FOTOREPORTÁŽ z Kuby: Havana je kráľovnou karibských miest

 

Ešte nedávno bola Kuba pre väčšinu Slovákov len tajomnou neznámou, dnes však vďaka letom z Bratislavy na letisko Santa Clara spoznáva jej krásy čoraz viac ľudí. „Mnohí síce na Kubu cestujú najmä kvôli nádherným plážam, bolo by však hriechom obísť Havanu, do ktorej sa z letovísk dostanete za pár hodín,“ hovorí Alica Šipošová, hovorkyňa CK Kartago tours.

Podobne ako celá Kuba, aj nádherná metropola ostrova sa dnes čoraz viac otvára turistom a v centre vyrástlo niekoľko hotelov, ktoré sa svojím zariadením i službami pokojne vyrovnajú tým najlepším v Európe. Inak si však táto perla medzi karibskými mestami stále zachováva svoje dávne čaro a na jej uliciach či námestiach sa toho veľa nezmenilo.

Stále ich lemujú farebné fasády koloniálnych budov (občas honosné, občas ošarpané), stále sa nimi premávajú staré americké autá, obchody stále zívajú prázdnotou a domáci si z toho stále nič nerobia a cudzincov vítajú s úsmevom (a natiahnutou rukou). Nebuďte prekvapení, keď si od vás deti na ulici za fotku vypýtajú peniaze podobne ako ženy, ktoré v centre pózujú v tradičnom oblečení a s cigarou v ústach.

Vybraných šťastlivcov obdarujú aj sladkým bozkom na líce, no  je to pomerne drahý zážitok. Krásavice si totiž pýtajú desať dolárov, čo je na miestne pomery veľa peňazí, a nie sú ochotné zjednávať. Nepochodíte ani, keď sa budete na jednu fotku tisnúť viac než dvaja. Kto sa chce zvečniť, musí platiť a keďže podľa našej sprievodkyne odvádzajú tieto ženy zo svojho zárobku dane, niet sa vlastne čo čudovať.

Kubánci sú totiž bezprostrední, milí a usmiati, zároveň však nepochybujú o majetkových pomeroch turistov v porovnaní s nimi, a tak sa z nich snažia čosi vyťažiť. Dobre vedia, že najviac frčí to, čo nikde inde nenájdete – a tak azda v každom podniku vyhrávajú hudobníci, na uliciach predávajú knihy o Fidelovi a každú chvíľu vás ktosi osloví s ponukou „raritnej“ bankovky s Che Guevarom. V porovnaní s nesmrteľnou havanskou trojicou (staré autá, rum a cigary) však nemajú šancu...

 

Tá najkrajšia cesta do minulosti

Havana ponúka obrovské množstvo zážitkov, práve jazda starými kabrioletmi je však to, na čo sa turisti obvykle tešia najviac. Rozhodne neodídu sklamaní - v Chevrolete, Pontiacu či Buicku z 50. rokov s vlastným vodičom sa každý cíti ako filmová hviezda zo zlatých čias Hollywoodu.

Z reproduktorov sa ozývajú horúce rytmy salsy, tvár osviežuje príjemný vánok, okolo sa mihajú tie najzaujímavejšie stavby Kuby a človeku sa chce od samej radosti kričať. Samotný dôvod tohto kubánskeho unikátu však už tak zábavný nie je.

Na ostrov tieto autá priviezli krátko po ich výrobe podobne ako v iných častiach sveta. No kým tam ich postupne nahrádzali novšími modelmi, na Kube platilo od februára 1962 obchodné embargo a žiadne stroje sa tam už zo Spojených štátov nedovážali. „Domáci tak svoje autá opatrovali ako poklad a dodnes na nich po všetkých kútoch ostrova jazdia,“ vysvetľuje Jan Bezděk z CK Fischer.

Pre turistov je zážitkom samozrejme samotná jazda, popritom však treba vnímať aj okolie. Trasy vedú po promenáde Paseo del Prado, po širokých bulvároch, cez slávne námestia aj okolo legendárneho Kapitolu, ktorý nápadne pripomína dominantu Washingtonu. Ak si nájdete čas, rozhodne nazrite aj dovnútra – pod strechou sídla kubánskeho parlamentu sa totiž ukrýva tretia najväčšia interiérová socha sveta.

 

Námestie revolúcie

My si však prvú zastávku robíme až na námestí Plaza de la Revolución, ktoré bolo dejiskom prelomových udalostí v dejinách Kuby a patrí k najväčším na svete. Človek pri pohľade na obrovskú voľnú plochu ľahšie uverí fascinujúcemu údaju, že sa sem zmestí až viac ako milión ľudí.

Najviac ich sem samozrejme prichádzalo počas prvomájových sprievodov, keď na tribúne rečnil samotný Fidel Castro. Ten by lepšiu kulisu by pre svoje prejavy hľadal len ťažko. Námestiu totiž dominuje pamätník Josého Martího so 109-metrovou vežou a 18-metrovou sochou revolucionára, ktorý ako prvý vytiahol do boja o kubánsku nezávislosť.

Na opačnej strane zas stoja budovy ministerstva vnútra s obrovskými kovovými portrétmi ďalších hrdinov revolúcie. V ľavom spoznáte Che Guevaru a tým pravým je Camilo Cienfuegos. „Nápis pod ním – 'Vas bien, Fidel' – by sa dal preložiť ako ´Ide ti to dobre, Fidel´,“ vysvetľuje naša sprievodkyňa Havanou Kateřina Kráčmarová.

„Keď sa totiž Castro v roku 1959 prihováral davu, otočil sa na svojho druha s otázkou: ´¿Voy bien, Camilo?´, teda ´Ide mi to dobre, Camilo?´. Ľudia začali Cienfuegovu odpoveď skandovať a stal sa z nej slogan revolúcie.“ Podobne legendárna je aj veta, ktorá na Námestí revolúcie sprevádza Guevaru. Znie "Hasta la victoria siempre", teda „Až do konečného víťazstva“.

 

Mramorový svet zosnulých

Pre turistov je jazda veteránmi rozhodne výhrou, našťastie však námestie zďaleka neznamená jej záver. Po krátkej zastávke, nahliadnutí pod kapotu a výmene sedadiel pokračujeme ďalej. Postupne sa vzďaľujeme od centra, prechádzame veľkými križovatkami a míňame bytovky a múry s nápismi ako „Viva, Cuba Libre!“ či portrétmi Guevaru.

Občas nás zaujmú aj dlhočizné rady Kubáncov. Ako vysvetľuje naša sprievodkyňa, tvoria sa pred úradmi alebo na miestach, kde v presne určenom čase vymieňajú prídelové lístky za základné potraviny. Pred očami sa nám odhaľuje viac zo skutočného života (aj smrti) Kubáncov.

Časť cesty vedie popri dlhočiznom múre s monumentálnou bránou, za ktorou sa črtá more bielych hrobov. Na El Cementerio de Cristóbal Colón, teda cintoríne Krištofa Kolumba je pochovaných vyše milión ľudí a patrí k najvýznamnejším, ale aj najkrajším na svete. Posledný odpočinok tam totiž po roku 1876 nachádzali najmä členovia popredných kubánskych rodín.

Ich náhrobky mali zdôrazňovať prestíž a bohatstvo, pochádzajúce z produkcie cukrovej trstiny, a na cintorín tak až z Talianska putovalo obrovské množstvo drahého carrarského mramoru. Rodiny sa ale nepredbiehali len vo výbere materiálu či veľkosti svojho „večného domova“, ale tiež v kvalite jeho vyhotovenia. Niektoré hrobky sú preto hotovými umeleckými dielami.

K najzaujímavejším však patria aj tie, ktoré odkazujú na udalosti zo života zosnulého. Napríklad náhrobok z roku 1919 s kamennou sochou psa, ktorý denne chodil za zosnulým pánom na cintorín. Alebo ten v tvare dominovej kocky nad hrobom ženy, ktorá zomrela na infarkt, keď prehrala v domine (táto hra sa mimochodom na Kube teší obrovskej popularite).

„Najznámejší hrob ale patrí matke, ktorá zomrela pri pôrode spolu s dieťatkom. Pochovali ju tak, že jej dieťa dali k nohám, no keď hrob otvorili, mala ho v náručí. Preto na toto miesto často chodievajú ženy, túžiace po počatí. Odchádzajú cúvajúc, lebo presne tak opúšťal hrob aj manžel zosnulej. Nikdy sa svojej milovanej neotočil chrbtom!“ odhaľuje dojímavé príbehy Kráčmarová.

 

Divoká príroda v srdci metropoly

Aj naším ďalším cieľom je ostrov pokoja uprostred rušnej metropoly – hoci úplne iný. Po pár minútach totiž vodič opúšťa mestskú zástavbu a auto sa vnára do zelenej divočiny, akú by v centre Havany čakal málokto.

Pomaly tečúca rieka, trávou obrastené briežky, majestátne stromy a divé vtáky – to všetko pripomína skôr vidiecku romantiku, a tak je Isla Josefina skvelým miestom nielen pre milovníkov prírody, ale aj pre zaľúbené dvojice.

V horúčave navyše ponúka vítanú úľavu pred slnkom a osviežiť sa tiež môžete v tunajšom bare, kde robia skvelé koktaily. Zaujímavé je, že vám ich namiešajú bez alkoholu a na stôl potom postavia fľašu s rumom, aby ste si drink dorobili podľa svojho gusta. Niet divu, že práve na tomto mieste zastavuje toľko áut s turistami!

 

Malecón, symbol Havany

„Povinnou jazdou“ je však predovšetkým slávny Malecón (oficiálne Avenida de Maceo), osemkilometrová promenáda lemujúca more, považovaná za srdce i dušu mesta. Malí aj veľkí Kubánci tu trávia celé dni s výhľadom na oceán a v noci sa toto miesto mení na obrovský bar pod holým nebom plný hudby a tanca.

Občas však Havana ukazuje aj inú tvár. Počas našej návštevy sa obloha zatiahla, fúkal silný vietor a spŕchlo. Najviac sa sila prírody v takom počasí prejavuje práve na Malecóne, kde jedna obrovská vlna strieda druhú a občas sa niektorá z nich dokonca prevalí cez múr. Zaleje chodník aj cestu a svojim mokrým jazykom olizuje domovú zástavbu.

„Byty na nábreží sú veľmi drahé, no mnohé budovy sú kvôli vode vo veľmi zlom stave. Vlhký vzduch navyše spôsobuje, že v nich všetko kovové rýchlo hrdzavie,“ upozorňuje na nevýhody lukratívnej adresy sprievodkyňa. More ale ohrozuje aj autá, preto úrady niekedy celú promenádu uzavrú a dopravu odklonia cez vzdialenejšie ulice.

 

Najlepší prístav v Amerike

Malecón začali budovať v roku 1901 práve kvôli ochrane mesta pred vodou a dnes spája dve miesta, ktoré boli pre Havanu odjakživa kľúčové. Jedným je ústie rieky Almendares do mora a druhým zátoka, ktorá má uzučký vstup a postupne sa rozširuje. Tam si Španieli začiatkom 16. storočia založili prístav, ktorý im slúžil ako základňa pre dobývanie celej Ameriky.

Vďaka čulému ruchu osídlenie postupne rástlo a v roku 1607 sa Havana nariadením španielskeho kráľa Filipa II. stala hlavným mestom celého ostrova. Kvôli geografickým podmienkam bola dlho prakticky nedobytná. Pri skalnatom pobreží sa zakotviť nedalo a vstup do zátoky s prístavom zvykli prehradiť reťazou. Mesto navyše v týchto miestach strážili masívne pevnosti zo 17. storočia, ktoré dodnes patria k obľúbeným turistickým atrakciám.

Jednou je El Morro s majákom a druhou Castillo San Salvador de la Punta, kde začína Malecón. Neobíďte ani Castillo de la Real Fuerza hlbšie v zálive, ktorý bol dokončený v roku 1577 a dnes je považovaný za najstaršiu kamennú pevnosť v Amerike. Od roku 1982 sa nachádza na zozname svetového dedičstva UNESCO ako súčasť zápisu „Stará Havana a jej opevnenia“.

 

Hudba, cigary a rum

Kubánska metropola je dnes obrovským kolosom, no práve Stará Havana (La Habana Vieja) zostáva jej najvýznamnejšou časťou, kam ročne mieri až milión turistov. Niektorých sem láka vôňa cigár a rumu a nevynechajú príležitosť pozrieť si ich výrobu na vlastné oči. Iní sem prichádzajú spomínať na mladosť a vrcholom ich pobytu je návšteva slávneho kabaretu Tropicana.

A sú aj takí, čo sa sem vydávajú v stopách Ernesta Hemingwaya. Americký spisovateľ prežil na Kube viac než dve desaťročia a v centre Havany môžete vidieť dom, kde býval, aj jeho obľúbené podniky. Na mojito Hemingway chodil do Bodeguita del Medio a na daiquiri zas do baru Floridita, kde dnes slávneho štamgasta pripomína jeho socha.

Väčšine návštevníkov Havany však stačí len tak sa túlať mestom a nasávať atmosféru. Nádherné paláce aj ošarpané budovy, vône aj zápachy, bohatstvo aj chudoba, tanec aj sladké ničnerobenie... Bary, kde niet tovaru, aj také, kde rum tečie potokom a zábava nikdy nekončí... To všetko vytvára omamnú zmes, ktorá sa vám dostane pod kožu a pri odchode z Havany budete ľutovať iba jediné. Že ste nemohli zostať aspoň o chvíľku dlhšie...

 

Autor: © Zoznam/ako

Zdieľať článok na Facebooku