V stopách tajomnej chupacabry: Krvilačný upír, návštevník z vesmíru alebo prašivý pes?

16.12.2019 |   |    | 

Bájne príšery ako snežný muž Yeti alebo tajomný tvor na dne škótskeho jazera Loch Ness dodnes fascinujú tisíce milovníkov tajomstiev i profesionálnych záhadológov. Podobné príbehy kolujú medzi ľuďmi už mnoho rokov, v prípade tretej najpopulárnejšej legendy však svedectvá nesiahajú tak ďaleko do minulosti. El Chupacabra (čupakabra) je záhadné stvorenie, ktoré trápi predovšetkým farmárov v južnej a strednej Amerike a na juhu Spojených štátov. Ako je ale možné, že prvé zmienky o chladnokrvnom, krv sajúcom predátorovi pochádzajú až z roku 1995? A prečo sa svedkovia nie sú schopní dohodnúť, čo v skutočnosti videli?



 

Na úvod treba povedať, že i v prípade chupacabier vychádzajú akékoľvek podrobnosti o ich vzhľade či výskytu zo svedeckých výpovedí tých, ktorí tvrdia, že šelmu videli na vlastné oči. Často týmto spôsobom vysvetľujú podozrivý úhyn živočíchov v domácich chovoch. Hlavne sliepok a kôz – chupacabra v španielčine doslova znamená „vysávač kôz“. Toto označenie korešponduje so stavom, v ktorom sú ich obete ponechané – mrciny zostávajú nedotknuté, vyznačujú sa ale masívnymi kúsancami na krku, ktorými je z tela von vyvedená všetka krv. Kvôli záľube v červenej životodarnej tekutine bývajú chupacabry často považované za druh upíra, aj napriek tomu, že odborníci na vampírické druhy upozorňujú, že tvory zodpovedajúce popisu údajných svedkov nie sú a ani nemôžu byť uspôsobení na konzumáciu živočíšnej krvi vo veľkom. Niektoré druhy komárov alebo netopierov takto vybavené sú, predstavu, že by podobné predispozície mala psovitá šelma, považujú prinajmenšom za pochybnú.

Príbeh chupacabrieho mýtu začína u Madelyn Tolentino – manželky farmára z mesta Canovanas v Portortiku. Keď ich rodinné hospodárstvo začali sužovať nevysvetliteľné útoky na hospodárske zvieratá, stretla jedného večera desivé stvorenie, na ktoré nikdy nezabudne – meralo asi 150 centimetrov, hľadelo na ňu obrovskými červeno svietiacimi očami a z chrbtice mu vystupovali ostne. Tvor sa pohyboval vzpriamene na dvoch nohách podobne ako človek, ale keď uvidel vydesenú farmárku, dal sa na útek obdivuhodnou rýchlosťou po štyroch. Tolentino sa so svojim zážitkom dostala až do celoštátnej portorickej televízie, a tak podnietila vznik legendy, ktorá sa veľmi rýchlo stala virálnou.

O mnoho rokov neskôr sa pochybností okolo kultovej chupacabry pokúsil vyvrátiť Benjamin Radford, redaktor magazínu Skeptical Inquirer, ktorému sa podarilo do celej prapodivnej historky vniesť trochu opodstatnených faktov. Okrem iného došiel k záveru, že vzhľad chupacabry podľa popisu Madelyn Tolentino až nápadne pripomína podobu humanoidných mimozemšťanov z vtedy populárneho amerického sci-fi filmu Mutant (Species). Od samotnej svedkyne potom zistil nielen to, že tento program videla a je jeho fanynkou, ale tiež že sa tak stalo len krátko pred nahlásením okultného incidentu. Medzitým si však už legenda našla cestu za hranice ostrovného štátu.

Je zaujímavé sledovať premeny, ktorými mýtus prešiel v kultúrnom prostredí rôznych regiónov. Napríklad v štátoch Latinskej Ameriky, predovšetkým spomínaného Portorika a ďalej tiež v Čile, Argentíne či Mexiku, sa pomerne skoro chupacabra premenila z krvilačného upíra na humanoidného návštevníka z vesmíru. Silno tu zafungoval v tej dobe prevládajúci protiamerický sentiment a čoskoro už kolovali zvesti o tom, že likvidátori hospodárskych zvierat pochádzajú, či už úmyselne alebo omylom, z laboratórií vesmírnej agentúry NASA, ktorá je buď neschopná natoľko, že dovolila ujsť stvoreniam privlečeným z vesmíru, alebo ich cielene do Južnej Ameriky vysiela s cieľom terorizovať miestne obyvateľstvo. Neodmysliteľnou súčasťou  týchto konšpiračných teórií bolo i obvinenie, že chupacabry pôsobia do určitej miery ako guerilloví partizáni – z farmárskych zvierat odsávajú krv, aby ju Američania mohli laboratórne modifikovať vírom AIDS a následne použiť ako biologickú zbraň. Ufológovia boli z nekonečných možností interpretácie nadšení a ďalej živili hystériu, ktorá sa okolo chupacabier rozvírila.

Podozrivé úhyny dobytka sa okolo roku 2004 začali objavovať aj v Spojených štátoch, predovšetkým v najjužnejšom Texase. Tu však boli čoskoro podporené nálezmi mŕtvych tiel samotných útočníkov – a napodiv sa popisy farmárov dosť líšili od pôvodných odkazov z Južnej Ameriky. Severoamerická chupacabra vyzerala skôr ako psovitá šelma. Jej dominantné znaky? Absencia ochlpenia, vyziabla telesná konštrukcia a hrubá pokožka evokujúca rozsiahle popáleniny. Texaských farmárov, ktorí sa viere v mýtickú beštiu oddali, navštívil v rámci svojho vyšetrovania i Benjamin Bradford. Vypchaté telá údajných chupacabier tu našiel vystavené i v niekoľkých lokálnych múzeách, čo mu umožnilo dostať niektoré z nich na analýzu DNA. A výsledok bol pre mnohých zdrvujúci – genetický kód chupacabry sa na sto percent zhodoval s kojotmi či psami dingo. Teda bežnými obyvateľmi tunajších púští. Odborníci pri ich skúmaní narazili na prítomnosť zákožky svrabovej, v miestnych podmienkach bežného parazita. Jeho pôsobenie potom vysvetľuje, prečo boli ich telá tak zohyzdené a spľundrované.

Bradfordovo vysvetlenie, ktorého hľadaním strávil päť rokov svojho života, dáva zmysel a objasňuje všetky otázky, ktoré sa v súvislosti s chupacabrami vynárali. Vysvetľuje nielen to, že do roku 1995 o nich neexistuje žiadna zmienka, čo je pri mýte takejto masovosti a formátu dosť zvláštne, ale i to, ako môžu rôzni svedkovia popisovať toho istého predátora tak diametrálne odlišne. Ľudia ako Madelyn Tolentino či početní texaskí rančeri napriek tomu trvajú na svojom, veria tomu, čo videli, a nechcú si to nechať vyhovoriť. Je naozaj možné, že Bradford v záchvate skepticizmu podcenil niektoré informácie a chupacabry skutočne existujú? Ťažko povedať, podobne ako pri Loch Ness sa stali takým fenoménom, že z ľudovej slovesnosti i popkultúry pravdepodobne nikdy nezmiznú. Programy ako Legendy divočiny (Legends of the Wild), v ktorých sa dvojica expertov vrhne po stopách bájnych a mýtických netvorov, budeme však i do budúcna potrebovať, aby sme neprepadli len jednému senzáciechtivému pohľadu. Seriál môžete sledovať na Discovery Channel od 20. decembra 2019 od 20:00.

 

Autor: © Zoznam/ako

Zdielať článok na Facebooku

Foto: Discovery channel / Shutterstock
Zdroj: Discovery Channel

Hodnotenie článku:
0.0/5 (0 hlasov)

Sobota, 18. január. 2020. Meniny má Bohdana.

TV program TV program Telkáč.sk
Nenechajte si ujsť svoje obľúbené filmy a seriály.

Foto dňa