Miesto oddychu aj zrodu života: Postele sú viac než len kus nábytku, ich história je plná zaujímavostí

Rámy pravekých lôžok sú podobne ako väčšina ďalších predmetov na tomto bezlesom ostrove vyrobené z chladného, tvrdého kameňa. Napriek tomu majú vďaka vysokým čelám a vyvýšeným bokom jasne rozpoznateľný tvar. Keď pominieme dávne nápisy, ktoré archeológovia na niektorých z nich objavili, a občasnú kostru nájdenú pod nimi, možno by tieto postele mohli patriť aj do 21. storočia.

Ľudia si vyrábajú postele už stovky tisíc rokov. Antropológ Brian Fagan a archeologička Nadia Durraniová v knihe What We Did in Bed: a Horizontal History (Čo sme robili v posteli: Horizontálne dejiny) predpokladajú, že po väčšinu existencie nášho druhu tvorili lôžka hromady starostlivo navrstvené zelene, zavŕšené mäkkými listami odolnými voči škodcom. Potom sa začali objavovať prvé posteľové rámy. Pieskovcové lôžka v Skara Brae patria k tým najstarším, aké kedy boli nájdené, spolu s odtlačkami v pôde v osade Durrington Walls neďaleko Stonehenge značiacimi obrysmi dávno zaniknutých drevených postelí.

Rámy postelí sa začali zároveň objavovať na rôznych miestach pred zhruba 5000 rokmi, nedlho po iných priekopníckych technológiách, ako bolo písmo. Zhruba 2700 kilometrov od Orknejí, na Malte, archeológovia odhalili v rituálnych pohrebných tuneloch dôkazy o skorých variantoch tohto zásadného nábytku – vrátane hlinenej figúrky ženy, ktorá na jednoduchom vyvýšenom lehátku drieme na boku s jednou rukou pod hlavou. Rané lôžka podľa Fagana a Durraniovej neboli len miestom odpočinku, ale mali často aj hlboký symbolický význam a spojitosť s posmrtným životom.

Posteľ sa za posledné tisícročie vyvinula do mnohých rôznych podôb, ktoré odrážali náboženské presvedčenia alebo praktické otázky najrôznejších kultúr. Keď britský egyptológ Howard Carter v roku 1922 prerazil zasadrovaný vchod do hrobky kráľa Tutanchamóna, privítal ho trblietavý zástup zlatých predmetov – vrátane šiestich postelí. Medzi nimi bolo aj pohrebné lôžko zdobené podobizňou kravej bohyne nebies, pozlátená drevená posteľ a praktické cestovné lehátko, ktoré sa vyznačovalo revolučnou skladacou technológiou a dosť možno bolo prvé svojho druhu.

V starovekom Ríme podobne ako v mnohých iných kultúrach záviselo miesto na spanie od spoločenského postavenia. Zatiaľ čo niektorí otroci sa na noc uchyľovali na rohože zo suchého lístia či zvieracích koží alebo sa museli vyspať na holej zemi, bohatí Rimania si dopriali väčšie pohodlie. Archeológovia v roku 2021 pri vykopávkach na pozemku starovekej vily na predmestí Pompejí odhalili spálňu starú takmer 2000 rokov. Medzi spleťou nádob, drevených truhiel a ďalších artefaktov sa nachádzali aj tri postele. Boli vyrobené z drevených stĺpikov pospájaných lankami, ktoré vytvárali sieť.

Niektorí zámožní Rimania mali toľko postelí, že ani nevedeli, čo s nimi. Vtedajší bohatci vymysleli širokú škálu rôznych lôžok na rôzne činnosti - takzvané lectus lucubratorius pre štúdium, lectus genialis pre novomanželov, lectus tricliniaris pre spoločné leňošenie a stravovanie alebo lectus cubicularis pre spánok. Väčšina z nich sa skladala z vyvýšenej kovovej platformy a tenkého matraca.

Pestrý výber postelí mali aj Európania v 17. storočí. Spalo sa v skriniach, v lôžkach zavesených na lane alebo aj v prepracovaných drevených posteliach so stĺpikmi, ako je Veľká posteľ z Ware, ktorá údajne raz poskytla útočisko až 52 ľuďom. Základom však boli jednoduché matrace, ktoré niekedy tiež dosahovali obrovské rozmery. Vyrobené boli z pevných tkanín a vypchaté najrôznejšími výplňami od peria až po slamu.

Druh výplne pritom mohol mať zásadný vplyv na kvalitu spánku. Podľa knihy At Day's Close: A History of Nighttime (Na sklonku dňa: Dejiny noci) sa jeden cestovateľ vo Švajčiarsku v roku 1646 trpko sťažoval na svoje lôžko vypchaté lístím. To podľa neho strašne šušťalo a cez plátno ho pichalo do kože.