Britské územie pod hákovým krížom: Pokrývajú Normanské ostrovy masové hroby?

 

Ostrovy, ležiace asi 25 kilometrov od pobrežia Normandie, sa z britského pohľadu dajú len ťažko brániť, a dokonca aj premiér Winston Churchill (1874-1965) musí prijať tento nepríjemný fakt a dať rozkaz na stiahnutie tunajších posádok. Britská verejnosť o tom nie je informovaná, spočiatku to netušia ani Nemci. Pre ostrovanov to neveští nič dobré, v uliciach tunajších mestečiek sa šíri napätie a strach. V priebehu júna 1940 je odtiaľ evakuovaných ďalších asi 22 000 ľudí, teda zhruba štvrtina všetkých obyvateľov, prevažne mužov schopných bojovať. Najsevernejší normanský ostrov Alderney napríklad úplne osirie. A Nemci neskôr využijú okupáciu na to, aby ho premenili na obrovské väzenie určené pre otrockú prácu.

 

Nemecký triumf

Letka nemeckých bombardérov Heinkel He 111 podnikne na ostrovy Guernsey a Jersey v podvečer 28. júna 1940 nálet, pri ktorom zahynie 44 ľudí. Dva dni nato dosadnú prvé stroje luftwaffe na nedávno otvorenom letisku na Guernsey. „Päť lietadiel približne s 30 Nemcami pristálo na letisku. Len tak. Žiadna streľba. Nič, jednoducho nič, čo by ich zastavilo,“ opisuje obsadenie ostrova vtedy desaťročná očitá svedkyňa. Kapitána von Obernitza oficiálne privíta veliteľ polície na ostrove, inšpektor William R. Sculpher, ktorý mu oznámi, že na Guernsey nie sú žiadne zbrane a obyvatelia prijmú podmienky ríšskej správy. Jersey kapituluje 1. júla, Alderney deň nato a najmenší Sark 4. júla.

 

Ani jeden výstrel

Akcia prebehne viac-menej pokojne, nepadne jediný výstrel. A Nemci zmenia len to najnutnejšie. Okrem obmedzenia predaja alkoholu zavedú na ostrovoch stredoeurópsky čas namiesto greenwichského a jazdu vpravo. Tiež sa postupne púšťajú do výstavby bunkrov a tunelov, ktoré sa majú stať súčasťou takzvaného Atlantického valu, systému opevnenia tiahnuceho sa Európou od španielsko-francúzskej hranice na juhu až po nórsky Finnmark na severe. Práce vykonávajú Židia, Poliaci a ruskí vojnoví zajatci, ktorí sú na ostrovoch v kanáli La Manche internovaní v niekoľkých veľkých zajateckých táboroch. „Pracovali tu od rána až do večera a nezaobchádzalo sa s nimi oveľa lepšie ako so zvieratami,“ podotýka britský spisovateľ William Gray.

 

6000 väzňov, 27 národností

Snáď najhoršia je situácia na ostrove Alderney, kde majú väzni za úlohu postaviť rad betónových opevnení a pracovných táborov, vrátane dvoch koncentračných táborov riadených dôstojníkmi SS. Má sa za to, že tu skončil najmenej jeden tranzit stoviek francúzskych Židov, ktorý sem bol prepravený z tábora Drancy pri Paríži, odkiaľ sú zhromažďovaní Židia obvykle posielaní do Osvienčimu. Na ostrove je nakoniec sústredených asi 6000 ľudí 27 rôznych národností, ktorí sú nútení prebývať a pracovať v brutálnych podmienkach. „Väzni žili v drevených barakoch obohnaných ostnatým drôtom a museli 12 hodín denne ťažko pracovať na stavbách, niekedy aj viac s poludňajšou prestávkou v rozmedzí od desiatich minút do maximálne pol hodiny. To všetko sedem dní v týždni,“ spomína na tamojšie pomery súčasný britský umelec a sochár Piers Secunda.

 

Ležia v masových hroboch?

Veľa väzňov to vtedy stojí život. Mnohí sú umučení, zastrelení, usmrtení injekciami alebo ako chorí a práce neschopní poslaní do vyhladzovacích táborov v okupovanej Európe. Koľko ľudí tu počas vojny zahynulo, je dlho otázne, ale aj tie najopatrnejšie odhady uvádzajú počty mŕtvych v stovkách. Oficiálne záznamy síce hovoria iba o ôsmich mŕtvych Židoch, podľa odborníkov by ale ďalšie stovky zajatcov mohli byť pochované v masových hroboch na ostrove. „Stále existuje veľa otázok na tému toho, čo sa na Alderney skutočne dialo a kto čo vedel. Niektorí boli až príliš dlho ochotní pozerať sa inam v nádeji, že to všetko zmizne,“ pripomína židovský výskumník Marcus Roberts.

 

Kolaborantkám palicou hlavy

Svoje si s Nemcami ale vytrpia aj miestni. Hoci robia, čo môžu – niektorí hovoria, že až hanebne ¬, aby vojnu prežili v mierovom spolužití s okupantmi, nie je to pre nich ľahké. „Môžeme chodiť do kostola a do kaplnky. Nikto ale nesmie vychádzať von po jedenástej večer, v hoteloch sa nesmie podávať tvrdý alkohol, len pivo, všetky zbrane sa musia odovzdať a nesmieme spievať hymnu,“ zapíše si do denníka Julia Tremayneová, ktorá žije na ostrove Sark. Mnohí obyvatelia sú vystavení ťažkej práci, iní deportácii a ku koncu vojny všetci aj hladu. „Tí, ktorí kolaborovali s nepriateľom, boli ostrakizovaní a mladým ženám, ktoré sa priatelili s nemeckými vojakmi, boli oholené hlavy,“ píše Gray. Tak či onak sa Nemci pričinia o zvýšenie pôrodnosti na ostrovoch o viac ako 800 detí!

 

Výzva na udavačstvo

Útokov miestnych sa nemeckí dôstojníci neobávajú. Väčšina mladých a zdravých mužov ostrov aj tak opustila už pred okupáciou, krajina je navyše prehľadná a úplne nev odná na organizovanie odboja. Najväčší problém tak predstavujú značky v tvare „V“, inšpirované kampaňou V for Victory a symbolizujúcou odpor proti nemeckej okupácii, ktoré niekto cez noc maľuje na stene a stĺpy verejného osvetlenia. „Urobte s tým niečo!“ rozčuľujú sa na veliteľstve. „Takáto provokácia!“ Hneď na druhý deň vojaci rozvesia po všetkých verejných budovách výzvu nabádajúcu k udavačstvu: „Odmena bude vyplatená každému, kto poskytne informácie o osobách, ktoré sa previnili maľovaním písmena V alebo iných slov, ktorých účelom je porážka nemeckej poriadkovej moci.“

 

Skrytá provokácia

Krátko nato sa Nemci pustia do výroby poštových známok. Nechcú miestnych príliš provokovať, a tak radšej upustia od tradičných riešení s portrétmi bývalého prezidenta Paula von Hindenburga (1847–1934), Matky Germánie, alebo dokonca samotného Adolfa Hitlera (1889–1945). Namiesto toho oslovia lokálnych umelcov. „Na Guernsey najali Edwarda Williama Vaudina. Bol to zrejme patriot, pretože situáciu využil k vlastnému malému odboju,“ spomína sa súčasný nórsky spisovateľ Bjorn Berge. Do svojho návrhu totiž Vaudín zakomponuje mikroskopické V. Písmená sú také malé, že ich Nemci nevidia, alebo ich možno prehliadnu. Najväčšiu provokáciu však predstavuje samotný motív s tromi levmi. Nemci sa domnievajú, že sa jedná o osobný erb miestneho bailiffa, výkonného úradníka, a návrh schvália. V skutočnosti ide o priamu kópiu erbu vtedajšieho britského kráľa Juraja VI. (1895–1952), ktorý anglickí panovníci dedia už od čias Richarda Levie srdce (1157–1199).

 

Pocta kráľovi Jurajovi

Na ostrove Jersey sa diela ešte provokatívnejšie zhostí umelec Edmund Blampied (1886–1966). Od nemeckého veliteľa pritom dostane úplne nevinné zadanie - vypracovať sériu známok s motívom miestnej krajiny. Nebol by to ale Blampied, aby svoj výtvor trošku „nevylepšil“. Námet so zberačmi morských rias v hodnote troch pencí opatrí obráteným V okolo hodnoty známky a súčasne aj párom kudrliniek, ktoré sa dajú čítať ako iniciály GR pre Georgius Rex, teda ďalšia pocta kráľovi Jurajovi.

 

Kúpu sa v luxuse

Pod nemeckým útlakom prežijú ostrovania dlhé mesiace. K žiadnym násilným excesom ale nedochádza, jednotky wehrmachtu sa správajú naskrz slušne. Tie najluxusnejšie vily a všetky vyhlásené hotely v najväčších mestách si samozrejme Nemci zaberú pre seba. „Je mi jasné, že sa nemecké jednotky kúpu v luxuse – majú k dispozícii množstvo výborného miestneho masla, mäso z domácich zabíjačiek, domáci chlieb, litre mlieka a dobre zásobené špajze,“ pokračuje v zachytávaní zážitkov z ostrova Sark Julia Tremayneová. Aj to sa ale behom pár chvíľ zmení…

 

Odrezaní od sveta

V noci na 6. júna 1944 zažije kanál La Manche do tej doby najväčšiu vojenskú operáciu v histórii. Spojenecké jednotky sa k európskej pevnine vydajú vzduchom aj po mori, krátko nad ránom sa ich oddiely vylodia na piatich plážach Normandie medzi Cotentinom a riekou Orne, ale samotné Normanské ostrovy minú. Výkonnosť logistiky je vtedy ohromujúca. „Počas prvých šiestich dní operácie,“ poznamená si americký generál Dwight D. Eisenhower (1890–1969), „sme dopravili cez pláže na breh 326 547 mužov, 54 186 vozidiel a 105 428 ton zásob.“ Akonáhle spojenecké jednotky preniknú ďalej do vnútrozemia Francúzska, zostanú Normanské ostrovy, stále obsadené Nemcami, na dlhú dobu izolované. Dôjde k prerušeniu zásobovacích trás a dovozu tovaru z kontinentu. Aj napriek tomu, že nemecká správa zavedie prísny prídelový systém, zažívajú tunajší obyvatelia a následne aj okupanti po niekoľko mesiacov hlad a biedu.

 

Vyhladujeme ich!

Strategická dôležitosť Normanských ostrovov klesla na minimum. Churchill nemieni plytvať životmi vojakov, potrebných na boj vo Francúzsku, a zvolí jednoduchú taktiku totálneho vyhladovania. Zúfalí velitelia nemeckej posádky na ostrovoch navrhnú Britom evakuáciu časti obyvateľov výmenou za povolenie, aby k nim mohol priplávať zásobovací konvoj. Do kritickej situácie však zasiahne až Medzinárodný červený kríž, ktorý prvýkrát na Vianoce 1944 vyšle vlastné plavidlo SS Vega s nevyhnutným tovarom. Jeho náklad je ale určený len pre civilné obyvateľstvo, Nemci odídu s prázdnymi rukami. Ich potravu ďalej tvoria žihľavy a slávky nazbierané na útesoch, strieľajú aj čajky. Tuhá zima navyše trvá ešte niekoľko mesiacov. Napätie a frustrácia tak neustále rastie…

 

Ochotne sa vzdajú

Obojstranné trápenie ukončí až kapitulácia Nemecka. Britský torpédoborec HMS Bulldog dorazí na Guernsey 9. mája 1945, ostatné ostrovy sú oslobodené nasledujúceho dňa. Nemecká posádka o sile asi 25 000 mužov – izolovaná a polomŕtva od hladu – je odvezená do zajateckých táborov v Anglicku. Vojaci vojdú do zajatia s neskrývaným uľahčením. O necelý mesiac neskôr na Normanské ostrovy zavíta kráľ Juraj VI. a je vítaný nadšenými davmi. Na troskách nemeckého opevnenia začne pomaly, ale iste opäť prekvitať turistický ruch…

 

Tento a ďalšie zaujímavé články nájdete v časopise  HISTORY Revue.

 

 

 

Autor: © HISTORY revue / Aneta Bartoníková

Zdieľať článok na Facebooku