Búrlivé dejiny Islandu: Prví osadníci na ostrov ušli pred hnevom a pomstou

 

Je výnimočný svojou polohou na rozhraní Atlantiku a Severného ľadového oceánu, kde sa vynoril z hlbín pred 16 miliónmi rokov. Leží priamo na rozhraní dvoch tektonických dosiek v mieste, ktorému sa hovorí Stredoatlantický chrbát, a preto práve tu je možné nájsť toľko aktívnych vulkánov. Aj napriek polohe na hranici severného polárneho kruhu sa tu teplý Golfský prúd stará o prijateľnú klímu. Napriek tomu to trvalo dosť dlho, než Island získal svojich stálych obyvateľov.

 

Krajina mnohých mien

Legenda hovorí, že nórsky moreplavec menom Naddod sa v roku 861 dostal do strašnej búrky, ktorá jeho loď zahnala až do neznámej oblasti na severe. Pristál na doposiaľ neobjavenej a neosídlenej pevnine, ktorú podľa neustáleho sneženia pomenoval Snæland. Krajina, z ktorej sa neskôr vykľuje obrovský ostrov, potom dostávala ďalšie mená podľa toho, kto sa na nej usadil, ale nakoniec zostalo len jediné, pod ktorým je známa dnes: Island.

 

Zima na pustom ostrove

Naddodovo prvenstvo je už dávno súčasťou severskej mytológie, ale vo svetle archeologických dôkazov neobstojí. Dávno pred jeho pristátím tu zrejme žili írski mnísi nazývaní Papari a pozostatky obydlí v dedine Hafnir na juhozápade ostrova vypovedajú o tom, že bola opustená možno už v roku 770. Dlhý úzky dom odhalený na druhej strane ostrova podľa vedcov vznikol okolo roku 800.

Gardar Svavarsson pristáva na Islande v roku 870, so svojou posádkou zakladá osadu Húsavík a prečká tu tuhú zimu. Ako prvý Island obopláva a dokáže tak, že sa jedná o ostrov. „Bude sa volať Gardarsholmur alebo Gardarov ostrov,“ rozhoduje Svavarsson a prideľuje tak novej krajine meno po sebe samom. Keď potom na jar odpláva, zanecháva na mieste troch zo svojich ľudí, ktorí sa tak vlastne stávajú prvými stálymi obyvateľmi Islandu.

 

V zátoke plnej dymu

O toto prvenstvo sa však môžu sporiť s Ingolfurom Arnarsonom, ktorého cestu na Island v roku 874 podrobne opisuje stredoveký islandský rukopis Landnámabók. Jeho tvorca nie je známy, aj keď často spomínaným adeptom na autorstvo je Ari Thorgilsson (asi 1067-1148), najvýznamnejší islandský kronikár. Landnámabók má 399 kapitol a zanecháva ďalším generáciám okrem iného súpis 435 osadníkov, ktorí doputovali na Island na prelome 9. a 10. storočia. Vďaka nemu sa vie, že Arnarson sa vydal na ostrov po tom, čo sa doma v Nórsku rozkmotril s mocným grófom a musel utiecť pred jeho hnevom a pomstou.

„Vhoďte do mora posvätné stĺpiky s vyrezávanými podobizňami bohov a na mieste, kde ich more vyvrhne, založte osadu,“ rozkáže Arnarson, keď posádka prvýkrát zbadá islandské brehy. Jeho muži potom stĺpiky hľadajú tri roky, až ich nakoniec objavia v zátoke, kde sa k nebu vznáša dym z horúcich prameňov. Práve tu Arnarson zakladá osadu, ktorá dostane meno Reykjavík alebo Zátoka dymu. Oficiálne sa ale Reykjavík stane mestom až v roku 1786.

 

Na Skale práva

Island sa začína obývať. Priplávajú Nóri aj írski Kelti a náčelníci jednotlivých komunít zakladajú miestne snemy, tzv. thingy, určené predovšetkým na urovnávanie prípadných sporov medzi osadníkmi. Stále viac však treba vytvoriť zjednocujúce zhromaždenie. Miesto preňho dostane za úlohu vybrať Grimur Geitskör, ktorý v prvej polovici 10. storočia precestuje Island a nájde ideálne miesto na pláni Thingvellir na juhozápade ostrova. Lokalita s monumentálnym útesom má mnoho výhod, predovšetkým nie je príliš vzdialená od najvýznamnejších sídiel.

A zanedbateľná nie je ani cena pozemku. Jeho majiteľ bol práve nedávno odsúdený za vraždu, a tak je jeho majetok vyhlásený za verejný… V roku 930 sa tak schádza ustanovujúce zhromaždenie veľkého snemu, Althingu, a Island sa tak stane krajinou s najstarším fungujúcim parlamentom na svete. Zúčastniť rokovania sa môžu všetci slobodní muži a na mieste konania Althingu je tak vždy potrebné zriadiť dočasné tábory. Na skalnatom výbežku, ktorý toľko zaujal Geitsköra a ktorý dostal meno Lögberg alebo Skala práva, sa usadzuje predsedajúci snemu. Althing rieši nielen spory medzi zástupcami mocných rodov, ale určuje aj smerovanie celej krajiny.

 

Tyran si berie rukojemníkov

Prelom tisícročia sa na Islande nesie v znamení boja o kresťanstvo. Nórsky kráľ Olaf Tryggvason (960/970–1000) vieru presadzuje tak tvrdo, že sa pritom nezastaví ani pred mučením a zabíjaním. Jeho misionári na ostrove nie sú o nič lepší, a keď sa miestni búria a misionárov vyhlásia za vyhnancov, nechá nórsky kráľ zatknúť všetkých Islanďanov, ktorí sú práve v Nórsku. „Všetkých rukojemníkov popravím, ak sa mi Island nepodrobí,“ vyhráža sa. V roku 1000 tak Althing pod nátlakom vyhlasuje kresťanstvo za oficiálne náboženstvo Islandu. Podarí sa mu ale vyjednať aspoň kompromis, že obyvatelia ostrova sa síce dajú pokrstiť, ale v súkromí môžu naďalej praktizovať pôvodnú vieru vrátane obetovania bohom.

 

Nech žije kráľovná!

Althing má svoju nezastupiteľnú úlohu v živote Islandu až do roku 1262, kedy sa ostrov takmer kompletne podriaďuje autorite nórskeho kráľa. Riadenie krajiny tak preberajú jeho úradníci, ale Althing si ponecháva právo kráľovské rozhodnutia schvaľovať. Aspoň do konca 14. storočia, kedy nadvládu nad Nórskom aj Islandom získavajú Dáni. Kráľovná Markéta I. (1353–1412) sa ujíma vlády v škandinávskych krajinách, zjednotených v novozaloženej Kalmarskej únii. Teraz už Althing stráca právo vyjadrovať sa k novým zákonom. Napriek tomu ako súdny orgán zasadá ešte niekoľko storočí, než je v roku 1800 kráľovským výnosom rozpustený a nahradený vrchným súdom v Reykjavíku.

 

Utekajú pred sopkami

S novou vládou však nastáva obdobie hospodárskeho úpadku. Dánsko zavádza na Islande prísne obchodné obmedzenia, na začiatku 17. storočia navyše útočia na Island berberskí piráti, ktorí odvlečú časť obyvateľov do otroctva v severnej Afrike. K tragédiám sa pridáva aj epidémia kiahní, ktorá v 18. storočí pripraví o život tretinu populácie na ostrove. Situáciu zhoršuje aj mohutná sopečná erupcia vulkánu Laki v roku 1783.

Pri následnom hladomore sa počet obyvateľov ostrova znižuje o celú štvrtinu. Island je krajinou vulkánov, a tak sa situácia opakuje aj o storočie neskôr. Pri erupcii sopky Askja v roku 1875 je Island znova na pokraji katastrofy. Aj tentoraz príde o štvrtinu obyvateľov, aj keď väčšinou preto, že ľudia pred očakávaným hladomorom ujdú do Ameriky. Najmä oblasť Gimli v kanadskej Manitobe si od tej doby získava prezývku Nový Island.

 

Hlavné mesto rebelov

Aj na vzdialený Island doputujú zvesti o dianí na európskom kontinente. Najmä Veľká francúzska revolúcia zanechá na ostrove nezmazateľnú stopu v myslení tunajších obyvateľov, u ktorých sa stále viac presadzuje túžba vymaniť sa z dánskeho područia. Snaha o nezávislosť silnie v priebehu 19. storočia, a pretože Reykjavík je vlastne jediným veľkým mestom na ostrove, najviac zástancov slobody je práve tu. V roku 1845 sa tu opäť obnovuje zasadnutie Althingu a Reykjavík sa tak oficiálne stáva hlavným mestom.

 

Malý ústupok nestačí

Nastáva obdobie, kedy si Islanďania stále viac uvedomujú, že sú svojbytným národom, a závislosť na Dánsku im prestáva vyhovovať. Zásluhu na tom má napríklad politik a predseda islandského parlamentu Jón Sigurösson (1811-1879), ktorý sa stavia do čela hnutia za nezávislosť. Tribúnou odporu sa stáva ročenka Ný félagsrit, Sigurössonov byt v Kodani sa mení na miesto najdôležitejších rokovaní a rovnako tak je zásadnou bunkou odporu Islandská literárna spoločnosť, ktorej Sigurösson predsedá.

Vie, že samostatnosť sa nedá dosiahnuť rýchlo. „Nebol extrémnym nacionalistom a ani jeho kariéra nebola typická pre vodcu oslobodzovacieho hnutia. Nikdy napríklad nebol zatknutý,“ hodnotí Sigurössona islandský historik Gunnar Karlsson (1939–2019). Prvým krokom k úspechu je okamih, keď Dánsko v roku 1874 robí ústupok a udeľuje Islandu autonómiu vo vnútorných záležitostiach. Ústava a obmedzená samostatnosť ale ešte nie je všetko, po čom Islanďania túžia...

 

Koniec únie

Omnoho dôležitejšou chvíľou sa stáva tá, keď v roku 1918 spoločná dánsko-islandská komisia vyhlasuje úplnú autonómiu ostrova. Rozhodnutie potvrdzuje referendum, v ktorom za samostatnosť hlasuje 90 percent obyvateľov Islandu. Až 1. decembra 1918 sa tak Island oficiálne stáva suverénnym štátom. Napriek tomu väzby k Dánsku bude ešte dlho ťažké pretrhať. Island a Dánsko majú stále spoločného panovníka, Dánsko má na starosti zahraničnú politiku, a pretože ostrov nedisponuje armádou, tak riešia aj otázky bezpečnosti.

Počas druhej svetovej vojny si Island zakladá na svojej neutralite. A opäť prichádza na rad referendum, ktoré v roku 1944 ukončuje personálnu úniu s Dánskom. Island sa 17. júna 1944 oficiálne stáva republikou a prezidentského úradu sa ujíma právnik a diplomat Sveinn Björnsson (1881–1952), doterajší regent – zástupca dánskeho kráľa Kristiána X. (1870–1947) na Islande. Je to najváženejšia osobnosť ostrova, čo sa preukáže ešte v ďalších voľbách v rokoch 1945 a 1949. Sveinn Björnsson zostane prezidentom Islandu až do svojej smrti.

 

Tento a ďalšie zaujímavé články nájdete v časopise  HISTORY Revue.

 

 

 

Autor: © HISTORY revue / Luděk Příhoda

Zdieľať článok na Facebooku