Majster nástenných malieb: Geniálny Marc Chagall sa naučil kresliť podľa kníh

Veľká sláva je v júli 1887 v rodine židovského robotníka na rybom trhu Zachara Šagala v mestečku Ljozna neďaleko Vitebska v dnešnom Bielorusku. Jeho žena Fajza privádza na svet prvé dieťa. Osem ďalších bude ešte nasledovať, ale prvorodený syn to dotiahne najďalej. Dostáva meno Mojša (†1985) a so svojím židovským pôvodom sa bude stretávať celý život. Vo Vitebskej oblasti síce žije polovica židovských obyvateľov, ale rovnako sa nad nich tá druhá polovica povyšuje. Často musia pred pouličnými násilníkmi svoje židovstvo zapierať. Mojšeho ale táto situácia posilňuje. „Keby som nebol Žid, nikdy by som sa nestal umelcom,“ vyhlási po rokoch.

Začni kopírovať!

Židovské je aj prvé Mojšieho vzdelanie. Na vitebskom štvorročnom cirkevnom učilisku študuje v staroruštine talmud a tóru, ale už vtedy sa začína prejavovať jeho výtvarné nadanie. On sám ho objavuje zvláštnym spôsobom. Obdivuje spolužiaka, ktorý pekne kreslí, a pýta sa, ako by sa niečo také mohol naučiť. „Jednoducho si v knižnici vyber nejakú knihu s obrázkami a skús nejaký okopírovať,“ poradí mu kamarát, a tým sa pričiní o zrod jedného z najvýznamnejších výtvarníkov 20. storočia. „Chcem byť maliarom,“ oznámi matke Mojša, keď sa v ten deň vráti domov.

Neživé tváre

V roku 1906 sa Mojša stáva žiakom maliara Jehudu Pena (1854–1937), ktorý si vo Vitebsku otvoril súkromnú umeleckú školu, prvú židovskú svojho druhu v Bielorusku. Aj keď v Mojšeho umeleckú budúcnosť vtedy ešte neveria ani jeho vlastní rodičia, Jehuda Pen pred ním otvorí okno do sveta tvarov a farieb dokorán. Je to oveľa inšpiratívnejšie ako zamestnanie, ktorým sa Mojša momentálne živí. Jeho prácou vo fotografickom ateliéri je retušovanie drobných nedostatkov na snímkach. „Nevidel som nutnosť zamazávať tie vrásky a ryhy, omladzovať tváre, boli úplne zmenené, ale nikdy živé,“ posťažoval sa neskôr.

Priatelia z veľkého sveta

Za pár mesiacov sa nádejný žiak a nespokojný retušér vydáva do skutočne veľkého sveta, čo znamená Petrohrad. Keď sa uchádza o vstup do prestížnej Kresliarskej školy Spoločnosti umenia, je prijímacia komisia z jeho talentu tak nadšená, že ho posiela rovno do tretieho ročníka. Aj v Petrohrade mu však pôsobí komplikácia jeho pôvod. Niet divu, že sa Mojša obzerá po lepšom prostredí. V roku 1910 konečne zoberie odvahu a vydáva sa do Paríža, do mesta umelcom zasľúbeného. Až tu si uvedomuje, koľko mu do toho skutočne veľkého sveta doteraz chýbalo. Bez dychu prechádza galériou v Louvri a nadšene diskutuje s priateľmi, medzi ktorých sa čoskoro zaradia maliari Pablo Picasso (1881–1973) či Amedeo Modigliani (1884–1920), ale predovšetkým básnik Guillaume Apollinaire (1880–1918), ktorý sa stane jeho verným druhom.

Žena, ktorá všetko vie

Až v Paríži zasiahne Mojšeho smútok za domovom. Stále častejšie sa vracia k nostalgickým motívom z Vitebska a v roku 1914 sa vracia domov. Vezme to cez Berlín, kam privezie 40 plátien a zaznamená obrovský úspech svojej výstavy. Paríž opúšťa už nie ako Mojša, ale ako Marc, pretože usudzuje, že francúzsky znejúce meno bude pre kupcov jeho obrazov zrozumiteľnejšie. Teraz je konečne zase v milovanom Vitebsku, ale plánovaný skorý návrat do Paríža sa odkladá. Vypuká vojna a Marc sa navyše žení. V roku 1915 si berie svoju dávnu lásku, spisovateľku Bellu Rosenfeldovú (1889-1944), ktorá potom zostane po jeho boku až do svojej smrti. „Akoby vedela všetko o mojom detstve, mojej prítomnosti, mojej budúcnosti, akoby videla priamo cezo mňa,“ opisuje vzťah s Bellou maliar. Po roku sa im narodí dcéra Ida (†1994). Po sovietskej revolúcii vo Vitebsku Marc zakladá strednú umeleckú školu a prijíma miesto oblastného komisára pre umenie, ale s rodinou sa onedlho sťahuje blízko Moskvy.

Kráľ hebrejského jazzu

Do metropoly ho priláka ponuka pracovať pre novozaložené Štátne židovské komorné divadlo. Pôsobí tu nielen ako javiskový výtvarník, ale vybaví budovu aj úžasnými nástennými maľbami. Tá najväčšia má rozmery 7 x 3 metre a od kritikov si vyslúži hodnotenie „hebrejský jazz vo farbe“. Marc to ešte nevie, ale o jeho nástenné maľby sa budú za nejaký čas uchádzať najväčšie divadelné scény sveta. Zatiaľ však skôr živorí, žije v lacnom byte mimo mesta a do práce dochádza preplneným vlakom. To všetko ho len postrčí k rozhodnutiu vrátiť sa do umeniu zasľúbeného Paríža. Opäť mu je medzistanicou na jeho ceste Berlín, ale tentoraz je to skôr smutná návšteva. Všetky obrazy, ktoré tam pred desiatimi rokmi zanechal po svojej úspešnej výstave, sa stratili.

Zmes veselia a smútku

Marc Chagall je ale plodný umelec a čoskoro stratené diela nahradí. Aj na Západe sa však musí vyrovnávať so svojim židovským pôvodom. Keď príde ponuka ilustrovať Bájky spisovateľa Jeana de la Fontaina (1621 – 1695), zodvihne sa proti nemu vlna odporu. Vari nejaký židovský umelec môže ilustrovať tak klasickú francúzsku knihu?! Nakoniec si však kritika i verejnosť jeho rozprávkové poňatie zamiluje. V roku 1926 už môže Chagall poslať stovku svojich diel na výstavu do New Yorku o rok neskôr sa konečne dočká uznania aj vo Francúzsku, keď ho známy kritik Maurice Raynal (1884–1954) zaradí do svojej knihy Moderní francúzski maliari. „Chagall sa pýta na život vo svetle vycibrenej, úzkostnej, detskej citlivosti, ľahko romantického temperamentu, zmesi smútku a veselosti, charakteristickej pre vážny pohľad na život,“ hodnotí maliara Raynal. A predovšetkým si Marc plní sen – pozrie sa do Palestíny. Pri nasávaní atmosféry na ilustrovanie Starého zákona strávi vo Svätej zemi dva mesiace. „Urobila na mňa najživší dojem, aký som kedy získal,“ zverí sa po návrate. Ilustrácie sa ale dočkajú dokončenia až po troch desaťročiach.

Prečítajte si tiež

Po ceste praotca všetkých cirkví: Svetu sa konečne otvára aj tajomná Palestína

Váhanie s útekom

Marc Chagall sa v roku 1937 stáva francúzskym občanom, ale jeho židovský pôvod ho stále sprevádza. Stane sa dokonca vážnou hrozbou pre celú Chagallovu rodinu v okamihu, keď nacistické vojská okupujú Francúzsko. Chagall s Bellou sa pokúsia zmiznúť im z očí z Paríža do Marseille, ale je im jasné, že v krajine dlho zostať nemôžu. Marc Chagall je totiž nielen Žid, ale jeho diela patria medzi tie, ktoré sú teraz v Nemecku zabavované a považované za prejav degenerovaného umenia. Dlho však trvá, kým si maliar nutnosť emigrácie pripustí. Keď je potom Chagall zbavený francúzskeho občianstva a vzápätí dokonca zatknutý, na slobodu sa dostane len vďaka intervencii amerického novinára Variana Frya (1907–1967), ktorého skupina sa zameriava na pomoc prenasledovaným francúzskym intelektuálom.

Pieseň volžského lodníka

V júni 1941 sa Chagallovi a jeho žene sa konečne podarí dostať do Spojených štátov. Prichádza tam ako čerstvý laureát prestížnej americkej Carnegieho ceny, ako celebrita, ktorou sa ale sám byť necíti. Ani súdobí americkí kolegovia jeho výtvarný štýl príliš neobdivujú. Veľa pre pozdvihnutie jeho povesti vykoná obchodník s umením Pierre Matisse (1900–1989), syn francúzskeho maliara a legendy fauvizmu Henriho Matisse (1869–1954). Chagallovo dielo začína získavať priaznivcov. „Jeho farby iskria poéziou, jeho dielo je autenticky ruské ako pieseň lodníka na Volge,“ rozplýva sa v denníku New York Sun nadšením uznávaný kritik Henry McBride (1867–1962).

Trpí smútkom

Chagall teraz nachádza novú inšpiráciu v divadle. Na úvod vytvorí výpravu a kostýmy pre mexické predstavenie baletu Aleko, po obrovskom úspechu je predstavenie aj so všetkými obrími kulisami uvedené aj v New Yorku a všetci hovoria len o Chagallovi. Píše sa rok 1942 a zdalo by sa, že umelcov život nemôže byť lepší. Za dva roky ale zomiera jeho žena Bella na vírusovú infekciu a Chagall dlhé mesiace nie je schopný vziať štetec do ruky. Keď skončí druhá svetová vojna, patrí už dávno medzi legendy. Múzeum moderného umenia v New Yorku otvára v roku 1946 prierez jeho celoživotnou tvorbou, ale maliarovi chýba Francúzsko. V roku 1947 sa tam vracia, smútok a depresie ho však sprevádzajú aj tam.

Tajomstvo farby a svetla

Jeho domovom už nebude Paríž. Vyberá si Azúrové pobrežie - oblasť, ktorú si obľúbilo viac umelcov. Len kúsok od neho býva Picasso, na návštevu nie je ďaleko ani k Matissovi. „Až Matisse zomrie, Chagall bude jediný, ktorý pochopil, čo je to farba,“ vyhlási Picasso s rešpektom. „Od čias Renoira tu nebol nikto, kto by mal taký zmysel pre svetlo,“ pridáva ďalší kompliment. Chagall má teraz viac ako šesťdesiat, po jeho boku stojí nová žena, dcéra britského diplomata Virginia Haggardová (1915-2006). Ich vzťah trvá iba sedem rokov a maliar sa po rozchode žení s Valentinou Brodskou (1905 – 1993), prezývanou Vava, ktorú mu odporučila jeho dcéra Ida pôvodne ako gazdinú. Chagall stále maľuje, ale snaží sa objavovať aj taje sochárstva a keramiky. A stáva sa majstrom nástenných malieb…

Krása vysoko nad hlavami

Keď sa v roku 1963 francúzsky minister kultúry André Malraux (1901–1976) rozhoduje, komu zveriť výmaľbu stropu parížskej Opery, siahne po Chagallovi. Toto rozhodnutie bude musieť tvrdo hájiť, pretože aj vo Francúzsku stále pretrváva nedôvera k židovským umelcom, a navyše hocikto má pocit, že k národnej pamiatke z 19. storočia sa tvorba moderného maliara nehodí. „Žijete tú väčšinu života, máte francúzske občianstvo, a napriek tomu vami stále pohŕdajú,“ poznamenáva s trpkosťou Chagall. Práce mu trvajú rok a na veľkolepú maľbu na ploche 220 štvorcových metrov spotrebuje 200 kilogramov farby. Keď je ale 23. septembra 1964 za prítomnosti 2100 najvýznamnejších hostí a za zvukov Mozartovej hudby strop prvýkrát odhalený, zavládne všeobecné nadšenie. „Aj tí najzahorklejší odporcovia stíchli,“ píše so zadosťučinením súčasný izraelský výtvarný expert Jacob Baal-Teshuva.

Pocta od neznámeho

Marc Chagall, jeden z priekopníkov moderného umenia 20. storočia, sa dožije takmer stovky. „Bol to najžidovskejší zo židovských umelcov,“ píše denník Jeruzalem Post. Muž, ktorý bol po celý život spojený so židovstvom, má pohreb bez náboženských rituálov na katolíckom cintoríne v juhofrancúzskom mestečku Saint-Paul-de-Vence, kde žil a pracoval posledných 20 rokov. Na záver obradu ale z davu vystúpi neznámy mladík v jarmulke a prednesie pre umelca židovskú modlitbu za zosnulých.

Tento a ďalšie zaujímavé články nájdete v časopise  HISTORY Revue.

Autor: © HISTORY revue / Luděk Príhoda