Preskúmajte poklady Strednej Ázie a objavte bohatú históriu perly Hodvábnej cesty

 

V blízkosti kráľa

 

Ráno v Samarkande začína s vôňou kvetín a stromov neďaleko mauzólea Gur Emir. Spoločne s námestím Registan patrí k nesmrteľným symbolom Hodvábnej cesty rovnako ako karavána zostavená z obchodníkov a tiav. Telo mauzólea je potiahnuté modrými kachličkami, ktorých číslo si nik neodváži ani len tipovať. Za vstupným portálom vyrastie Gur Emir do krásy. Tu, pod obrovskou kupolou našiel miesto svojho posledného odpočinku slávny Timur Veľký, známy aj ako Tamerlán. Jeho vojska sa bál nejeden národ a svojimi výbojmi si dokázal podmaniť veľkú časť sveta. Tam kam nezavítal, tam prišli strašidelné príbehy a vždy keď ľudia začuli zúrivý dupot koní, modlili sa, aby im nevelil Timur.

Vo vnútri je viac domácich, než turistov. Uzbeci veľmi často navštevujú svoje pamiatky po celej krajine a sú na ne patrične hrdí. Vnútrom sa rozlieva ticho a jemný šepot návštevníkov, ktorý sa odráža od sarkofágov a stien vykladaných miniatúrnymi detailmi, často ozubenými zlatými fóliami. Timurov hrob nesie nápis v arabskej kaligrafii s prorockými slovami. „Ak vstanem, svet sa zatrasie,“ a keď v roku 1941 Gerasimov otvoril jeho hrobku, objavil slávne posolstvo: „ktokoľvek otvorí moju hrobku, vypustí dobyvateľa strašnejšieho než som bol ja“. Krátko na to začalo nacistické Nemecko operáciu Barbarossa a vstúpilo do Sovietskeho zväzu. Nie vždy, je rozumné zahrávať sa s históriou.

Priestor medzi Gur Emirom a hrobkou Ruchabad s cennou relikviou v podobe vlasu proroka Mohammeda vyplnila záhrada a niekoľko obchodníkov. Ženy v tradičných kvietkovaných šatách sa prechádzajú hore dole a čakajú na svojich mužov. Tí ešte dotiahnu obchod a môžu ísť spoločne k námestiu Registan.

 

Na najkrajšom námestí sveta

 

Registan, hlavná tepna mesta s rovnakým menom, akým sa pýši námestie začína pri soche Timura Veľkého a končí v nedohľadne. To ona nás privedie k rozprávkovému miestu, kde sa sypal piesok a rástli nádherné stavby. S tým pieskom to nie je len výmysel na dotvorenie atmosféry, ale kedysi dávno, keď ešte myšlienka na námestie nedýchala, bolo miesto pokryté pieskom. Vrcholky minaretov či kupol sa prebíjajú nad ostatné budovy. Prvý pohľad na námestie Registan sa nedá opísať. Každý si ho zamiluje a aj my tu vždy dlhé minúty stojíme, aby sme si ho vychutnali. Zrkadlovo oproti sebe stojí medresa Šer Dor a Ulugbegova medresa a aby to nebolo všetko, priestor uzatvára mešita s medresou Tilla-Kari.

Jeden z najznámejších obrázkov Uzbekistanu je namaľovaný priamo pred nami. Za priečelím medresy Ulugbega sa rozlieva kamenné nádvorie a niekdajšie triedy, kde sa žiaci učili náboženstvu a niektorým vedám, sa premenili na miniatúrne obchodíky. Predávajú v nich ručne vyrezávané drevené výrobky, pestrofarebné šatky, zdobené ťavie kosti, spracovanú kožu, ale aj čajové kanvice, misky či dekorované nože. Je ťažko vybrať si, ktorá stavba je najkrajšia a ani my sa nikdy nevieme zhodnúť.

Medzi najpôsobivejšie detaily však patrí fasáda medresy Šer Dor ozdobená levmi. Islam tu v strednej Ázii nikdy nebol príliš dogmatický a preto krášlia priečelie medresy obrázky živých bytostí. Samarkandské levy sú natoľko obľúbené, že sa prebojovali až na 200 somovú bankovku.

Večer miesto zastihne ticho. Svetlá oproti stojacich medrés sa stretávajú na kamennej dlažbe a splývajú do jednej. Nad vežičkami sa zlietavajú vtáci, nočné osvetlenie sa oprie do okolitých stavieb a na lavičkách pred námestím sa stretávajú mladí. Dievčatá aj chlapci sú ako u nás. V skupinkách sedia v parku, hľadia na seba, neskôr sa odvážia a sedia spolu. Stredoázijskú atmosféru dotvára predavač mäsových šašlíkov stojací opodiaľ. Len on, rozpálený gril a neskutočná vôňa dreveného uhlia. Na opačnom konci mesta sa ľudia stretnú v čajchánach a sediac na širokých drevených laviciach popíjajú zelený čas a zhovárajú sa do neskorej noci.

 

S manželkou Timura Veľkého

 

Z námestia Registan vedie k obrovskej mešite Bibi Chanum dnes vydláždená, ukážková cesta akoby vystrihnutá z Uzbekistanu 21. storočia. Sochy, vysadené stromčeky, nové obchody, nablýskané budovy, nič z toho tu ešte pred pár rokmi nebolo. „Do Samarkandu prichádza z roka na rok viac ľudí a vláda sa rozhodla investovať do mesta,“ vysvetľuje miestna sprievodkyňa. Mešita Bibi Chanum dostala meno po manželke Timura Veľkého a dnes je najväčším svätostánkom v Samarkande. Aj keby to človek vopred netušil, jej ohromná veľkosť ho presvedčí. Ručne vyrezávané drevené dvere vedú na rozľahlé nádvorie, kde niekoľko ľudí posedáva v tieni stromov a zahrýza si ovocie z kopcovito naloženej misky. Svoje miesto tu majú aj predavači suvenírov. Buď majú stánok, alebo sa len prechádzajú a priamo z rúk ponúkajú drobnosti ako hodvábne šatky, náhrdelníky či výrobky z dreva. V strede nádvoria stojí pod stromami mramorový Korán. Ak ho podľa legendy podlezie žena, Alláh sa jej odvďačí mnohými deťmi.

Ukrývame sa do tieňa pod tyrkysovú kupolu zo 14. storočia a vnútrom sa rozlieva príjemný chlad. Skupina postarších matiek sa stavia do radu, aby si spravili spoločnú fotku. „Každá z nás má viac ako desať detí a tak sme dostali medaile a výlet do Samarkandu,“ hovoria plynulou ruštinou. Usmievajú sa, žiaria všemožnými farbami ich šiat a cítiť z nich radosť zo života, hoci ho museli mať veľmi ťažký. Ako náhle zistia, že aj my hovoríme príbuzným jazykom, rozhovoria sa a už vzduchom poletujú úsmevy a spoločné fotografie. Uzbeci sú neskutočne priateľským národom. Tyrkysová kupola mešity dozerá na celý areál. Je typickou farbou celého mesta a jeho panorámu zapĺňa hneď niekoľko podobných stavieb. Len cez ulicu, hneď naproti sa dvíha neveľká hrobka, kde našla Bibi Chanum miesto svojho odpočinku. Pri hrobkách sedí niekoľko žien, ticho ponorené len v modlitbách. K Bibi Chanum prichádzajú najmä ženy, pretože veria, že je manželka Timura Veľkého ich patrónkou a ochráni ich pred zlom.

 

Bazár plný radosti

 

Kým samarkandské pamiatky vynikajú nad ostatnými svojou neskrývanou krásou, najživším miestom celého mesta je bazár menom Siob. Kamkoľvek zablúdi pohľad vidí explóziu farieb a života. Kamenné stoly zaplnili predavači a predavačky svojim tovarom. Každý, kto sa niekedy ocitol na tržnici v Strednej Ázii bude hovoriť o očarení z takéhoto miesta. Uzbecký bazár sa nepodobá perzským či arabským trhoviskám ukrytým v uličkách starých miest, ale je tu všetko pod jednou strechou. Kopy zeleniny, ovocia sa striedajú s desiatkami či stovkami melónov, granátových jabĺk veľkých ako mužská päsť či s bylinkami.

Najzaujímavejší pohľad je na predavačky miestneho chleba zvaného „non“. Je zlatý a má tvar kolesa, pričom každý z nich má v strede vytlačený emblém pekára či pekárne. Ak je čerstvý, ľudia neváhajú stáť na neho aj v rade, pretože kúsky zlatistého chleba majú vynikajúcu chuť. Tu v bazáre sa človek ocitne uprostred orientálnej krásy stojacej na pomedzí moslimského a ázijského sveta. Ten sa tu prekrýva, koexistuje a dokáže namiešať krásne spojenia. Ženy v Uzbekistane majú na tvári takmer stále úsmev a ich jemne zošikmené oči dávajú tušiť, že v minulosti sa tu striedali veľkí dobyvatelia a silné ríše. Typickým oblečením sú kvietkované šaty. Akoby každá ženská duša rozkvitla a je radosť sa na ne pozerať. Hoci sme stále v moslimskej krajine, máloktorá z nich si zahalí vlasy do šatky. Bazár pretkáva niekoľko uličiek, no najživšie sú najmä tie s jedlom. Miesta, kde dostať čajové kanvice, misky, kuchynské potreby, metly a podobné veci zívajú prázdnotou. V mešite Hazrat-Hizr na neďalekom vŕšku nás pohostili kanvičkou čierneho čaju a oddychujeme pri niekoľkých miskách horúceho daru. Miestni sa tešia, že ich niekto navštívil a pohostinnosť, ktorú im do krvi zasiali staré karavany nevymizla ani dnes.

 

„Žijúci kráľ“ v meste mŕtvych

 

Niekoľko malých kupol z komplexu Šáh-i-Zinda sa leskne už z diaľky. Stoja asi kilometer za centrom mesta, no každá noha pútnika v Samarkande sa nimi prejde. Šáh–i-Zinda znamená v preklade „žijúci kráľ“ a podľa tradície tu pochovali Kusáma ibn-Abbása, bratranca proroka Mohammeda. Prišiel sem v 7. storočí s Arabmi šíriť nové náboženstvo a prišiel o hlavu. Tú si vzápätí vzal a odišiel s ňou do rajskej záhrady, kde žije dodnes. „Žijúci kráľ“ je trochu paradoxný názov pre komplex plný hrobiek. Pred ostrými slnečnými lúčmi našlo niekoľko desiatok ľudí útočisko na koberci v malej mešite. Na konci schodov začína dlhá, široká cesta, kompletne ponorená v tieni, ktorý vrhajú vysoké, prezdobené hrobky. Jedna hrobka stojí vedľa druhej, tretej, štvrtej. Pekne vedľa seba ako stĺpy antického chrámu. Ich fasády akoby súťažili o titul najprezdobenejšej hrobky celého komplexu. Nielen ich zovňajšok, ale aj steny vo vnútri strieda jeden ornament za druhým. Nenašli by sme tu dve rovnaké hrobky. Jednoduché kamenné sarkofágy sa často podobajú na betónové škatule. Domáci sa ich zľahka dotknú, odriekajú tichú modlitbu a nakoniec na ne položia mincu alebo bankovku. Ľudia sa prechádzajú, obdivujú čo vytvorili ich predkovia a ticho pretne len trepot holubích krídel. Mohlo by sa zdať, že duša zosnulého opäť zatúžila lietať nad Samarkandom. Umelci si na konci areálu vybrali svoje plátna a snažia sa zachytiť aspoň kúsok tej krásy, čo majú pred sebou. Odrazu človek nevie, ktorá zo samarkandských pamiatok je krajšia.

 

Tomáš Kubuš - sprievodca CK BUBO

Viac informácii nájdete na www.bubo.sk

Zdieľať článok na Facebooku