FOTOREPORTÁŽ zo Sýrie: Šťastie je, keď si večer môžete ľahnúť do postele a pokojne zavrieť oči

 

Naša púť po Sýrii začína v hlavnom meste Damašku, kde sa prechádzame nekončiacimi trhmi a navštívili odpočiváreň z obdobia Hodvábnej cesty. Prekvapuje nás, ako toto mesto hýri životom. Ľudia si spokojne vychutnávajú tamarindový džús, kávičku či zmrzlinu. Keď vchádzame do jednej z najstarších mešít na svete Ummayad Mosque, hneď pri vchode nám kývajú domáci, ktorí sa zoskupia v rade na fotku. Sú nesmierne radi, že vidia turistov.

Našou ďalšou zastávkou je Malúla asi 56 kilometrov na severovýchod od Damašku, kde obyvatelia hlavného mesta radi trávia dovolenky. V meste doteraz hovoria Ježišovým jazykom - aramejčinou a je pútnym miestom kresťanov a moslimov. Zdobia ho dva veľké kláštory a ruiny mnohých ďalších, my sa však okrem nich dostávame aj k veľkej soche Panny Márie a na miestne trhovisko.

Tam nás do svojho obchodíku pozýva dôchodca Ibrahim slovami v aramejčine.”Barika natilin ayakana berhain” („Vitajte! Som nesmierne rád, že ste ma prišli navštíviť.“), hovorí a hneď nám začína čapovať čaj (za ktorý si nezobral peniaze) a ukazovať diery po guľkách. Bolo to prvýkrát, čo sme zoči-voči videli následky vojny a zaskočil nás smútok. Ibrahim nám porozprával, že musel na rok utiecť do iného sýrskeho mesta a neostávalo mu nič iné, ako trpezlivo čakať na návrat domov.

Smutné stretnutia nás však čakajú aj v meste Homs, kam sme zablúdili po pár hodinách jazdy. Naše auto zastavuje na sídlisku, ktoré kedysi hostilo najmodernejšie školy, obchody a radostný život. A dnes? Čaká nás prechádzka v ruinách. Stretávame ľudí, ktorí nám ukazujú, kde stáli kedysi ich domy a kde sa radi stretávali s priateľmi.

Na jeden z panelákov hľadí pán odetý do vojenského obleku Ziad. Vo vojne musel bojovať vlastným telom a o týchto časoch hovorí s ťažkým srdcom. Chce sa však so svetom podeliť, pretože ľudí, ktorí sem prichádzajú prejaviť porozumenie, je málo. A tak sa dozvedáme, že bol zo súrodencov najstarší. Jeden mladší brat mal za úlohu starostlivosť o celú rodinu a počas vojny musel zmeniť zamestnanie, ďalšiemu sa zas podarilo utiecť za hranice a aspoň tak mohli obaja podporiť svoju rodinu počas ťažkých časov.

Najznámejším mestom, zničeným vojnou, je však zrejme Aleppo, kde počas prechádzky vnímame úplne inú atmosféru plnú napätia a smútku. Pred pár dňami mesto postihlo zemetrasenie, ktoré spôsobilo obrovské škody a domáci tak majú hlavy v smútku. Niekoľko rokov si s vypätím všetkých síl budovali svoj nový domov a odrazu zasiahol prírodný živel a celá ich práce vyšla navnivoč. Túlanie sa v aleppských uličkách je skutočne veľmi emotívne...

Ľudia, ktorých stretávame, nám opätujú úsmev, podajú nám ruku a chcú sa vyfotiť. Ukazujú nám svoje dielne alebo nás pozývajú k sebe domov. Po prechádzke okolo populárnej citadely spozorujeme rodinu, ktorá sedí pri ruinách domov. Kývajú nám a zdravia nás. Akonáhle sa k nim priblížime, ponúkajú nám čaj a s ním aj svoj silný príbeh, ktorý chytá za srdce.

Po vojne bol ich dom zničený, ale zostali v ňom bývať. Terajšie zemetrasenie ho však zrovnalo so zemou. „Mešity a kostoly sú plné a pomoc od iných krajín sa nám kvôli sankciám nenaskytne,“ vysvetľujú so smútkom v hlase, ukazujúc na svoj dočasný „domov“. Bývajú na ulici, no dúfajú v pozitívnu budúcnosť. My sa so slzami v očiach lúčime s touto silnou rodinou a nechápeme, čo sa vlastne stalo. Ľudia, ktorých osud je neistý, by sa s nami podelili aj o to posledné.

Z Aleppa sa presúvame do mesta Hama, ktoré je preslávené svojimi vodnými mlynmi z 18. storočia. Na naše obrovské prekvapenie sa tohto miesta vojna nedotkla. Keď však zavítame na námestie a jeden z domácich nám tisne do ruky kávu (a nedovolí nám zaplatiť), zistíme, že aj tu sa situácia zmenila.

Prihovoril sa nám bývalý miestny sprievodca Khalil, ktorý mal kedysi program nabitý turistami. Kvôli konfliktu musel prácu zmeniť a začal zabúdať aj svoju milovanú angličtinu. Hneď ako nás zbadá, oči sa mu rozžiaria, lebo konečne si ju môže precvičiť a hrdo nás prevádza po celom meste. Keď sa ho pýtame, čo preňho znamená šťastie, len s ľahkosťou hovorí: ”Ten pocit, keď si môžete večer ľahnúť do postele a pokojne zavrieť oči.”

Na záver svojej cesty po Sýrii navštevujeme aj jeden z najvýznamnejších križiackych hradov Krak de Chevaliers. Stretávame sa tu so 43-ročným Sabrym, ktorý tu pracuje. V čase vojny bol tento hrad okupovaný a on sám sa stal zajatcom. Ani on však nestráca nádej a di budúcnosti hľadí s optimizmom. “Keď vidím v Sýrii turistov, v srdci cítim nádej, že sa časy zmenia k lepšiemu!”

 

 

Autor: © Zoznam/Lenka & David Haring

Zdieľať článok na Facebooku