Miesto, kde logika zlyháva: Bolívijské Pumapunku

 

Z hlavného bolívijského mesta La Paz sa sem dostanete za hodinku a pol jazdy. Vzduch je tu pre niekoho už poriadne riedky – Tiwanaku totiž leží v nadmorskej výške takmer štyritisíc metrov. Ubytovať sa tu môžete v rovnomennom hoteli. Niektoré jeho okná majú dokonca výhľad na celú archeologickú lokalitu. V noci sateda môžete usadiť na parapet a premýšľať o tom, ako to kedysi všetko bolo.

 

Čo vieme? Nič!

 

Rozprávanie o Tiwanaku sa nedá oprieť o takmer žiadne fakty. Nevieme totiž ani to, kedy presne vzniklo. Niektoré teórie hovoria o piatom storočí nášho letopočtu, iní odvážlivci však hovoria dokonca o období pred pätnástimi tisícmi rokov. Vraj by tomu zodpovedala orientácia chrámov vzhľadom k orientácii vesmírnych objektov na oblohe práve pred 15 tisícmi rokov. Tiwanaku by v tom prípade mohlo byť najstarším mestom sveta.

Dnes už však z celého komplexu veľa nezostalo. Miestni obyvatelia nemali pre históriu príliš pochopenie, a tak de facto celé mesto rozobrali a skalné bloky použili na stavbu nových domov. Časť ich je dokonca v základoch stavieb v hlavnom meste La Paz, kam tento stavebný materiál v 20. storočí putoval na korbách nákladných áut.

 

Všetko je z materiálu, ktorý sa tu nevyskytuje

 

Mimochodom – stavby, ktoré tu kedysi vznikli, sú z typu kameňa, ktorý sa v tejto oblasti nevyskytuje, a spoje jednotlivých kameňov sú zo zliatiny kovov, ktoré sú pre túto oblasť tiež úplne netypické. Ako sem všetok materiál neznámi stavitelia dopravili je len ďalšia z mnohých záhad. I dnes, s použitím modernej techniky, totiž pohnúť obrovskými masívmi nie je nič jednoduché.

 

Brána Slnka Niektorí o nej hovoria ako o „juhoamerickej dvojke“ – teda ako o druhom najpôsobivejšom artefakte dávnych civilizácií po Machu Picchu. Nič proti podobným názorom, ale brána Slnka nie jevôbec honosná. V posledných rokoch je navyše tento monolit, vytesaný z jedného kusa kameňa (prasknutého), obohnaný plotom. Na vrchole brány je s najväčšou pravdepodobnosťou vyobrazený boh Viracocha, ktorého obklopuje ďalších 48 postavičiek.

 

Pokiaľ človek pri pohľade na hlavný komplex Tiwanaku bojuje so skepsou a hľadá logické vysvetlenia, tak v časti nazvanej Pumapunku príde aj o zvyšky logiky, o ktoré by sa mohol oprieť. Z hlavného archeologického náleziska sem prídete pomalou chôdzouza štvrť hodinky. Pumapunku je od Tiwanaku vzdialené len necelý kilometer.

Na doske z dioritu, ktorá vraj váži asi 460 ton, tu ležia desiatky kamenných blokov. Dnes sú len chaoticky popadané cez seba, ale kedysi malo toto miesto jasne daný systém. Monolity tu pravdepodobne boli navzájom prepojené do veľkej stavby. Jednotlivé kusy vážiace i stovky ton do seba totiž podľa prepočtov zapadajú presne ako kocky lega.

 

Všetko vzniklo bez plánov, ale úplne presne

 

A to je ďalšia obrovská záhada tohto miesta. Civilizácia, ktorá tu v dobe vzniku Pumapunku musela existovať, po sebe nezanechala žiadne písomné záznamy – podľa vedcov to bolo jednoducho preto, že písmo nepoznala. „Bez presných plánov a nákresov však nie je možné podobnú stavbu vyprojektovať a postaviť,“ krútia dnes hlavami stavební inžinieri.

Kamenných blokov sa tu môžete dotknúť a ohmatať si ich. A žasnúť. Pravé uhly sú dokonalé, hrany sú také ostré, že človek má takmer strach, že sa o niektorú z nich poreže, v tvrdom kameni sú tenké línie, ako keby ich vytvoril laser. Všetko je opracované absolútne precízne, povrch kamenných kvádrov je takmer vyleštený – i dnes by bolo náročné vytvoriť niečo podobné.   

 

Miesto pre stretnutie záhadológov

 

Nie je div, že Tiwanaku a hlavne jeho časť zvaná Pumapunku je obľúbenou destináciou všetkých vyznávačov konšpiračných teórií a fanúšikov UFO. Záujem o celú oblasť ešte priživil slávny lovec záhad Erich von Däniken. Ten sa tu niekoľkokrát objavil, nechal sa zvečniť na obrovských monolitoch a celú oblasť dôkladne rozobral vo svojich knihách.

Čítanie kníh však nenahradí osobnú návštevu tohto miesta. Určitá mágia tu funguje i dnes. Po zaplatení vstupného a krátkej prehliadke múzea totiž i tí najväčší skeptici krútia hlavou, ohmatávajú kamenné bloky a dumajú, ako to vtedy vlastne bolo.

Autor: Lucie Štěrbová& Tomáš Cikán

 

 

Zdieľať článok na Facebooku