Nad Atitlánom, najkrajším jazerom sveta, fúka vietor, ktorý zmýva hriechy!

K ohromnému výbuchu vraj došlo pred 84 tisícmi rokov. Do vzduchu vtedy „vyletela“ asi šesťtisíc metrov vysoká sopka, vegetácia v okruhu niekoľkých kilometrov absolútne vyhynula a popol padal až na Floride. A na dne novovzniknutého krátera sa okamžite začali tvoriť jazerá - plné koncentrovanej kyseliny a smrtonosných zlúčenín.

Jazero Atitlán v podobe, v akej ho poznáme dnes, vzniklo o desiatky tisíc rokov neskôr, kedy sa kráter zaplnil vodou. Brehy tu dnes ostro padajú do temnej modrej vody a po hladine - popoludní čerenej vetrom Xocomil - sa preháňajú výletné lode.

Turistov tu berú s prirážkou

„Neodkývajte predajcovi lístkov prvú cenu, ktorú vám ponúkne,“ radia turistickí sprievodcovia po tejto oblasti. Turisti sú tu totiž silne atakovaným druhom - miestni obyvatelia chcú zarábať, a tak od cudzincov žiadajú i niekoľkonásobne vyššie čiastky. Stačí však byť dostatočne asertívny, nenechať sa obalamutiť týmto prístupom a väčšina z nich „skrotne“ a ponúkne cenu, ktorá sa už viac podobá tej, ktorú platia tunajší obyvatelia.

• Xocomil, vietor, ktorý zmýva hriechy

Číta sa „Šokomil“ a viať začína pravidelne vždy popoludní. Menšie loďky v tej chvíli zamieria do prístavu, keďže dvojmetrové vlny, ktoré prúdenie vzduchu spôsobí, sú na ne už príliš vysoké. Xocomil je fenomén typický práve pre jazero Atitlán. Vzniká vo chvíli, keď sa tu zrazí vlhký vzduch od Pacifiku so vzduchom, ktorý prúdi z hôr.

Ďalších 4 fotografií v galérii

Cestu po jazere by si však nemal odpustiť nikto. Začína sa obvykle v mestečku Panajachel, na mieste, kde si svoju stredoamerickú základňu vytvorili v 60. rokoch americkí hippies. Dodnes je tu atmosféra uvoľnenejšia, než by si miestni starousadlíci želali. Panajachel je inak typické turistické letovisko - nájdete tu množstvo hotelíkov a penziónov, trh s tradičnými suvenírmi, reštaurácie i bistrá pre nenáročných.

Svetoznáma panoráma

Z miestneho prístavu sa potom každé ráno vyráža na šíru hladinu. V diaľke ju lemujú vrcholy troch miestnych vulkánov - Atitlánu, Tolimánu a San Pedra - práve tie vytvárajú s modrou vodou a zelenou vegetáciou na brehoch jazera nezameniteľnú panorámu, ktorá ráno, kedy sa na hladine váľa hmla, berie dych.

Niet divu, že keď Alexander von Humboldt prvýkrát uvidel jazero, vydýchol slávnu vetu o najkrajšom jazere planéty. Mimochodom - z tohto neoficiálneho titulu krásy žije jazero Atitlán vlastne až dodnes.

• Maximón, tak trochu iný svätec

Jeho podobu stvárňujú v rôznych krajoch odlišne, všade mu však ľudia nosia pálenku, cigarety, cigary, ale i fľašky s coca colou. Maximón je veľmi obľúbený svätec, ktorý má v oblasti jazera Atitlán množstvo prívržencov i svätýň. Chodia za ním i turisti a údajne aj im za drobný darček pomôže s láskou, zdravím i peniazmi.

Ďalších 4 fotografií v galérii

Najkrajší pohľad na Atitlán je vraj ráno. A tiež z miest, ktoré nie sú tak turisticky exponované. Tu však treba dať pozor - miestne agentúry totiž dôrazne odporúčajú vyrážať na túry len v spoločnosti skúseného sprievodcu a v početnejších skupinách. Nie preto, aby na turistoch zarobili, ale v obavách pred niektorými miestnymi domorodcami, ktorí osamelých turistov prepadávajú a chcú od nich peniaze a cennosti. I tak je však Atitlán jedným z najobľúbenejších cieľov v Guatemale.

Experiment, ktorý sa nevydaril

Jediní, ktorí si pobyt pri jazere neužijú, sú rybári. V 70. rokoch sa miestna vláda rozhodla urobiť z Atitlánu celosvetovo uznávané miesto športového rybolovu. Do ekosystému jazera vypustila dravého okúňa čierneho, ktorý všetku ostatnú faunu takmer zlikvidoval. O živobytie tak prišli i miestni rybári.

Život v jazere je preto dnes len minimálny. Tvrdia to i potápači, ktorí sem občas dorazia. Napriek tomu je vraj svet pod hladinou, ktorý na každom metre pripomína vulkanický pôvod jazera, fascinujúci.

Zdroj/autor: Lucie Štěrbová, Tomáš Cikán, ESO travel, reklamný článok, drom