Nečakaná stratégia generála Montgomeryho: Pri egyptskej Al Alameine dostali Nemci na frak

 

Už na jeseň 1942 Bernard Montgomery (1887-1976) predvedie, že to nebolo len plané vychvaľovanie. A keď 4. novembra skončí bitka pri egyptskom El Alameine, v tábore protihitlerovskej koalície sa konečne zablýska na lepšie časy. Nemci sú totiž v neľútostných dunách severnej Afriky nielen zastavení, ale vôbec prvýkrát zahnaní na ústup. Plány „púštnej líšky“ Rommela (1891–1944) spretrhá práve britský generál. Skromný muž, ktorý sa vôbec nehnevá, že mu všetci hovoria Monty a že ho tak niektorí spojeneckí velitelia, napríklad samotný Dwight D. Eisenhower (1890–1969), oslovujú aj v oficiálnej korešpondencii. Velenie 8. armády mu bolo síce zverené až na poslednú chvíľu, napriek tomu je to práve on, kto dal Nemcom pri El Alameine čo preto!

 

Z Anglicka na koniec sveta

Bernard Law Montgomery sa narodil 17. novembra 1887 vo vikárstve sv. Marka v štvrti Kennington v južnom Londýne. Jeho otec Henry (1847-1932), duchovný írskej cirkvi, sa o dva roky neskôr stáva biskupom v Tasmánii, a tak budúci poľný maršal strávi rané detstvo na opačnom konci sveta. Rodina sa potom ešte niekoľkokrát sťahuje, kým sa definitívne usadí v Londýne. „Večné presuny sem a tam, tvrdá matkina ruka, ale láskavý otecko – to všetko sa nemohlo nepremietnuť do Bernardovej povahy,“ pripomína spisovateľ Ivan Brož (1938–2012). Tvrdosť, neústupnosť a dokonca aj bezohľadnosť sú vlastnosti, bez ktorých sa profesionálny vojak, ktorý bude musieť raz prejsť bojiskami oboch svetových vojen, skrátka nezaobíde. Zdedí však aj iné vlastnosti – po otcovi láskavosť, trpezlivosť a čestnosť.

 

Podpáli spolužiaka

Už ako 14-ročný zatúži Montgomery po vojenskom živote. V januári 1902 zvolí pri nástupe do školy sv. Pavla v Londýne vojenskú triedu a napriek odporu rodičov si presadí svoju voľbu. V 17 rokoch je potom prijatý na prestížnu Kráľovskú vojenskú školu v Sandhurste. Nijako zvlášť tu nevyniká, až na jeden vážny poklesok. Podpáli spodný okrej košele spolužiakovi, ktorý utrpí vážne popáleniny. Za trest je Montgomery degradovaný a na jeden semester je mu zakázaný postup, kým nie je v septembri 1908 zaradený ku kráľovskému warvickshirskému pluku. V decembri sa hlási k službe na severozápadnej hranici Indie, štyri roky nato je už zase späť v Európe. Vo svojich 25-ich rokoch je menovaný hospodárom pluku.

 

Šťastie, alebo osud?

Keď v auguste 1914 vypuká prvá svetová vojna, je Montgomeryho prápor vyslaný na európsku pevninu. V októbri, v prvej bitke pri Ypre, je vážne ranený, keď vedie čatu v odvážnom útoku na dedinu Méteren. Za túto akciu je povýšený na kapitána a vyznamenaný Rádom za vynikajúcu službu, čo je u 26-ročného veliteľa čaty veľmi neobvyklé. „Mal vtedy šťastie, nielen že prežil, ale aj preto, že vážne zranenie v takom ranom štádiu vojny pre neho znamenalo službu v štábe až do jej konca. Keby sa vrátil k práporu na front, jeho šance na prežitie by boli malé,“ myslí si britský spisovateľ a poľný maršal Michael Carver (1915–2001). Montgomery je postupne pobočníkom veliteľa brigády, štábnym dôstojníkom najprv divízneho veliteľstva, potom veliteľstva zboru, a nakoniec v roku 1918 náčelníkom štábu divízie. Tieto funkcie mu poskytnú skúsenosti na rôznych úrovniach velenia, pri plánovaní a vykonávaní operácií všetkých zložiek armády, a to vytvorí základy jeho vojenských majstrovstiev.

 

Nečakaná rana

Celé tri roky pôsobí Montgomery aj ako inštruktor v Akadémii generálneho štábu v Camberley, na ktorej sám predtým študoval. V medziobdobí potom velí 1. práporu svojho pluku v Palestíne a Egypte. V auguste 1937 je povýšený do prvej generálskej hodnosti, potom sa ale načas stiahne. Nečakane mu totiž umiera jeho milovaná žena Betty. Montgomery tak zostane sám s deväťročným synom a dvomi nevlastnými 20-ročnými synmi, ktorí tiež slúžia v armáde. Je ale tvrdej povahy a v októbri 1938 už opäť stojí na čele armády, tentoraz ako generálmajor. Pár mesiacov bojuje v Palestíne, potom je prevelený do Francúzska. Tretiu divíziu prevezme 28. augusta 1939. Nepatrí už medzi najmladších, veď má 52 rokov. To však pri jeho kondícii nie je vôbec podstatné. Dôležité je, že do začiatku druhej svetovej vojny, s ktorou počíta a vnútorne sa na ňu pripravuje, zostáva len pár dní…

 

Zázrak pri Dunkerku

Udalosti, ktoré nastanú, najmä rozdrvenie poľskej armády a následne aj tej britskej pri Dunkerku, sa dajú predvídať. Aj keď Montgomeryho 3. divízia bojuje veľmi statočne, napriek tomu je vo vzťahu k nemeckej smršti iba vánkom, ktorý nutne potrebuje posily. Generál na tieto nedostatky rázne upozorňuje, ale márne. Londýn ešte nie je pripravený. Napriek tomu je to práve Monty, kto dokáže kryť ústup britských expedičných síl a zaistiť ich bezpečné odplávanie z Dunkerku späť do Británie. Po návrate je potom jeho divízia určená na ochranu juhoanglického pobrežia. Práve tam sa ostrieľaný vojvodca vôbec prvýkrát stretáva s novým premiérom Winstonom Churchillom (1874–1965).

 

Autá? Nie! Autobusy!

Tomu padne generál ihneď do oka. Sir Winston si na ňom cení hlavne guráž, Monty totiž rozhodne nepatrí medzi tých, kto by sa nemeckej invázie desil. Naopak. Jednoduchú odpoveď má aj na to, ako sa prípadnému útoku ubrániť, a to aj s malým počtom vojakov. „Nemôžeme byť všade, ale Nemci tiež nemôžu útočiť všade. Kľúč k úspechu je teda v tom, byť práve tam, kde Nemci útočia. Treba sa teda rýchlo premiestňovať z miesta na miesto.“ Churchill súhlasí, ale stále trochu tápe. „Lenže ako? Ako sa máme brániť?“ krúti zúfalo hlavou. „Pán premiér, nemáme autá, ale máme tisíce autobusov,“ vytasí sa s prekvapivým riešením generál.

 

Nečakaná stratégia

Krátko potom je Montgomerymu zverený dohľad nad celým juhovýchodným úsekom ostrova, ktorý pokrýva územie grófstviev Kent, Surrey a Sussex. Svoju až doteraz najvyššiu funkciu prevezme 13. augusta 1942, kedy sa ujíma velenia 8. britskej armády, operujúcej v severnej Afrike. Vtedy mu nahrajú okolnosti, pretože čerstvo menovaný generál William Gott (1897-1942) zahynul v lietadle, a tak je príprava operácie zverená jemu. Príde v pravý čas. Briti už sú vtedy oveľa silnejší ako Erwin Rommel, a tak je súmrak Nemcov v Afrike len otázkou času. Smrteľnú ranu im zasadí práve Montyho nečakaná stratégia…

 

Lovec púštnych líšok

Púšťou sa rozlieha zvuk streľby z tisíc diel. Najväčšia bitka 8. armády začína 23. októbra 1942 tesne pred desiatou hodinou večer. Armáda Osi (Nemecka a Talianska) zaujíma veľmi silné postavenie, chránené zo severu Stredozemným morom a z juhu kaňonom Qatarra, masou jemného piesku nezjazdného vozidlami na severozápade Egypta. Rommelova pozícia je na vrchole dominujúcich horských hrebeňov, odkiaľ môže pozorovať spojenecké presuny otvorenou púšťou. Spredu je chránený hustými mínovými poľami, terénnymi prekážkami a ostnatým drôtom. Monty preto nemá žiadnu inú možnosť ako čelný útok, pričom jeho presilu v počte mužov možno považovať skôr za nevyhnutnosť než za nadbytok.

 

Smrtiaci zásah

Nemecký odpor je však silný. Plynie deň za dňom a dve britské tankové divízie stoja na mieste. Istý dôstojník, ktorý sa nachádza uprostred tankovej bitky pri hrebeni Miteiriya, to živo popíše takto: „Za svitania sa objavili naše tanky a začali bojovať priamo uprostred nás, manévrovaním si vyhľadávali pozície a strieľali, zatiaľ čo to vyzeralo, že na nás strieľajú všetky tanky a protitankové delá Afrikakorpsu. Všade nad nami lietali odrazené strely a tiež črepiny trieštivých granátov.“ Montgomery čoskoro zaregistruje, že velitelia tankových divízií nadobudli dojem, že jeho rozkazy sú nereálne, a obávajú sa vysokých strát. Ofenzíva sa začne spomaľovať a pochybnosti zaznamená dokonca vládny kabinet v Londýne. Monty si však stojí za svojim a stále a znovu zdôrazňuje: „Bitka prebieha presne podľa môjho plánu!“ Potom sa však rozhodne zaútočiť na južnom sektore frontu. Táto akcia, zjavne odchýlka od jeho pôvodného plánu, začne 2. novembra skoro ráno a spečatí Rommelov osud.

 

Víťaz od El Alameinu

Počas 3. a 4. novembra 1942 sú vojská Osi porazené. Rommel je v koncoch, počas jediného dňa stratil asi 200 tankov. K večeru 4. novembra sa nemecko-talianske jednotky pokúsia stiahnuť z boja, muži sú oslabení a vyčerpaní. V tej chvíli sa ešte len dostane do hry početná prevaha 8. armády, pretože niektoré jej divízie zasiahli do bojov počas predchádzajúcich dní len málo a teraz sú pripravené prenasledovať nepriateľa. V priebehu ďalších týždňov ženú pred sebou pozdĺž severoafrického pobrežia Rommelových mužov, ktorí nie sú schopní sa spamätať a klásť odpor. Do konca roku 1942 ich vytlačia o viac ako 1600 kilometrov, z Egypta až do Tuniska.

 

Británia je vo vytržení

V Británii panuje nadšenie. Jeden hlásateľ BBC dokonca poruší obvyklú zdržanlivosť pri čítaní titulkov správ a nadšene oznámi poslucháčom: „Prinášame vám jednu úžasnú správu.“ Trvá niekoľko dní, kým sa noviny zamerajú na Montgomeryho. Namiesto toho venujú počiatočnú pozornosť porážke „líšky púšte“, nemeckého generála, ktorého nenávidí, ale uznáva doslova každá britská domácnosť. „Rommel porazený, Hunovia v zmätku utekajú,“ hlása 5. novembra denník Daily Mirror. Pod titulkom pritom nie je fotka Montgomeryho, ale Rommela s popisom: „Nedokázal to.“

 

Rana do srdca

Monty triumfuje nielen v severnej Afrike, ale aj pri vylodení a následných operáciách v Normandii v júni 1944. Len raz šliapne vedľa, a to pri nešťastnej operácii Market Garden. Na september 1944 totiž presadzuje prielom s výsadkármi, čo väčšina jeho kolegov i nadriadených považuje za šialenstvo. „Predstavuje si, že je možné vyhrať vojnu jedným škrtnutím ceruzky až do Berlína,“ povie o ňom dôstojne istý dôstojník z Eisenhowerovho amerického štábu. Je to zvláštne. Montgomery je pritom vždy kritizovaný skôr za opatrnosť a vyčkávanie. V auguste 1944 sa však zmenil. Verí, že prerazí až do Porúria, a tým zasiahne Nemecko priamo do srdca. Lenže keď si o pár týždňov neskôr niečo podobné môže vyskúšať naostro, hoci v menšom meradle, dôjde takmer ku katastrofe. „Bodnutie nožom“ do nemeckého brucha, ktoré malo zaistiť mosty cez Rýn na území dnešného Holandska, skončí fiaskom.

 

Stará vojna Monty

Je to Montgomeryho najväčšia prehra. Rýchlo je však zabudnutá a po pár mesiacoch už spojenecké vojská okupujú podstatnú časť Nemecka. „Ľudia ako Bernard Montgomery nemali vlastne žiadny nárok na odchod do dôchodku. Keď skončila vojna, tak mal 58 rokov, čo u veterána dvoch svetových vojen stačilo na zaslúžilý odpočinok so solídnym dôchodkom. Nesmelo by sa však takej ´starej vojne´ hovoriť Monty,“ podotýka Brož. Preto je jeho „manažérsky um“ aj naďalej využívaný. Celý rok pôsobí Montgomery v Nemecku ako vrchný veliteľ okupačných vojsk, krátko nato sa stane náčelníkom generálneho štábu britského impéria. V 50. rokoch je zástupcom najvyššieho veliteľa NATO a do výslužby odchádza až v roku 1958. Do smrti verí, že keby na jeseň 1944 skutočne dostal 40 divízií, ako požadoval, mohla vojna skončiť o pol roka skôr a stredná Európa sa nemusela ocitnúť vo vleku Sovietskeho zväzu.

 

Tento a ďalšie zaujímavé články nájdete v časopise  HISTORY Revue.

 

 

 

Autor: © HISTORY revue / Aneta Bartoníková

Zdieľať článok na Facebooku