Jediná chyba a všetci mohli byť popravení: Fascinujúci príbeh úteku z KĽDR

Kimovci boli prvými ľuďmi, ktorí v tomto roku utiekli z KĽDR a dostali sa do Južnej Kórey. Keď udrela pandémia covidu-19, severokórejská vláda krajinu prakticky odrezala od zvyšku sveta, uzavrela hranice a prerušila cezhraničný obchod. Zbehnutia, ktoré boli pred covidom pomerne časté, v podstate ustali.

Pán Kim BBC opísal, ako sa mu podarilo urobiť taký pozoruhodný útek. Server nezverejnil jeho celé meno, aby neohrozil jeho rodinu v Soule a ďalších príbuzných, ktorí zostali v Severnej Kórei.

 

Noc úteku bola búrlivá. Z juhu sa zdvihol prudký vietor a priniesol búrku. To všetko bolo súčasťou Kimovho plánu. Dúfal, že rozbúrené more prinúti lode pobrežnej stráže, ktoré by ich mohli sledovať, aby sa vrátili do prístavu. O tejto noci sníval celé roky, starostlivo ju plánoval celé mesiace, ale to jeho strach príliš nezmiernilo.

Deti jeho brata spali, uspané práškami na spanie, ktoré im dal. On a jeho brat ich teraz museli v tme preniesť cez mínové pole k miestu, kde tajne kotvila ich loď. Plížili sa a dávali pozor, aby sa vyhli lúčom zo strážnych reflektorov.

Akonáhle dorazili k lodi, ukryli deti do starých vriec na obilie a zamaskovali ich tak, aby vyzerali ako vaky s náradím. Potom sa rodina vydala na cestu do Južnej Kórey: muži boli vyzbrojení mečmi, ženy jedom. Každý z nich držal v ruke jednu vaječnú škrupinu, vyfúknutú a naplnenú mletým čili korením a čiernym pieskom, aby ju v prípade stretu mohli rozbiť o tvár pobrežnej stráže. Motor lode hučal, ale pán Kim počul len búšenie svojho srdca. Stačila jediná chyba a všetci mohli byť popravení.

Pri stretnutí s reportérom BBC v Soule pán Kim líčil, aký bol život v KĽDR po vypuknutí pandémie covidu-19. "Bolo to veľké utrpenie," povedal. V prvých dňoch boli ľudia "nesmierne vystrašení". Štátna televízia vysielala zábery z celého sveta, na ktorých boli ľudia umierajúci na covid, a varovala, že ak obyvatelia nebudú dodržiavať pravidlá, celá krajina môže vyhynúť.

Niektorí ľudia boli za porušenie covidových pravidiel dokonca poslaní do pracovných táborov, povedal Kim. Keď sa objavilo podozrenie na nejaký prípad nákazy, stráž dala do karantény celú dedinu a okolitú oblasť uzavrela. Tí, čo zostali vo vnútri, mali len veľmi málo alebo vôbec nič na jedenie.

"Potom, čo nechali ľudí nejaký čas hladovať, vláda priviezla nákladiaky so zásobami jedla. Tvrdili, že jedlo predávajú lacno, takže ich ľudia chválili - ako keď vyhladujete svoje dieťa a potom mu dáte trošku najesť, aby vám poďakovalo," uviedol pán Kim.

Ľudia sa podľa neho začali pýtať, či to nie je súčasť štátnej stratégie, ako na pandémii zarobiť. Čím viac ľudí covid prežilo, tým viac medzi nimi silnelo presvedčenie, že štát riziká spojené s touto chorobou zveličuje, dodal. "Teraz veľa ľudí verí, že to bola len zámienka, ako nás utláčať," povedal.

Najväčšie škody podľa neho spôsobilo uzavretie hraníc. Zásobovanie potravinami v Severnej Kórei nebolo príliš spoľahlivé ani pred pandémiou, ale keď sa do krajiny začalo dostávať menej potravín, ich ceny prudko stúpli a to všetkým „veľmi sťažuje život“.

Na jar 2022 sa podľa jeho slov začala situácia ešte viac zhoršovať. "Sedem alebo osem rokov sa o hladomore veľmi nehovorilo, ale potom sme začali často počúvať o nových prípadoch," povedal. "Jedného rána sa prebudíte a počujete: 'aha, v tomto okrese niekto umrel od hladu'. A na druhý deň ráno sme sa dozvedeli o ďalšom prípade," dodal.

Tento rok vo februári k nemu prišiel neskoro zákazník zo susedného okresu, ktorý s ním mal dohodnutú schôdzku. Povedal mu, že polícia všetkých obyvateľov z jeho dediny vypočúvala kvôli podozreniu z vraždy staršieho páru. Po pitve však vyšlo najavo, že manželia zomreli od hladu - a podozrenie z vraždy vzišlo z toho, že im najskôr potkany ohrýzli prstami na nohách a na rukách.

V apríli zomreli od hladu dvaja farmári, ktorých Kim osobne poznal. Farmári to podľa neho mali najťažšie, pretože keď bola zlá úroda, štát ich nútil, aby ju vynahradili tým, že odovzdajú väčšie množstvo svojich osobných zásob potravín. Tieto úmrtia nemohla BBC News nezávisle overiť.

Globálna správa o potravinovej kríze na rok 2023 uvádza, že od uzavretia severokórejských hraníc je "náročné získať presné informácie o nedostatku potravín", ale existujú "náznaky, že sa situácia zhoršuje". V marci 2023 Severná Kórea požiadala o pomoc Svetový potravinový program (WFP).

Pán Kim sa pred covidom živil predajom tovaru na čiernom trhu – išlo o motocykle a televízory pašované z Číny. Keď sa kvôli pandémii uzavreli hranice, preorientoval sa na nákup a predaj zeleniny, pretože "jesť potrebuje každý". Stal sa z neho predavač, akým sa v KĽDR hovorí "lúčny koník". Predával tovar v postranných uličkách, a keby ich niekto nahlásil, schmatol by jedlo "a utiekol ako kobylka".

"Ľudia za mnou chodili a prosili ma, aby som im niečo predal. Mohol som si povedať o akúkoľvek cenu," povedal Kim, ktorý bol zrazu bohatší ako kedykoľvek predtým. Mohol si s manželkou dovoliť jesť na večeru dusené mäso. "To sa v Severnej Kórei ráta ako veľmi dobré stravovanie," dodal.

Pán Kim, ktorý má teraz niečo cez tridsať rokov, vyše desať rokov šetril peniaze a hľadal spôsoby, ako prekabátiť severokórejský systém – čiastočne preto, že z neho bol rozčarovaný už od mladosti. Od detstva sa s otcom tajne pozeral na juhokórejskú televíziu, pretože bývali tak blízko hraníc, že chytali juhokórejské kanály. A Kima úplne očarila krajina, kde sú ľudia slobodní.

Aj keď stokrát sníval o úteku, nedokázal preniesť cez srdce, že by mal opustiť svoju rodinu. V roku 2022 však začal byť život v krajine taký zúfalý, až mal pocit, že ich konečne presvedčí, aby sa k nemu pripojili.

Najprv sa zameral na svojho brata. Ten so svojou ženou prevádzkoval nelegálny obchod s morskými plodmi, ale vláda krátko predtým zakročila proti neoficiálnym predajcom. Hoci vlastnili loď, už nemohli loviť, a kvôli nedostatku peňazí sa teda nechal ľahko presvedčiť.

Nasledujúcich sedem mesiacov dvojica svoj útek starostlivo plánovala. Za pandémie bolo mnoho osvedčených únikových ciest cez severnú hranicu krajiny s Čínou zablokovaných. Bratia však žili v malom rybárskom mestečku na juhozápade krajiny, blízko juhokórejských hraníc. To im umožnilo alternatívnu, ale riskantnú cestu von - po mori.

Najprv potrebovali povolenie na prístup k vode. Dopočuli sa o neďalekej vojenskej základni, kam boli civilisti posielaní loviť ryby, ktoré sa potom predávali na zaplatenie vojenského vybavenia. Brat pána Kima sa do tohto programu prihlásil a Kim sa medzitým začal priateliť s pobrežnou strážou a ochrankou, ktorá v oblasti hliadkovala, a tajne z nich získaval informácie o ich pohybe.

Potom prišla najťažšia z úloh: presvedčiť starú matku a manželku, aby sa k nemu pripojili. Obe boli proti odchodu. Nakoniec bratia matke pohrozili, že pokiaľ sa k nim nepripoja, cestu zrušia a bude zodpovedná za ich utrpenie až do konca ich života.

"Bola rozrušená a veľmi plakala, ale nakoniec súhlasila," povedal pán Kim. Jeho žena však bola neoblomná, kým sa manželia nedozvedeli, že čakajú dieťa. "Už nejde len o teba," hádal sa s ňou. "Budeš matka. Chceš, aby naše dieťa žilo v tejto pekelnej diere?" Tento argument zabral.

Potom už zostávali len posledné prípravy. Bratia vykopali telo svojho otca, pretože sa báli, že po ich úteku úrady znesvätia jeho hrob. Odniesli telo do lesa, kde ho spálili a popol vzali v urne so sebou na cestu. Potom sa vydali k neďalekému mínovému poľu, ktoré vzniklo nedávno s cieľom zabrániť ľuďom v úteku z KĽDR. Pod zámienkou zberu bylín si mapovali bezpečnú cestu, kadiaľ prejsť k moru.

A nakoniec už len zostávalo počkať na správne počasie, ktoré im umožnilo uniknúť severokórejskej pobrežnej stráži – a po dvoch hodinách doplávať do Južnej Kórey.

 

Zdieľať článok na Facebooku