Neznáme tváre hudobného génia: Dvořák celý život túžil vynájsť lokomotívu

 

Od chvíle, keď sa Antonín Dvořák (1841–1904) narodil v dome č. 12 v stredočeskej Nelahozevsi, počítalo sa s tým, že rovnako ako všetci jeho predkovia z otcovej strany sa aj on raz stane mäsiarom. Tým skôr, že bol najstarším z deviatich detí. Lenže chlapec už od útleho detstva mieri úplne iným smerom. Otecko je nielen mäsiarsky majster, ale aj amatérsky muzikant, a synov talent mu nemôže uniknúť. Miestny učiteľ hudby Josef Spitz (1809-1866) má čoskoro nového žiaka, a ten už čoskoro zvláda hru na husle tak dobre, že vystupuje aj verejne.

 

Odstrčený pre svoje dobro

Anton má 12 rokov, keď sa sťahuje do 15 kilometrov vzdialených Zlonic ku strýkovi Antonínu Zdeňkovi. Historici si márne lámu hlavu, prečo vlastne žiak základnej školy opustil rodný dom. Zrejme to bolo preto, že početná rodina sa ťažko živila, a Antonín Zdeněk bol ochotný vypomôcť aspoň na nejakú dobu, než sa zvyšok rodiny tiež presťahuje do Zlonic. Mladý Dvořák sa ale rozhodne necíti odstrčený. Naopak, bývanie v Zloniciach sa stane zásadným okamihom v jeho živote. Žije tu totiž aj učiteľ Antonín Liehmann (1808–1879), ktorý sa rozhodne vychovať z talentovaného chlapca skutočného hudobníka.

 

Koľko nôt, toľko buchnátov

Antonín Liehmann bravúrne zvláda hru na mnoho nástrojov a svoje umenie odovzdáva nádejnému študentovi. Vodí ho na koncerty, organizované na zámku panstva Kinských, posiela ho spievať do zboru v miestnom kostole, vyučuje ho nielen v hre na husle, ale pridáva aj organ alebo klavír a nezabúda ani na bifľovanie hudobnej teórie. Spolu s ním Dvořák v roku 1854 skomponuje svoju prvú skladbu – polku nazvanú Nezábudka. Liehmann ale rozhodne nie je pedagóg mierny a zhovievavý. „Kto nemohol niečo zahrať, dostal toľko buchnátov, koľko bolo na papieri nôt. Než si to človek poriadne vypočítal, mal už na hlave tri pohlavky!“ spomína neskôr Dvořák. Zlomiť a otráviť sa ale nenechá a v 16 rokoch na odporúčanie svojho učiteľa odchádza do Prahy, aby v štúdiu pokračoval na organovej škole.

 

Pod Smetanovou taktovkou

Pražská organická škola v tom čase existuje už vyše štvrť storočia a je konkurenciou pre konzervatórium, na ktorom sa nevyučuje veľa z toho, po čom mladý Dvořák túži, teda hra na organ, skladba či dirigovanie. Štúdium Dvořák zavŕši po dvoch rokoch, v roku 1859, verejným koncertom, na ktorom predstaví okrem Bachovho prelúdia a fugy aj dve vlastné skladby. A tri roky od tej chvíle už hrá na violu v orchestri Prozatímního divadla v Prahe, kde zotrvá deväť rokov. Od svojho pultíka pozorne sleduje, ako si počína pán dirigent, v tom čase už slávny skladateľ Bedřich Smetana (1824–1884). Antonovi v tej chvíli však ku sláve ešte zostáva dlhá cesta. Zatiaľ si privyrába tým, že dáva hodiny klavíru.

 

Medzi dvoma ženami

Vyučovanie hry na piano prináša Dvořákovi peniaze, ale aj lásku. Zamiluje sa do svojej žiačky, budúcej herečky Josefíny Čermákovej (1849-1895), tá ale jeho city neopätuje. Našťastie má ale rovnako pôvabnú, o päť rokov mladšiu sestru Annu (1854-1931). Aj tá má k umeniu blízko, raz sa stane vynikajúcou opernou speváčkou. A od 1. novembra 1873 je aj Dvořákovou manželkou, hoci jej otec, zámožný pražský zlatník Jiří Čermák, by si pre dcéru predstavoval lepšieho ženícha. Pretože zákon v tom čase stanovuje plnoletosť na 24 rokov, je potrebné pred svadbou pre iba 19-ročnú a tehotnú Annu obstarať patričné povolenie. Postupne sa páru narodí deväť detí a spočiatku žijú v skutočnej biede, pretože Dvořákove príjmy organistu v kostole sv. Vojtecha na Novom Meste rodine nestačia. A to ešte skladateľ živí aj ďalšie hladné krky - svoje holuby.

 

Zaplaťte mi v holuboch!

Holuby Dvořák miluje. Vo svojom letnom sídle vo Vysokej na Příbramsku sa neskôr premení na vášnivého chovateľa a snaží sa mať vo svojom holubníku zastúpených čo najviac druhov. Keď si má raz v Anglicku stanoviť výšku honorára, dá prednosť pred peniazmi šiestim párom chovných holubov. Kŕmiť holuby potom pravidelne dochádza aj počas svojho pobytu v New Yorku do Central Parku, a keď píše z Ameriky domov, nikdy sa nezabudne spýtať na stav svojej milovanej záhrady a na kondíciu holubov a pridáva podrobné pokyny, ako sa o ne starať…

 

Nakladateľ sa nepredá

Chudoba je preč, keď nádejný skladateľ získa štátne štipendium 400 zlatých, udeľované mimoriadne talentovaným umelcom. V štipendijnej komisii vtedy zasadá aj nemecký skladateľ Johannes Brahms (1833-1897), a práve on patrí k najväčším Dvořákovým zástancom. Oboch hudobníci v tej chvíli spojí priateľstvo, ktoré vydrží po celý zvyšok života. Brahms Dvořáka odporučí berlínskemu nakladateľovi Fritzovi Simrockovi (1837–1901), a v tej chvíli sa karta osudu obracia. V roku 1878 posiela Dvořák Simrockovi svoje Slovanské tance, ktoré slávia úspechy po celej Európe. Nie vždy sú ich vzťahy ale ideálne. Simrock, navnadený komerčným úspechom, požaduje ľahké skladbičky, zatiaľ čo skladateľ túži po rozsiahlych orchestrálnych kompozíciách. A ani s honorármi to nie je najlepšie, Simrock skrblí, ako sa dá. „Je veľký rozdiel, či má stovku postrádať bohatý nakladateľ, alebo keď ju nemám ja so svojou početnou rodinou,“ rozčuľuje sa Dvořák. Nakoniec dá prednosť anglickému nakladateľstvu Novello, kde nachádza umelecky spriaznenejšie duše.

 

Dobre platený riaditeľ

Anglicko je napokon pre Dvořáka krajinou zasľúbenou. V roku 1884 je pozvaný do Londýna, kde v slávnej Royal Albert Hall pred 12 000 divákov diriguje svoje vokálne-inštrumentálne dielo Stabat mater. Svoj Rekviem dokonca v roku 1891 premiérovo uvádza v Birminghame, české publikum si na domáce prevedenie musí rok počkať. V roku 1892 ale prichádza ďalší prelomový okamih vo Dvořákovom živote. Začína listom, ktorý prichádza zo Spojených štátov. Zakladateľka amerického Národného konzervatória v New Yorku Jeanette Thurberová (1850–1946) Dvořákovi ponúka miesto riaditeľa tejto prestížnej inštitúcie. Po nejakej dobe váhania skladateľ prijíma a rodina sa sťahuje do zámoria. Zásluhu na tom má predovšetkým pani Anna, ktorá manžela prehovorí k ceste po tom, čo si v liste všimne zmienku o plate. Ponúkaných 15 000 dolárov ročne je totiž 25-násobkom Dvořákova súčasného príjmu.

 

Inšpirácia na stanici

Amerika očarí Dvořáka od prvej chvíle. Už v prístave mu učarujú parníky, ktoré teraz pridáva k svojim láskam, lokomotívam. Veď už ako malý chlapec trávil veľa času na mieste, kde sa budovala železničná trať cez Nelahozeves. „Všetky symfónie by som dal za to, keby som vynašiel lokomotívu,“ vyhlási raz. Niekedy obetuje aj celé popoludnie, aby sa mestskou newyorskou dopravou dostal až na 155. ulicu a videl prichádzať rýchlik z Chicaga alebo Bostonu. Ostatne ešte v Prahe mierili jeho kroky pri dlhých prechádzkach vždy ráno najprv na stanicu Františka Jozefa, kde sa púšťal do dlhých zasvätených debát so strojvodcami a zapisoval si všetky novinky týkajúce sa železnice. Traduje sa, že svoju slávnu Humoresku napísal vo vlaku pod dojmom rytmu prechádzania koľajnicových spojov. Historici túto informáciu považujú za nepotvrdenú, ale kto vie… Veď napríklad hlavná téma siedmej symfónie napadla skladateľovi na stanici pri príchode slávnostného vlaku z Budapešti a jednu z častí svojho Rekviem, nazvanú Lacrimosa, zložil vo vlaku pri ceste do Londýna.

 

Rytierom na sklonku života

Jeanne Thurberová sníva o rozvoji americkej hudby a očakáva podporu od svojho nového riaditeľa. A Antonín Dvořák začína hľadať inšpiráciu v indiánskej a afroamerickej melodike. Jeho žiakom sa stáva jeden z prvých černošských skladateľov Harry Burleigh (1866-1949). Ten si na konzervatóriu privyrába ako upratovač a pri práci si pospevuje spirituály, ktoré českého skladateľa očaria. „Často som pre neho spieval, a než sa pustil do komponovania, naplnil svoju myseľ duchom starých spirituálov,“ spomína Burleigh. Po troch rokoch sa ale Dvořák, prenasledovaný clivotou po domove, vracia do Čiech a stáva sa profesorom na pražskom konzervatóriu. V tom čase už sa jeho hudba hrá po celej Európe. Cisár František Jozef I. (1830–1916) ho v apríli 1901 povyšuje do šľachtického stavu s rytierskym prídomkom Ritter von Dvořák, skladateľ preberá riaditeľský post na konzervatóriu a zasadá v panskej snemovni Ríšskej rady vo Viedni. To už ale slávnemu mužovi zostávajú len posledné roky života. 1. mája 1904 podľahne mozgovej mŕtvici a je pochovaný na Slavíne pražského Vyšehradského cintorína.

 

Tento a ďalšie zaujímavé články nájdete v časopise  HISTORY Revue.

 

 

 

Autor: © HISTORY revue / Luděk Příhoda

Zdieľať článok na Facebooku