Slovenské nárečia: Jafury sú čučoriedky, egreš má až 30 podôb

"Keď ma stará mama poslala po repku do pivnice, vrátila som sa, že tam žiadna repa nie je, sú tam len zemiaky," spomína dialektologička a vysvetľuje, že repou sa v istej časti Oravy označujú práve zemiaky, ktoré v iných končinách Slovenska poznajú jeho obyvatelia ako bandurky či krumple.

"Repa, perašín, pôľky, hafíry, to boli oravské slová, ktoré mi ako dieťaťu neboli známe, ale osvojila som si ich, je to dedičstvo po starých rodičoch z Oravy," poznamenáva jazykovedkyňa k slovám, ktorých význam nedokáže identifikovať každý Slovák či Slovenka. "Perašín je petržlen, pôľky sú egreše, hafiry, jafury zasa čučoriedky, hafirovica je potom čučoriedkovica," vysvetľuje odborníčka na nárečia, ktoré majú veľmi odlišnú lexiku práve pri rozličných sortách ovocia, zeleniny, liečivých rastlín či chorôb. Pri nich by si Slováci z odlišných krajov neporozumeli.

"Spomíname pôľku, egreš. Vyšla štúdia, ktorá zachytáva vyše 30 podôb, ako sa na Slovensku povie egreš, v Čičmanoch sa napríklad povie egreš nádrbelka, čo je pekné expresívne slovo," pridáva sa do rozhovoru dialektológ Miloslav Smatana a uvádza ďalší príklad odlišnosti nárečových slov. Známy je stredoslovenský klobúk, ale existuje aj širák a na východe je to kalap.

Okrem týchto troch tradičných pomenovaní pokrývky hlavy existujú aj ďalšie, ktoré nemusia byť všetky známe. "Šatka, ručník, chustka," menuje Smatana v lexike dominantné odevné súčasti, ktoré odlišujú nárečové skupiny a regióny. "Takisto jedlá - praženica, škvarenina, jaječnica alebo vaječnica. Opekance, pupáky, bobáľky, púčky," dodáva vianočné obradové jedlá.

Jazykovedci sa zhodujú, že nárečové odlišnosti sú aj v pomenovaní rodinných príslušníkov a vzťahov. "V súčasnosti je v slovenčine tendencia zjednodušovať. Švagrovské vzťahy však boli v slovnej zásobe veľmi odlišné, boli kadejakí dever, zolva, zolvica, fáš, potom ujček, ujčiná, dnes je všetko ujo, teta alebo ešte strýko, stryná. Tie z okrajových častí slovnej zásoby až zanikajú alebo sa na ne zabúda a nie sú poznané," uzatvára Balleková.

Nárečia majú svoju dynamiku, menia sa aj pohybom nositeľov

Dialektológovia sú odborníci, ktorí majú prehľad o tom, aké nárečia sú na Slovensku a či je vôbec možné ich spočítať. Vychádzajú z trichotomického členenia na stredoslovenské, západoslovenské a východoslovenské nárečia, ktoré sa ďalej delia podľa územia, kde sa používajú, ale aj podľa najvýraznejších znakov. Poznáme tak napríklad šarišské, trnavské, zemplínske či hontianske nárečie. Niektoré z nich sa členia aj ďalej.

"Keby sme to chceli nasilu zrátať, tak v rámci troch základných celkov je asi 25 nárečí. Nedá sa to presne spočítať, pretože sa hovorí: každá dedina, to reč iná," povedal pre TASR Miloslav Smatana z dialektologického oddelenia Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra (JÚĽŠ) Slovenskej akadémie vied (SAV). Ako príklad uvádza oravské nárečia, ktoré sa delia na horno-, stredo- a dolnooravské. "Liptovské sa zasa delia na východoliptovské, stredoliptovské a tak ďalej. Ešte aj tieto majú svoje ďalšie vnútorné členenia. Ťažko to spočítať," približuje.

Vedúca dialektologického oddelenia JÚĽŠ SAV Katarína Balleková poukazuje na to, že nárečia sa vyvíjajú, inú podobu mali v 19., 20. storočí a inak znejú v súčasnosti. Dialekty ovplyvňujú prvky zo spisovnej slovenčiny, ale aj iných jazykových skupín, neslovanských jazykov. "Nárečia majú svoju dynamiku, menia sa aj pod vplyvom toho, ako sa kde nositeľ pohybuje. Ak je len žijúci na vidieku, minimálne vstupuje do toho spisovná slovenčina, tá oslabuje normu lokálneho teritoriálneho nárečia," vysvetľuje jazykovedkyňa. V minulosti podľa nej boli nárečia homogénne aj preto, lebo ich nositelia tak často necestovali. "Nárečia boli uchované, jazyková nárečová norma bola kompaktný celok, ktorý máločo narúšalo," podčiarkuje Balleková.

"V minulosti, keď sme častejšie chodili na výskumy, sme hľadali ľudí, poväčšine ženy viazané na prostredie dediny, s mužmi to bolo ťažie, lebo chodili za prácou," vysvetľuje Smatana. Pripomína publikáciu Rozpamätávanie, ktorú jazykovedci vydali na základe nahrávok priamych účastníkov prvej svetovej vojny. "Je tam krásne vidieť, ako sa na človeka napríklad od Banskej Bystrice vrhnutého do sveta nalepili slová, ktoré v ňom zostali aj po vojne," hovorí jazykovedec.

Nárečia podľa neho ovplyvnili aj slová, ktoré si slovenskí vojaci doniesli z ruského zajatia. "Začali používať slová ako denščík, dobrovolec, bumáška, drevňa," menuje Balleková a pridáva slová ako cinga a lecharátka. "To sú choroby známe v ruštine. Ešalon boli dlhé vlaky, ktoré prevážali vojenské transporty. Biletka, krasnoarmejec, menševik, boľševik," pridáva slová, ktorá obohatili nárečový prejav našich predkov z ruštiny, ale aj srbčiny.

"Rat je vojna, selo, domobran bol vojak, domobranec, všetky majú adekvátne výrazy aj v slovenčine, ale oni ich nepotrebovali používať, v ich rozpamätávaní sa vyskytovali cudzojazyčné slová, ktoré si adaptovali do jazykového prejavu a v nárečiach sme ich nahrávkami zadokumentovali," poznamenala jazykovedkyňa k výskumu vplyvov na jazykový prejav. "Skúmame, v akom historickom období sa istá lexika konzervuje, v akom je živá, na nejaký čas sa umŕtvi a opäť sa s nejakým vojnovým konfliktom môže slovná zásoba objaviť. To sa deje aj v spisovnom jazyku," dodáva s tým, že tak ako do spisovnej slovenčiny i do nárečí sa adaptuje napríklad aj slovná zásoba z výpočtovej techniky.