Milovaná sultánmi aj katolíckymi kráľmi: Zachránil Alhambru pred zničením chromý vojak?

 

V žiare pochodní

Aj keď sa slnko už dávno stratilo za obzorom, robotníci stále prinášajú na vrcholok kopca vypálené tehly a vŕšia ich na seba. Prvé stavebné práce prebehnú v Alhambre už v 13. storočí, kedy sa Granada dostáva do područia maurskej dynastie Nasridovcov. Aby bol palác čo najskôr hotový, nariadi sultán Ibn Al Ahmar (1195–1273) svojim poddaným pokračovať v budovaní múrov až do neskorých večerných hodín. „Práce tak často prebiehali v červenej žiare pochodní, čo zrejme dalo celému komplexu meno. Alhambra totiž znamená v arabčine červená,“ myslí si súčasný britský historik Robert Irwin. Podľa inej teórie si palác vyslúži svoje označenie podľa červených tehál. Vylúčené nie je ani to, že ide o skomoleninu Al Ahmarovho mena…

 

Hodiny v podobe fontány

V priebehu rokov je Alhambra niekoľkokrát upravená, neobyčajnú krásu jej ale dodajú až sultáni Júsuf I. (1318–1354) a Muhammad V. (1339–1391). Zatiaľ čo prvý sa zaslúži o stavbu Myrtového nádvoria, druhý o to Levie. To prvé je 42 metrov dlhé a 22 metrov široké, uprostred s veľkou nádržou s mramorovým obložením, zlatými rybkami a obklopené myrtami. Levie sa však pokladá za symbol Alhambry. Je rozľahlé, obohnané nízkym podlubím na 124 bielych mramorových stĺpoch. Uprostred neho sa týči unikátna alabastrová Levia fontána v podobe misy, ktorú podopiera 12 kamenných levov. Pôvodne sochy slúžili ako hodiny, voda prúdila každú hodinu z iného leva.

 

Dcéry v zajatí

Sultán Boabdil (asi 1459-1533) zakláňa hlavu, aby sa pokochal pohľadom na prekrásnu kupolu, ktorá pripomína kvapľovú jaskyňu. Práve v tejto sieni, ktorá patrí k tým najkrajším v celej Alhambre, nechal jeho otec podľa povestí vyvraždiť celú prominentnú rodinu Abencerrajov, a to len preto, že jedného z jej členov pristihol, ako sa v noci snažil tajne vkradnúť k jednej z jeho pôvabných dcér. Ona aj jej sestra sa potom údajne utrápili k smrti nenaplnenou túžbou, pretože ich otec držal v paláci celý život pod zámkom. „Ďaleko od všetkých nerestí a nástrah,“ hovorieval vraj s obľubou. Práve po nich je neskôr sieň Dvoch sestier pomenovaná.

 

Triumf Katolíckych veličenstiev

Kastílski vojaci sú okúzlení monumentalitou tunajších priestorov. V roku 1492 sa totiž sultán Boabdil po šiestich mesiacoch obliehania vzdáva a vydáva Alhambru Isabele Kastilskej (1451–1504) a Ferdinandovi II. Aragonskému (1452 – 1516). Dobytie paláca sultánov a vyvesenie zástavy Katolíckych veličenstiev na ňom je ako víťazné zakončenie rekonquisty, oslavovanej v celej kresťanskej Európe. Nadchne aj janovského moreplavca Krištofa Kolumba (asi 1451-1506), ktorý píše vo svojom denníku dojaté slová o kresťanských vlajkách, ktoré teraz vejú nad Alhambrou.

 

Nedokončená stavba

Na pár rokov zavládne okolo Alhambry pokoj. Až Habsburg Karol V. (1500–1558), ktorý sa v roku 1516 ujme španielskeho trónu ako Karol I., tu začína stavať renesančný palác. Aby získal miesto, zničí veľkú časť zimného paláca, odstráni niektoré kresby a pozlátenie, zničí aj cenný nábytok. Svoj projekt však nedokončí, pretože nemá na Španielsko čas, musí totiž bojovať – hlavne proti Francúzsku a Osmanom. Ako nástupca svojho deda Maximiliána I. (1459–1519) je navyše cisárom Svätej ríše rímskej, kde má čo robiť s bujnejúcou reformáciou. Preto nakoniec žiadny porovnateľný kresťanský palác popri pôvodných maurských nevyrastie.

 

Veže padnú

Nálože rozmiestnené po celom paláci majú každú chvíľu vybuchnúť. V roku 1812 sa totiž Alhambry zmocní Napoleon Bonaparte (1769–1821), ktorý sa rozhodne maurský skvost vyhodiť do povetria, a tak podlomiť morálku Španielov, ktorí stále vzdorujú jeho nadvláde. "Tesne predtým, než bol plán vykonaný, sa akémusi chromému vojakovi, ktorý chcel, aby Napoleonov zámer zlyhal, podarilo výbušniny zneškodniť, a zachrániť tak Alhambru pre ďalšie generácie," domnieva sa Irwin. Už v tom čase je však palác značne zničený. Počas francúzskej okupácie na začiatku roku 1812 nechal generál Sébastiani (1771–1851) vyhodiť do povetria dve veže. V roku 1821 potom poškodí maurský skvost zemetrasenie. O osem rokov neskôr sa našťastie začne s pomalou opravou objektu, ktorá trvá v podstate až dodnes.

 

Cennejšie ako zlato

S preslávenou Alhambrou je spojené veľké množstvo príbehov a legiend. Jedna hovorí dokonca o tom, že kdesi v jej podzemí sa ukrýva poklad nesmiernej hodnoty. O tom, čo je jeho obsahom, sa však dodnes vedú spory. Odborníci sa však zhodujú v tom, že skôr než o zlato a cenné predmety by mohlo ísť o „dávnu múdrosť“, obsiahnutú v knihách a rukopisoch. Córdoba aj Granada boli koniec koncov svojho času strediskami arabskej kultúry, ktorá v stredoveku v mnohých smeroch predčila kultúru kresťanskú, rovnako ako vtedajšia arabská veda o niekoľko storočí predbehla poznatky európskych učencov – napríklad v medicíne, astronómii, matematike, kartografii a ďalších odboroch. Tento rozkvet arabskej kultúry možno pripísať nielen genialite niektorých učencov, ale aj tomu, že nadviazali na vedomosti zaniknutých starovekých civilizácií, ktoré Arabi uchovávali vo svojich spisoch.

 

Tento a ďalšie zaujímavé články nájdete v časopise  HISTORY Revue.

 

 

 

Autor: © HISTORY revue / Aneta Bartoníková

Zdieľať článok na Facebooku