaným bočných cestách. Tariq býva s rodičmi v jednom zo sídlisk, nazývaných mikrorajóny, ktoré znamenajú v Kábule poslednú spomienku na pobyt sovietskych vojsk. „Rusi robili veľa pre chudobných ľudí. Napríklad pre nich stavali domy. Nie ako Američania“, myslí si. Na zlé sa v Afganistane zabúda rýchlo, paneláky však zostali. Sú hmatateľnejšie ako tabule s logami zahraničných donorov, vrátane americkej vlády, ktorá sponzoruje vzdelávacie a sociálne programy. 
Škola namiesto ulice

One dollar, one dollar

Detská rúčka vám šermuje pod nosom novinami, pohľadnicami, prípadne starými žuvačkami. Úpenlivý pohľad vystrieda naliehanie. Dieťa sa nedá odbiť, jednoducho sa na vás zavesí. Jeden z najvážnejších následkov dlhoročnej vojny je, že obrovské množstvo rodín ostalo bez mužov a otcov živiteľov. Pre vdovy je extrémne ťažké nájsť si prácu, keďže celá generácia žien nemala prístup k vzdelaniu a zamestnaniu. Pokiaľ sa o ne nepostará vzdialenejšia rodina, ostáva im možnosť žobrať na ulici.

Modré kôpky nešťastia – vdovy zahalené v modrých burkách, sedia pri okrajoch ciest, často medzi autami na rušných uliciach a naťahujú ruku. Ďalšou možnosťou je poslať zarábať na ulicu svoje deti. Zarábajú predajom zápaliek, žuvačiek, plastových obalov, či starých časopisov a kníh, ktoré tu zostali po zahraničných hosťoch. Niektoré sa prehrabávajú vo všadeprítomných smetiskách v nádeji, že nájdu cenný tovar a ten výhodne predajú priekupníkovi. Tvrdé žuvačky po záručnej dobe si kúpi máloktorý zákazník...

Štrnásťročný Faríd s telesným handicapom, ktorý je z 8-člennej rodiny bez otca, má šťastie. Dostal sa medzi 4000 detí z ulice, o ktoré sa v Kábule stará nezisková organizácia Aschiana. „Naša pomoc je len kvapkou v mori“, hovorí zakladateľ centra Mohammed Yousuf. Odhaduje, že len v Kábule je 30 tisíc detí, ktoré namiesto školy zabezpečujú obživu pre svoju rodinu.

Deťom poskytujú v Aschiane základné vzdelanie, umelecké a športové krúžky a výučbu praktických zručností, ktoré im pomôžu získať v budúcnosti lepšiu prácu. „Naším cieľom je dostať dieťa z ulice natrvalo“, hovorí Mohammed. Hľadajú sa preto individuálni darcovia, ktorí si „adoptujú dieťa“ tým, že svojim príspevkom rodine dieťaťa vo výške 20 USD mesačne umožnia, že sa rodina zaviaže poslať dieťa do štátnej školy. Dieťa nemusí pracovať, pretože 20 USD je maximálna čiastka, ktorú by na ulici zarobilo. V sponzorskom programe je dnes 270 detí, z toho 25 vďaka podpore slovenských darcov.

Nová generácia

Poyan má 22 rokov a  študuje techniku na univerzite, zároveň si privyrába ako tlmočník, počas dňa na americkej ambasáde pre diplomatov, v podvečer na našom kurze pre študentky žurnalistiky. Má trendové tričko, rifle, hodinky, perfektný americký prízvuk, inteligentný prejav. Ťažko uveriť, že nejde o amerického študenta, ale o chlapca z Kábulu, čo nikdy nevycestoval z krajiny, ktorá ešte pred siedmymi rokmi pripomínala pravidlami stredovek a bola zničená dvomi dekádami vojen. Poyan nie je výnimkou v rámci mladej generácie.

Nová generácia znamená pre krajinu jeden z najväčších kapitálov. Pokiaľ by sa však situácia v krajine zhoršovala, hrozí opätovný odliv mozgov.  Počas vedenia vzdelávacích kurzov na fakulte žurnalistiky v spolupráci so Slovenským rozhlasom, ale aj kurzov pre mladé dievčatá bez vyššieho vzdelania, sme stretli množstvo mladých dychtivých ľudí. Študentom – chlapcom sebavedomie nechýba, tak ako nechýba celej mužskej afgánskej populácii. Teoreticky sa cítia pripravení pre prácu budúcich novinárov, čo ich obmedzuje je fakt, že škola nedisponuje okrem počítačov žiadnou technikou. Keď sa naučia robiť s prinesenými nahrávacími zariadeniami, sú schopní zo dňa na deň priniesť a zostrihať reportáž o problémoch vody v Kábule  a získať pre interview expertov, pracovníkov ministerstiev, či vybehnúť sa spýtať na problémy s vodou miestnych ľudí, žijúcich na kopcoch, lemujúcich mesto. 

S dievčatami treba pracovať úplne inak. Už to, že uvažujú o práci novinárok, je na afgánske pomery veľmi sebavedomé. Keď však majú prvý krát čítať prinesené správy nahlas, ledva sa dokážu nadýchnuť a tichým hláskom predniesť text bez toho, aby sa neprepadli od hanby. Po pár dňoch povzbudzovania a hlasových cvičeniach z nich predsa len dostaneme súvislý zvukový prejav, v dvoch prípadoch aj vyslovene mikrofonický prejav. Istota v prezentácii však nie je ich jediný handicap. 
Máloktorá z nich si vie predstaviť, že by ju rodičia pustili robiť rozhovory s cudzími ľuďmi, alebo že by jej dovolili ukázať sa na obrazovke. Ako domácu úlohu prinesie jedna študentka spracovanú story o vražde majiteľky súkromnej rozhlasovej stanice Rádio Peace v provincii Parwan v roku 2007, ktorá sa stala len týždeň po vražde populárnej 22-ročnej televíznej moderátorky, zastrelenej v rodičovskom dome v Kábule.

Mister Friend, bakshis, bakshis

Pri odchode na letisku od nás zástupca ministerstva vnútra pýta kartu cudzinca, opečiatkovanú pred odchodom na ministerstve. Kartu nám však pri príchode nikto nedal. To však nezaujíma ani jeho, ani načúvajúceho colníka, ktorý k jeho rade, nech sa vydáme naspäť do mesta po pečiatku, pridá povzbudivé „inak váš let bude zrušený“. Vybaviť čokoľvek v krátkom čase na ministerstve v obednom čase je nemožné, a preto sa pokorne ospravedlňujeme a pýtame na náhradné riešenia. Tými sú samozrejme bakshis pre colníka, ktorý nás pustí.

Neskôr príde nato, že dostal málo a príde si vypýtať viac. Pracovník ministerstva vnútra medzi tým príde s tým, že ešte máme zaplatiť ďalšiemu colníkovi, ktorý dáva pečiatku do pasu. Následne si peniaze vypýtajú pracovníci, čo bezpečnostnou páskou označia kufre. Neunúvajú sa vydať z väčšej bankovky, veď predsa ešte niečo treba dať aj pracovníkom, ktorí nám kufor odnesú pár metrom k odbavovaciemu pultu. 

Potom zaznie ďalšie neodolateľné „Mister Friend, give me bakshis“ od pracovníka, ktorý vyloží kufor na bežiaci pás.  Je pre nás celkom úľavou nastupovať do lietadla. A na rozlúčku nám máva prezident Karzai z obrovského bilboardu zo steny letiskovej budovy. Aj sa usmieva. Kiežby mal prečo.
 

Občianske združenie Človek v ohrození je nezisková, mimovládna organizácia, založená na Slovensku v roku 1999. Jej poslaním je účinne pomáhať ľuďom, ktorí trpia dôsledkami prírodných katastrof, konfliktov a autoritárskych režimov za podpory širokej verejnosti. Prostredníctvom kultúrno-vzdelávacích podujatí a ďalšej osvetovej činnosti informuje verejnosť o závažných problémoch spoločnosti a zároveň ju oslovuje aby sa rôznymi formami zapojila do pomoci ľuďom v núdzi. Jej činnosť sa rozdeľuje do štyroch hlavných oblastízáujmu - humanitárna pomoc, rozvojová pomoc, podpora ľudských práv a vzdelávacie a informačné aktivity na Slovensku.  Od svojho vzniku, vďaka partnerom a podporovateľom, mohla pomôcť tisíckam ľudí v 15 krajinách sveta. Pomôžte aj vy.  Klub darcov Človek v ohrození.

Zdroj/autor: Nora Beňáková, OZ Človek v ohrození

VIDEO Ulice Kábulu