V južnom Sudáne

Občianska vojna, ktorá vypukla v roku 1983 a trvala dvadsať rokov, nechala za sebou 2 milióny mŕtvych a 4 milióny utečencov. Keď sa malé lietadielko z Nairobi snažilo pristáť na hlinenej pristávacej ploche v provinčnom meste Rumbek, napadlo ma iba: „Ak by bol Južný Sudán jednou zo staníc metra, nasledovala by už len posledná zastávka – Konečná – Peklo.

Sudán už v dávnej minulosti slúžil ako hranica medzi čiernymi Afričanmi a severovýchodnými arabskými kultúrami. Severná časť je prevažne suchá, zatiaľ čo južná je dobre zavlažovaná. Sever, obývaný Arabmi, vyznávajúcimi Islam bol odjakživa protikladom Juhu s kmeňmi, hovoriacimi africkými jazykmi a vyznávajúcimi animistické náboženstvo. Britskí kolonizátori, ktorí odrezali Juh od Severu, pozvali do južnej časti kresťanských misionárov.

Časť obyvateľov južného Sudánu je kresťanského vyznania, avšak väčšina kmeňového obyvateľstva vyznáva pôvodné náboženstvá. Konflikt medzi južným a severným Sudánom nie je náboženským konfliktom. Boj medzi svetlejšími obyvateľmi púšte, ktorých lákala voda, otroci, slonovina, zlato dole na juhu a tmavými kmeňmi z nekonečných močiarov, urputne sa brániacim nájazdom zo severu formuje dejiny Sudánu už celé tisícročia. Navyše v osemdesiatych rokoch sa našla na hraničnom území ropa, na ktorú si nárokujú obe strany.

Roky bojov, ktoré skončili až podpísaním mierového procesu v roku 2005, izolovali Južný Sudán od akéhokoľvek rozvoja. Z letiska ideme po hlinenej ceste bušom na terénnom aute. Iné ako terénne autá sa tu ani nepoužívajú, najmä v období dažďov, keď sa cesty stratia pod nánosom bahna. Míňame osady, v ktorých sa k sebe túlia kruhové hlinené domce so slamenými strechami. Domce, pumpa, jedna hlavná ulica, na ktorej je trh, kde sa z potravín nedá kúpiť nič okrem cibule a kde zvyšok tovaru tvoria nezmyselné výrobky dovezené z Ugandy – to je základný pôdorys dediny Mapuordit, kam smerujeme.

Civilizáciu v podobe komplexu základnej a strednej školy a kliniky sem vniesla diecézna misia, pre ktorú pracujú misionári a radové sestry z Talianska, Austrálie alebo z Mexika. Okrem nich je v Mapuordite asi najväčšia koncentrácia Slovákov na území Južného Sudánu. Ako dobrovoľníci tu na klinike pracujú traja doktori z Trnavskej univerzity a dvaja učitelia prírodovedných predmetov, ktorých sem vyslalo slovenské občianske združenie ERKO, známe svojou koledovou zbierkou pre Afriku - Dobrá novina. Tri mesiace tu pôsobili aj dvaja terénni pracovníci združenia Človek v ohrození, ktorí pre slovenských učiteľov postavili ubytovanie a zabezpečili rozvod vody a solárnej energie pre dobrovoľnícky tábor.

Keďže v južnom Sudáne takmer doslova okrem buše, kráv a slamených domcov nič nie je, všetok stavebný materiál a technické vybavenie bolo nutné priviezť zo susednej Ugandy. „Je zázrak, že sa nám podarilo previezť všetok materiál po zemi z Ugandy bez toho, aby nákladné autá neprepadli banditi alebo rebeli“, hovorí Ján, zástupca združenia Človek v ohrození. „Nákladné autá však meškali niekoľko dní, pretože vodiči nevedeli, kde v neoznačenej buši odbočiť a jednoducho sa stratili“.

Všetky potraviny pre Slovákov a tiež pre misionárov sa dovážajú z Kene. Jediná dočasne prístupná potravina bola mango, rastúce na divoko, keďže bola práve jeho sezóna. Domorodci žijú z prídelov obilia, ktoré dostávajú v rámci potravinového programu a z kráv, ktoré sú najcennejším majetkom. Sú sústredené v dobytčích táboroch, kde sa o ne starajú starí ľudia alebo deti z kmeňa. Ženy sa postarajú o výstavbu hlineného domca, spracovanie obilia na placky alebo kašu, nanosia vodu a drevo, postarajú sa o deti, takže miestnym chlapom už veľa práce neostáva. Posedávajú pred domcami alebo na trhu. Dlhé roky bola ich hlavná profesia boj a z dôvodu veľkej nezamestnanosti veľa priestoru pre aktivitu neostáva.

„Napriek tomu, keď miestnym chlapom ponúkneme prácu na našej stavbe, veľký záujem o zárobok nemajú. V zásade papierové peniaze nepotrebujú, keďže niet čo kupovať a všetko sa deje výmenným obchodom za kravy. Najčastejšie sa prihlásia mladí chlapci, ktorí si chcú na trhu kúpiť tričko alebo maskáčové nohavice. Často im však pracovný zápal po pár hodinách prejde. Niet sa čomu diviť, je obdobie sucha a teploty cez deň presahujú 40 stupňov“, vysvetľuje Ján.

Napriek tomu, sú chvíle, keď sú domorodí obyvatelia viac ako temperamentní. Keď sa na trhu pobili chlapci z dvoch odlišných kmeňov, prišli si účty vybavovať dospelí chlapi z oboch kmeňov, vyzbrojenými drevenými tyčami z mažiarov, ktoré ich ženy používajú na tlčenie obilia. Na nastolenie poriadku bola povolaná armáda, ktorá spravodlivosť nastolila veľmi svojským spôsobom – obuškami zbili každého chlapa v dedine bez rozdielu.

V Mapuordite žijú najmä dva kmene – Dinkovia a Jurovia. Rozlišovacím znamením je výška. Dinkovia sú asi najvyšší a najštíhlejší ľudia, akých som kedy videla, s čiernymi podlhovastými lebkami, aj u žien vyholenými. Presne takí, ako typické ebenové štíhle sošky, ktoré dostať v etno-obchodoch. Jurovia sú nízki, s okrúhlymi usmievajúcimi sa tvárami.

„Keď sprevádzajú v nemocnici svojich príbuzných, máme pre nich zriadené dve oddelené ubytovne, pretože pod jednou strechou by sa nezniesli“, vysvetľuje slovenský doktor Milan, ktorý napriek veku nad 60 rokov prišiel do Mapuorditu už sedemkrát, vždy na obdobie pol roka. „Ženy Dinkov, kvôli svojej štíhlosti, výške a úzkym bokom sú často našimi pacientkami kvôli problémom s rodením. Niekedy ich však dovezú neskoro, najskôr sa problematickom pôrode kontaktuje šaman, až keď je takmer situácia beznádejná, privezú ženu k nám. Nemáme k dispozícií veľa prístrojov, ale napríklad tu nie sú potrebné inkubátory. Aj keď sa dieťa narodí nedonosené, má šancu prežiť, lebo v budove kliniky je permanentne 37 stupňov. Aj rany sa pacientom dobre hoja, ich imunita je väčšia, ako naša. Neviem si predstaviť, že by pacienti v Európe prežili zranenia, s akými nám sem často dovezú miestnych“.

V oddelení pre novorodencov kŕmia matky drobučké deti. Len jedno leží nepohnuto – počas pôrodu doma kvôli použitiu hrdzavého noža na preseknutie pupočnej šnúry dostal chlapček tetanus. Kŕče, ktoré by spôsobili zadusenie, tlmia doktori prostredníctvom sedatív. „Je to bojovník, ak prežije ešte jednu noc, dostane sa z toho“, hovorí doktor. „Pritom stačilo, aby sa matka bola dala bezplatne zaočkovať proti tetanu“.

Základná a stredná škola v Mapuordite slúži aj pre deti z okolitých dedín. Mnohé merajú denne niekoľkohodinovú cestu bušom pešo alebo na bicykli. Základnú školu navštevuje 1000 detí, z toho 300 dievčat, podelených do 24 tried.  Na strednú školu chodí 160 študentov a 2 študentky. Štatistiky hovoria, že len 40 % detí v Južnom Sudáne má možnosť navštevovať školu. Na školopovinné dievčatá pripadá len 26% a rastúcim vekom sa ich počet v školských laviciach ešte znižuje, keďže sa musia starať o mladších súrodencov alebo ich veľmi skoro vydajú.

Ráno sa na dvore koná veľký nástup všetkých tried. Deti stoja za sebou v rade, každé si drží umelohmotnú misku a konár z lesa. Každý deň majú za úlohu doniesť konár, aby mali kuchárky palivo na navarenie obeda. Potraviny – zväčša strukoviny, im dodáva potravinový program OSN. Za nevzhľadnou kašou sa deti počas obeda idú umlátiť, keď sa tlačia pri drevenej ohrade, spoza ktorej im kuchárky nakladajú porcie do prinesených misiek.

Výuka prebieha podľa tried v hlinených domcoch sa slamenou strechou. Každá trieda má svoj domec, v ktorých sa striedajú učitelia. V Sudáne má len 11 % učiteľov kvalifikáciu. Aj škola v Mapuordite trpí nedostatkom kvalifikovanej sily, ktorú dopĺňajú najmä na strednom stupni učiteľmi z Kene alebo najnovšie aj slovenskými učiteľmi, ktorí vyučujú prírodovedné predmety na strednej škole. Keďže vzdelávací systém v južnom Sudáne je prebratý z Kene a tým pádom založený na pôvodnej britskej výučbe a anglických učebniciach, je možné uplatnenie zahraničných učiteľov.

Roky vojny znemožnili mnohým sedieť v školských laviciach. A tak v 8 B nájdete dvadsaťročných mladíkov s príslušné otráveným výrazom sedieť vedľa štrnásťročných. A sedí tam aj 47 ročný pán – bývalý vojak, ktorý tak ako všetci ostatní má na sebe zelenú školskú uniformu s krátkymi nohavicami. Je až dojemné pozorovať, ako si ťažkou rukou robí poznámky a hlási sa. Zvládnuť chlapcov, ktorých detstvo poznačila vojna, je výzva aj pre tých najlepších učiteľov, nieto tých, ktorí majú len o dva-tri roky viac, ako ich žiaci. „U žiakov sa ťažko udržuje disciplína, sú zvyknutí na tvrdé vedenie a keď niekto pre nich nie je autoritou, rázne mu to dajú pocítiť“, hovorí učiteľ z Kene. A čo ma v triede fascinovalo najviac? Že v Mapuordite, kde nie je elektrina, televízia, noviny, vyzerá trieda pubertiakov ako vystrihnutá z filmu o problematickej škole v Bronxe. Používajú výrazy, ako Hi brother, this is cool a mne adresovali hlášku „Hey baby, you have made my day“.

Občianske združenie Človek v ohrození je nezisková, mimovládna organizácia, založená na Slovensku v roku 1999. Jej poslaním je účinne pomáhať ľuďom, ktorí trpia dôsledkami prírodných katastrof, konfliktov a autoritárskych režimov za podpory širokej verejnosti. Prostredníctvom kultúrno-vzdelávacích podujatí a ďalšej osvetovej činnosti informuje verejnosť o závažných problémoch spoločnosti a zároveň ju oslovuje aby sa rôznymi formami zapojila do pomoci ľuďom v núdzi. Jej činnosť sa rozdeľuje do štyroch hlavných oblastí záujmu - humanitárna pomoc, rozvojová pomoc, podpora ľudských práv a vzdelávacie a informačné aktivity na Slovensku. Od svojho vzniku, vďaka partnerom a podporovateľom, mohla pomôcť tisíckam ľudí v 15 krajinách sveta. Pomôžte aj vy. Klub darcov Človeka v ohrození.

Zdroj/autor: Človek v ohrození, Nora Beňáková