REPORTÁŽ z Iraku: Život žien nie je jednoduchý, no o svoje šťastie bojujú

Deň v hlavnom meste Bagdad začíname pri monumente Al-Shaheed. Je to tyrkysový pamätník s irackou vlajkou postavený na pamiatku padlým vojakom vo vojne proti Iránu, no dnes spolu s múzeom v podzemí slúži ako pripomienka krutého režimu za čias Saddáma Husajna.

Tento monument patrí k najdôležitejším v irackej histórii a aj preto si ho študenti vyberajú ako miesto na fotenie, keď ukončia štúdium na vysokej škole. My tu stretávame strojných inžinierov, ekonómov či lekárov, medzi ktorými je aj značné množstvo žien, horiacich vysokými ambíciami a túžbou prispieť k rozvoju spoločnosti.

V prehliadke mesta pokračujeme po ulici intelektuálov a zároveň aj “ulici kníh” - Al-Mutanabbi. Keď sa zastavíme na tradičný čaj, pristúpi k nám mladá Aisha, ktorá je zamestnaná v korporátnej spoločnosti. Žiari šťastím. Len pred mesiacom sa zasnúbila a čaká ju veľká svadba. No potom jej tvárou prebehne tieň - hoci tvrdo pracuje na svojej kariére, spoločnosť bude očakávať, že hneď po svadbe pôjde na materskú a stane sa ženou v domácnosti. Spomenie tiež, že ženy majú väčšinou problém dostať v práci rovnakú príležitosť ako muži, keďže sa očakáva, že po čase sa práce vzdajú.

Odlišný prístup k ženám onedlho pocítime aj na vlastnej koži. Pri vstupe na jedno z najposvätnejších miest pre šiitkych moslimov – Karbala - pustia mužskú časť našej skupinky cez kontrolu s úplnou ľahkosťou, kým nežnejšia polovička sa musí navliecť do abaye, pretože ženy môžu do mesta vojsť len zahalené. Aj do významných svätýň Imama Husseina a Al Abbasa vstupujú muži a ženy s deťmi oddelene. Z ich pohybov cítiť, že skromnosť a úcta voči mužovi sú tu normou, ktorú musia všetky ženy dodržiavať. 

To samozrejme platí nielen v Bagdade, ale v celej krajine. V meste Najaf sme sa rozhodli, že sa zastavíme na futbalovom štadióne, keďže sa tam práve hral zápas prvej irackej ligy. Neboli sme si však istí, či tam ženy vpustia. Na mieste sme zistili, že hoci majú na športové podujatia vstup povolený, posledných 15 rokov sú štadióny zaplnené len mužmi. Obťažovanie na tribúnach a vandalizmus sú údajne najčastejšími dôvodmi, prečo ženy nechodia na zápasy. Jednoducho sa tam necítia bezpečne a mladé dievčatá sa navyše boja, že ich povesť bude pokazená, keď vstúpia do prostredia, ktorému dominujú muži.

Trošku iná situácia je v Kurdistane, kde sme navštívili mesto Erbil. Kurdistan je autonómnou časťou Iraku a hneď na prvý pohľad sa zdá byť trochu progresívnejší, keď na uliciach stretávame viac žien bez šatky. Okrem toho kurdská vláda podporuje vznik ženských organizácii, ktoré sa venujú zlepšeniu ich práv. V parlamente dokonca zaviedli minimálnu kvótu, kde 30 percent stoličiek musí patriť ženám, kým vo federálnom Iraku je to 25 percent. Len pre zaujímavosť, na Slovensku takúto kvótu nemáme vôbec.

Našu púť po Iraku ukončujeme znova v hlavnom meste Bagdad na námestí Tahrir Square, kde steny zdobia pestrofarebné grafity. Tie symbolizujú protivládne protesty z roku 2019. Na prekvapenie, vytvorené boli najmä ženami, ktoré chceli odoslať odkaz, že práve ony by mali byť súčasťou rozhodnutí o svojej budúcnosti. Tieto odhodlané ženy vytvorili silnú komunitu, ktorá chce pomôcť získať späť svoju národnú identitu a prepísať históriu.

Naša návšteva Iraku bola neopísateľná. Nikdy v živote sme sa predtým nestretli s tak milými a pohostinnými ľuďmi, ktorí majú záujem porozprávať vám ich príbeh, podeliť sa o ich túžby a tým aj pozmeniť váš pohľad na túto krajinu. Ženy to tam však v súčasnosti rozhodne ľahké nemajú.

Autor: © Zoznam/Lenka & David Haring