Opera v Sydney patrí k najvýznamnejším stavbám sveta, akustika však bola sklamaním

Hrala sa tu vtedy Vojna a mier ruského skladateľa, klaviristu a dirigenta Sergeja Prokofjeva. Majster hudobnej moderny, ktorého dielo patrí k vrcholom hudby 20. storočia, túto operu zložil v rokoch 1941 až 1943. Adaptácia slávneho románu Leva Nikolajeviča Tolstého bola výrazom skladateľovho hlbokého vlastenectva. Orchester pri prvom predstavení v opere v Sydney riadil Edward Downes.

Odvtedy vystúpilo v opere v Sydney množstvo vynikajúcich umelcov. Leonard Bernstein tu v roku 1974 dirigoval koncert Newyorského filharmonického orchestra, Luciano Pavarotti tu spieval v roku 1983 na benefičnom galakoncerte a popový kráľ Michael Jackson tu v roku 1996 dostal cenu spoločnosti Sony Music a jednu tonu vážiacu sochu, ktorá ho vítala z lode na hladine zátoky.

Zo slávnych osobností poctili operu svojou návštevou okrem britskej kráľovnej Alžbety II. tiež napríklad pápež Ján Pavol II. v roku 1986, o štyri roky neskôr juhoafrický prezident Nelson Mandela, v roku 1996 prezident USA Bill Clinton a v ďalšom roku napríklad nemecký kancelár Helmut Kohl.

Budova opery je 183 metrov dlhá a 120 metrov široká. V najvyššom bode sa týči do výšky 67 metrov nad hladinu mora. Inšpiráciou sa architektovi tohto diela, ktorým bol Dán Jörn Utzon, vraj stali listy paliem a ďalšie motívy zo sveta prírody i z histórie architektúry. A tiež pocit, ktorý si odniesol z prehliadky náhorných plošín Mayov v Mexiku. Jeho návrh bol už počas výberovej súťaže označovaný za geniálny.

Pôvab jeho vizionárskeho diela umocňuje aj okolité prostredie - budova stojí na samom konci výbežku Bennelong, v susedstve botanickej záhrady, ktorá vytvára zelené pozadie bielych škrupinových konštrukcií, záliv prístavu potom dôležitú modrú horizontálu a neďaleko stojaci most pôsobivý kompozičný vzťah.

Utzon strávil prácou na náročnom projekte celkom osem rokov a v roku 2003 mu zaň udelili Pritzkerovu cenu (prezývanú Nobelova cena za architektúru) so slovami: "Utzon dokázal, že v architektúre sa dá dosiahnuť nádherný a zdanlivo nemožný cieľ. "

So svojím revolučným projektom "surrealistické labute" uspel Utzon medzi 233 návrhmi v roku 1957 v architektonickej súťaži. To už patril medzi najznámejších architektov planéty s osobitým štýlom kombinujúcim monumentalitu s harmóniou. "Budú to dve budovy viditeľne zavesené na mušliach ako kus nábytku," vyhlásil o svojom diele v roku 1962. Najvýraznejším prvkom stavby sa stali práve tieto škrupiny kryté svetlými glazovanými a matnými keramickými dlaždicami.

Budovať sa začalo roku 1959 a na stavbe pracovalo 10.000 robotníkov. Samotná konštrukcia škrupín sa ukázala ako najväčší konštrukčný problém. Preto Utzon svoje nízke tvary pozmenil a odvodil ich zo sférickej geometrie, takže sa rebrá škrupín mohli zostaviť z prefabrikátov. No stĺpy, na ktorých spočívalo pódium, nemohli uniesť ťarchu novo navrhnutej strešnej konštrukcie. Museli byť preto odstrelené a nahradené väčšími. S financovaním strmo rastúcich nákladov pomohla séria špeciálnych lotérií, z ktorých sa financuje prevádzka v súčasnosti.

Operu otvorila britská kráľovná Alžbeta II. 20. októbra 1973 (sama ju potom navštívila ešte štyrikrát, naposledy v roku 2006). Krása vizionárskej stavby však zhltla mimoriadnu sumu: pôvodný rozpočet siedmich miliónov sa vyšplhal až na 102 miliónov austrálskych dolárov. Kvôli sporom s vládou bol nakoniec Utzon v roku 1966 od projektu odvolaný, čo sa prejavilo hlavne na podobe interiérov. V deväťdesiatych rokoch však bol opäť prizvaný k plánovaným úpravám budovy.

Dnes celý komplex pozostáva z piatich samostatných priestorov: koncertnej siene, vlastnej opery, dramatického divadla, činohry a štúdia. To bolo otvorené v roku 1999 a venuje sa prevažne experimentálnej tvorbe. Najväčší z týchto priestorov je koncertná sieň s celkovo 2.679 miestami. Na pohon klimatizácie aj vykurovania v budovách sa využíva morská voda priamo z prístavu, ktorá v nich prúdi v systéme potrubia s celkovou dĺžkou 35 kilometrov.

Od roku 2017 prešla opera rozsiahlou renováciou. Cieľom projektu za 273 miliónov austrálskych dolárov bolo predovšetkým zlepšiť akustiku. Vnútorné priestory, kde sa z finančných dôvodov veľmi ustúpilo od pôvodného Utzonovho projektu, totiž akusticky nevyhovovali a sklamanie zo zlej akustiky operu sprevádzalo od jej otvorenia.

Opera v Sydney sa stala symbolom Austrálie a v roku 2007 ju UNESCO zapísalo do zoznamu svetového kultúrneho dedičstva. Ročne ju navštívi necelých jedenásť miliónov ľudí.