Tvárou v tvár najvyššej hore sveta: V Nepále sa zastavil čas (FOTOREPORTÁŽ)

10.12.2017 |   |    | 

Stúpanie je veľmi prudké a nohy pomaličky prekladám z kroka na krok. Časté prestávky sú dôležité, aby sme predišli vyčerpaniu a výškovej chorobe. Nízky tlak vzduchu môže spôsobiť mnohé zdravotné problémy - nevoľnosť, pomätenosť, nevládnosť, bezvedomie až smrť. Ja oddychujem častejšie, ako si to moje telo vyžaduje. Neviem sa nabažiť tej krásy okolo seba.



 

Sme v Nepále. V krajine, v ktorej sa večne biele štíty Himalájí dotýkajú neba a vytvárajú brány do kráľovstva bohov. V krajine, na ktorej území sa nachádza osem zo štrnástich osemtisícoviek sveta. Ten najvyšší - Mount Everest vo výške 8848 metrov nad hladinou mora je oficiálne nazývaný Sagarmatha, avšak miestny ľud ho naďalej nazýva tibetským menom Chomolungma, znamenajúcim Bohyňa Zeme.

Sme v krajine, kde sa narodil Budha, ktorého učenie nasledujú milióny veriacich po celom svete. Vzduchom sa rozplýva dym vonnej tyčinky a rapkajúci zvuk modlitebných valcov. Farebné vlajočky plápolajú vo vetre a na nich potlačené mantry sa tak šíria nekonečným svetom.

Kedže do Lukli, začiatku treku pod Mt. Everest nevedie žiadna cesta,  presúvame sa sem vnútroštátnym letom. Toto letisko je zaradené medzi prvú desiatku najnebezpečnejších letísk na svete. A niet sa čo čudovať. Len 443-metrová pristávacia dráha s 12 stupňovým stúpaním, okolitý členitý terén, riedky vzduch a premenlivé počasie sa spoločne podieľajú na riziku, ktoré prináša ako vzlietanie, tak aj pristávanie na tejto dráhe.

Farebné strechy Lukli sa harmonicky dopĺňajú s množstvom pestrých modlitebných vlajok zdobiacich stromy, domy i horské hrebene. Ulice páchnu sladkastým čpavkom. Kameňmi vykladaný chodník je posypaný čerstvými výkalmi jakov a kráv, ktoré prišli z okolitých horských osadlostí do dediny po tovar.

Chladný vzduch vypĺňa veselý smiech šantiacich detí. Majú červené líčka vyštípané od vetra a mrazu, ufúľané od prachu a pod nosmi zaschnuté soplíky. Sú veľmi milé. Pomaly, ale artikulovane nás zdravia s rúčkami spojenými v modlitebnej polohe ,,Na-mas-tee“. Je to veľmi pekný pozdrav v preklade znamenajúci ,,zdravím tvoju dušu plnú lásky, múdrosti, bezúhonnosti a mieru’’.

Po kontrole preukazov a povolenia na vstup do Národného parku začíname trek už v príjemnej výške 2840 m.n.m. Dnes chceme dôjsť po dedinku Phakding, čo nám bude trvať 3 hodiny. Je február a do prívalu turistov to je ešte mesiac. Vídavame sa len s piatimi trekermi z Japonska a Kórei, ktorí majú ten istý cieľ- EBC a Kala Patthar. Na rozdiel od nás zainvestovali aj do jakov, nosičov a sprievodcu. My si poctivo nesieme svoje maličkosti na chrbtoch.

Na prašnom chodníku širokom asi 2 metre  stretávame karavány huňatých jakov, vychudnutých koňov i somárov ako aj miestnych nosičov s rôznorodým nákladom. Tovar majú uložený v prútených, na vrchu rozšírených košoch, ktoré sú hrubým popruhom zavesené na čele. Podarilo sa nám spočítať hmotnosť tovaru. Útly chlapík nesie neuveriteľných 100 kilogramov. 

Prechádzame mnohými usadlosťami, ktoré oddeľuje smrekový a borovicový les. Ich polohu a názvy verifikujeme s mapou. Ponad hlboké korytá riek sú upevnené závesné mosty hojne vyzdobené farebnými vlajkami.

Neustála prítomnosť kamenných Mani stien, modlitebných valcov a farebných vlajok nám pripomína, že sme v oblasti, kde dominuje tibetský budhizmus. Mantra OM MANI PADME HUM, či už vytesaná do ploských kameňov a valcov, alebo potlačená na piatich farebných vlajkách, tak kontinuálne šíri pozitívnu karmu do vzdialeného sveta.

Jednotlivé farby symbolizujú prírodné živly a sú usporiadané v nasledovnom poradí: prvá je modrá a symbolizuje oblohu a priestor, biela značí vzduch a vietor, červená reprezentuje oheň, zelená vodu a žltá zem. Na začiatku a konci každej dedinky je budhistická stúpa, ktorá ochraňuje obyvateľov od zlého.

Máme za sebou prvý nenáročný deň. Ubytovávame sa v poslednom dome na vrchu dediny. Slniečko šteklí už len vrcholky smrekov nad našimi hlavami. Bez jeho lúčov je teplota vzduchu tesne nad nulou a my sa všetci traja v kuchyni túlime k ohňu. Ruky si zohrievame pohárom s horúcim zázvorovým čajom a cez okno sledujeme, ako vietor rozfukuje prach. Keď dohorelo posledné polienko, rozkladám spacák a hlavu plnú dojmov ukladám na vankúš vypchatý slamou.

Druhý deň máme pred sebou zhruba 800-metrové prevýšenie do mestečka Namche Bazar. Ráno je veľmi chladné a okrem zimy je aj sucho. Chodník je prudký a prašný. Štafetu kýchania si navzájom predávame celou cestou. Topánky i nohavice máme pokryté hnedým prachom a cítim ho aj v ústach. Chlapi naokolo si odpľúvajú. Spočiatku sa mi to zdá nechutné, avšak keď sa mi žalúdok naplnil pieskovou polievkou, kašlem na to, že som dáma a odpľúvam ako všetci naokolo.

Po náročnom stupáku ostávame v centre Namche Bazaru v útulnej ubytovni. Pani domáca sa volá Mingmaputi Sherpa a je strašne vokálna. Adžu-adžu-adžu sú slová, ktoré s úsmevom opakuje, šúchajúc si skrehnuté ruky zašpinené od čistenia zemiakov na našu večeru. Jej krásu umocňuje teplý a úprimný úsmev zdobiaci veselú tvár. Tmavé, jemne šikmé oči sa na nás iskrivo smejú. Má ružové líčka a zaprášenú pokožku. V nose má zlatý šperk a v ušiach visiace  tyrkysové náušnice. Hrubý vrkoč čiernych lesklých vlasov jej visí cez plece až po pás.

Jej vzhľad potvrdzuje dávnych predkov kiratov - mongoloidných ľudí. Patrí do klanu Sherpa, ľudí žijúcich v horských oblastiach na severovýchode Nepálu. Tí sem prišli z Tibetu v 15 storočí. Donedávna som sa mylne domnievala, že oslovenie šerpa patrí iba horským vodcom a nosičom. V skutočnosti však slovo Sherpa, v preklade znamenajúce „ľudia z východu“, charakterizuje tento kmeň, ktorého príslušníci žijú v oblasti Everestu.

Pri pohľade z okna mám po dvojdňovom šliapaní konečne pocit, že som vo veľhorách. Pred šiestou oranžová žiara osvetľuje vrcholky Himalájí. V teplom oblečení s otvorenými ústami sledujeme, ako na šesťtisícovke Thamserku vyhasína oheň a nebo nad ňou vypĺňa hviezdna tma.

Prvý aklimatizačný deň vychádzame z Namche Bazaru vo výške 3440 m.n.m na krátku prechádzku do dediniek Khunde a Khumjung. Ich ulice pulzujú životom. Kravy s teliatkami, sliepky s kuriatkami, matky nosiace batoľatá v prútených košoch na chrbtoch a vzduch nasýtený detským výskaním a smiechom.

Je krásny slnečný deň a nám sa naskytujú dych vyrážajúce výhľady na impozantné vrcholky Ama Dablam, Tsamserku a Kangtegu. Pri pohľade na majestátnosť veľhôr, ktorými sme obkolesení, sa vraciam 50 miliónov rokov dozadu do obdobia eocénu. Vtedy  Himaláje vznikli počas kolízie eurázijskej s indickou tektonickou platňou, ktorá sa následne začala zasúvať, čím spôsobila vyzdvihnutie eurázijskej platne. Tento proces trvá aj naďalej a ročne spôsobuje 3-5-milimetrový nárast hôr ako aj 27-milimetrový posun na severovýchod.

Sme v Národnom Parku Sagarmatha, ktorý je od roku 1979 zaradený medzi svetové dedičstvo UNESCA. Zákaz vyrubovania stromov bol po desaťročia ignorovaný, a tak po masívnej deforestácii nasledovala rozsiahla erózia pôdy. Absencia stromov je dôvodom, prečo sa kúri jačími výkalmi. Tie však v pôde následne chýbajú, čo ochudobňuje kríkovité porasty o dôležité živiny a to ešte znásobuje zosúvanie a zvetrávanie pôdy.

O neľahkej ceste "nahor“ sa dozviete už o týždeň.

 

Text a foto: Katarína Hoglová

 

Zdielať článok na Facebooku


Hodnotenie článku:
4.5/5 (22 hlasov)

Štvrtok, 21. jún. 2018. Meniny má Alojz.

Najnovšie príspevky

Foto dňa