Kultúrny šok alebo Ako si pri cestovaní po Južnej Amerike nenarobiť vrásky na čele

 

1. Online booking

 

Všetko závisí od vášho dobrodružného ducha, ja by som si ale s online bookingom hlavu nelámala. V hosteloch sú zvyknutí, že im hocikedy zaklopete na dvere a spýtate sa, či majú voľnú izbu (závisí od sezóny a počtu, ale zoči voči sa dá aj táto položka zjednať). Online booking autobusov už od vašej povahy až tak nezávisí, tu viac-menej na výber nemáte. V Chile by ste na to potrebovali chileanský občiansky preukaz, v Bolívii online systém a v Peru si môžete vybrať z dvoch najdrahších autobusových spoločností. Najjednoduchšie je vybrať sa (maximálne) deň vopred na autobusovú stanicu a zakúpiť si lístok priamo tam. Špecialitou niektorých krajín Južnej Ameriky je možnosť zakúpenia lístka aj 15 minút po oficiálnom odchode autobusu, ktorý však ešte stále čaká na svojom mieste, kým sa nezaplní.

Fakultatívne výlety si online určite nezakupujte, ceny uvedené na internete nie sú ani len zďaleka podobné skutočnej cene.

 

 

2. Prikrášľovanie pravdy

 

Lož má krátke nohy, opýtajte sa trikrát to isté a zväčša sa dočkáte aspoň polopravdy či už v profesionálnom alebo osobnom kontakte. Nikto vám zo zásady klamať nechce, len tu je akosi zvykom nejednať celkom na rovinu. V cestovnej agentúre vás napríklad bežne „zabudnú“ informovať o vstupnom, ktoré nie je zahrnuté v cene zájazdu a krásny latinský mačo bez priateľky pracujúci ako interiérový dizajnér je s najväčšou pravdepodobnosťou ženatý a živí sa predajom opotrebovaných matracov v prachom zapadnutom second-hande.

 

 

3. Španielčina

 

Ľady aj srdcia topiaca španielčina sa vám v týchto končinách jednoznačne zíde (aj v Brazílii). Ľudia sa na vás usmejú, nebudú sa snažiť pred vami utiecť, aj z ceny rýchlejšie poľavia. Nikto sa vám za chybičku krásy smiať nebude aj keby ste si napríklad namiesto džbánu džúsu a troch pohárov vypýtali džbán džúsu a tri bozky (vasos-besos). Prežiť, prežijete, samozrejme, aj bez tohto ľubozvučného jazyka. Tu i tam môžete naraziť na prekážku, nebude to však nič, s čím by vám iný turista/cestovateľ nevedel poradiť.

 

 

4. Odlišné vnímanie vzdialenosti

 

Či je niečo blízko alebo ďaleko závisí od toho, či sa niekam chcete presunúť pešo alebo taxíkom/autobusom. Ak sa niekam chcete dostať pešo a opýtate sa na inštrukcie okoloidúceho, väčšinou na vás vypleští oči akoby ste sa pýtali niečo nepredstaviteľné a  odpovie, že dané miesto je strašne ďaleko (lejiiitooos), kývajúc hlavou vás však pošle (zväčša) správnym smerom a po náročných 15 minútach chôdze ste vo svojom cieli.

Ak sa však niekam chcete presunúť autobusom, 6-10 hodinovú jazdu ešte stále opíšu slovom „blízko“, 12 hodín je už aj v ich ponímaní relatívne ďaleko, ale ešte stále je to nič v porovnaní s 24-hodinovkou.

 

 

5. Tam nechoď, okradnú ťa

 

Domáci sú zväčša veľmi starostliví a na naše pomery trošku ustráchaní, neberte preto všetky ich varovania o „nebezpečných štvrtiach“ úplne vážne. Zdravým rozumom sa ale riadiť treba ako všade inde na svete. Určite narazíte na pár turistov, ktorých v Južnej Amerike okradli, ja som zatiaľ naozaj natrafila len na ľudí, ktorí si za to mohli viac-menej sami. (Zabudla som si kabelku v autobuse./ Do taxíku mi nastúpil muž, ktorý tvrdil, že je policajt v utajení, tak som ho nechal prehľadať mi veci, lebo bol fakt presvedčivý./ Nechal som si ruksak pod stromom na pláži, lebo mi šéf povedal, že je to v pohode.)

 

 

6. Odlišný pohľad na čas a presnosť

 

Ani po roku v Peru ešte stále neviem, ako sa po španielsky povie „presne“ alebo „na čas“. Asi preto, že som tu ešte nikoho nepočula tieto slová použiť. Polhodinka sa za meškanie nepovažuje, a ak sa váš partner po hodine pokojnou chôdzou nakoniec na miesto stretnutia vôbec dostaví, zamračená tvár vám nepomôže, akurát môžete vynadať sami sebe, že ste zase raz prišli príliš skoro. S turistickými sprievodcami sa ponímanie času tiež rôzni, počas hlavnej turistickej sezóny (jún-august) by som sa nad polhodinovým meškaním nepozastavovala, po viac ako polhodine by ste ale už mali zdvihnúť telefón - je dosť možné, že na vás zabudli.

 

 

7. Turistická sezóna (jún-august)

 

Hlavná turistická sezóna robí z každého obyvateľa buď sprievodcu alebo šoféra, kvalita klesá, cena stúpa a na dôvažok je tu zima a sucho (v závislosti od oblasti). Ak sa chcete vyhnúť kilometrovým radom pred každou turistickou atrakciou a na hraniciach (nevynímajúc možnosť podplácania či vyplakania si svojho miesta vpredu), vyberte si čas na návštevu Južnej Ameriky buď na začiatku alebo konci dažďovej sezóny (december alebo marec-apríl), všetko je oveľa pokojnejšie a zelenšie.

 

 

8. Cena verzus kvalita

 

500-kilometrová jazda autobusom sa dá stráviť všelijako. Za 25 eur si 5 hodín posedíte v kráľovských sedadlách, za 5 eur si minimálne 7hodinovú jazdu vychutnáte s domácou Peruánkou a jej dvoma vrkočmi a klobúčikom na vrcholku hlavy na vedľajšom sedadle. Nemá zmysel okúňať sa, ak si zo štyroch diek, v ktorých je zakrútená, vytiahne z vrecka kura s ryžou a začne to vedľa vás jesť rukami. Všetko má svoje plusy aj mínusy, zážitok to ale je parádny.

Takisto sa dá najesť za 10 eur alebo za 2 eurá. Za 10 eur sa dá pri akejkoľvek neľúbosti aj posťažovať, za 2 eurá sa nemračte, ak vám donesú polievku, hneď na to hlavné jedlo a po pár minútach obzerania sa dorazí k stolu aj príbor. Kvalita a chuť jedla je však v oboch prípadoch viac než postačujúca.

 

Autor: Zuzana Marková

Zdieľať článok na Facebooku