ĽUDIA A ZEM A diabol vstúpil do Konga...

"...Potom ho začali mučiť. Postupne mu odrezávali všetky končatiny, nakoniec hlavu. Celý čas ma nútili, aby som sa na to pozerala, nemohla som vôbec nič robiť. Potom vzali bratovo telo a hodili ho do ohňa. Nútili ma zjesť jeho mäso...“

To je iba začiatok príbehu 25-ročnej Sisky. Podobných hrôzostrašných príbehov však budete počuť na východe Konžskej demokratickej republiky na tisícky. Ibaže málokto sem chodí iba na to, aby počúval.

Je pol tretej popoludní a my stojíme pred hraničným prechodom medzi Rwandou a Kongom. Na chrbtoch šestnásťkilové ruksaky, cez plecia každá ďalšie kilá techniky. Víza máme, napriek tomu práve tu čakám najväčšie problémy. Úplatkami je Konžská demokratická republika známa. Vyberieme sa za humanitárnou pracovníčkou. Ako novinárky by sme vôbec nemali šancu prekročiť hranicu.

Nakoniec som prekvapená, ako to ide hladko. Štvrťhodina chôdze a sme v Kongu, priamo pred dverami vojnového konfliktu, ktorý východ krajiny sužuje už vyše desať rokov. Oproti susednej Rwande je to na prvý pohľad veľká zmena. Bukavu, hlavné mesto provincie južnej Kivu, vyzerá ako predobraz pekla. Je tu cítiť napätie, a frustráciu zapríčinenú dlhou vojnou. Človek si musí chvíľu zvykať, kým sa mu to bude zdať celkom normálne.

Ďalšie tri dni nerobíme nič iné, iba zháňame pečiatky, ktoré nás budú oprávňovať k vstupu do „zone rouge“, teda červenej bojovej zóny. Bez pečiatok by nás tam neodviezli jednotky OSN, ktoré tu pôsobia a ktorým sa v Kongu hovorí MONUC (Mission de l’Organisation des Nations Unies en RD Congo). To je jediná relatívne bezpečná možnosť, ako sa dostať do Bunyakiri, do regiónu zasiahnutého vojnovým násilím, kde chceme pracovať.

Uprostred pekla

Vrtuľník Spojených národov nás nakoniec vyloží uprostred rajskej prírody. Východné Kongo je to najkrajšie peklo, aké som kedy videla. Zelené pralesy, zvlnené kopce, z času na čas prebleskne z diaľky malebná dedinka. Zblízka je však realita trošku iná.

V dedine Kando, kde budeme bývať, nás už víta Clotilde. Vari jediný dobrý človek v Kongu, ktorý sa stará aj o iných, nielen o seba. Už desať rokov sa snaží pomáhať znásilneným ženám, jej rukami ich už prešlo zo dvetisíc. Práve ženy a deti sú obeťami dlhej vojny, zabíjania, pričom znásilňovanie je tu na dennom poriadku.

 
„Pochádzam z Bunyakiri, ale moja rodina žije v Bukavu. V druhej polovičke deväťdesiatych rokov sa tu rozpútalo peklo. Začala vojna, vraždenie a znásilňovanie nemalo konca-kraja. Mnoho  detí sa ocitlo bez rodičov a bez pomoci. A tak som si povedala, že niekto im musí začať pomáhať. Najprv som sirôtkam pomáhala materiálne, dávala som im jedlo. Potom som si však povedala, že je to málo a začala som hľadať iné riešenie,“ hovorí Clotilde.

Pokúsila sa ženám, ktoré mali za sebou znásilnenie, zohnať kus pôdy, na ktorej by si mohli samy vypestovať obživu. Pretože je vyučená krajčírka, začala ženy zaúčať do šitia školských uniforiem. Dnes tu pod jej vedením pracuje dielňa na výrobu mydla, kde sa ženy učia vyrobiť mydlo a potom ho predávajú.

„Do roku 2004 mi so všetkým pomáhal otec Simon, bol pre mňa ako vlastný otec, ktorého som poznala iba veľmi málo, lebo zomrel, keď som mala päť rokov. Pred piatimi rokmi však otec Simon tiež zomrel. Zostala som tu sama a teraz mi pomáha najviac Markéta Kutilová z organizácie Človek v tiesni. Je jediná, ktorá sa snaží, ostatné humanitárne organizácie sem ani nevkročia. Boja sa. Ja som si však povedala, že keď ma zabijú, bude to aspoň pre dobrú vec,“ hovorí Clotilde.

A má sa čoho báť. Hutuovia a banditi, ktorými sa okolité lesy iba tak hemžia, o jej činnosti vedia a je jasné, že sa im to nepáči. Jej jedinou ochranou, ak sa to tak dá vôbec nazvať, je podpora štyroch neozbrojených pozorovateľov misie MONUC, ktorí sídlia v Kando. Clotilde už dostala výhražný list, že keď neprestane, znásilnia a zabijú aj ju.

Z času na čas, keď je nebezpečenstvo príliš blízko, Clotilde zoberie sirôtky, o ktoré sa stará, a idú spať do lesa. Keď akútne nebezpečenstvo pominie, vrhne sa zase do práce.
„Mám tu veľa práce. Tri razy týždenne sa snažím nakŕmiť deti z troch dedín v okolí. Beriem ich tiež na plantáže, aby sa naučili pracovať. Založili sme tu malú lekáreň, kde si znásilnené ženy môžu zadarmo vziať aspoň nejaké základné lieky. Nie je to ani tak dávno, čo mi jedna zo žien zomrela priamo pred očami, po znásilnení bola zvnútra úplne roztrhaná a vykrvácala...“

Coltan, smrtonosná ruda

Prečo je vlastne východ Konga už tak dlho dejiskom brutálneho násilia? Odpoveď je jednoduchá – coltan. Coltan je africký výraz pre columbit-tantalit, kovovú rudu, bez ktorej sa dnes nezaobíde nijaký z výrobcov mobilných telefónov, notebookov, playstation a ďalších technických hračiek súčasnosti. Na ich výrobu je nevyhnutný práve coltan, ktorý sa po pretavení zmení na prášok udržujúci elektrické napätie. Rada bezpečnosti OSN už v roku 2003 kritizovala nelegálne pašovanie coltanu vyťaženého v Kongu do susedných krajín – do Rwandy, Ugandy a Burundi. Všetky nadnárodné spoločnosti, ktoré produkujú zmienenú elektroniku, odmietajú, že by používali nelegálne vyťažený coltan z Konga…

Kongo by mohlo byť jednou z najbohatších krajín sveta – keby však neležalo v Afrike. Krajina sa od čias svojej kolonizácie v osemnástom storočí zmieta v sérii násilností, občianskych a mocenských vojen. Ani podpísanie prímeria v roku 1999 nezabránilo bojom na východe krajiny, kde sa nachádza skoro polovica všetkých lesných porastov v Afrike a významné náleziská cenných nerastných surovín, predovšetkým diamantov a coltanu. Veľké nerastné bohatstvo zatiaľ plodí len násilie a nešťastie.

Siska

Už niekoľké generácie v Kongu nepoznajú nič, iba vojnu a utrpenie. Ženy a deti sú znásilňované, je hlad. Ženy sú totiž až na niekoľko výnimiek jediné, ktoré pracujú. Mužov akoby sa manuálna činnosť netýkala. Sú to ženy, ktoré sa vyberú každý deň na pole nad dedinou uprostred pralesa. Sú to ony, ktoré riskujú znásilnenie. Nemajú totiž na výber – buď to risknú, alebo nebudú mať ani ony, ani ich deti (ale ani muži) čo jesť. Niektoré majú taký strach, že radšej hladujú. Po tom, čo prežila väčšina z nich, niet sa čo čudovať.

Siska nám vyrozprávala ďalší z hrôzostrašných príbehov. S Hutuami strávila dlhé tri roky. Dennodenne ju znásilňovali. Mali taký hlad, že jedli hlinu, aby utíšili škvŕkajúce žalúdky. Keď sa jej podarilo utiecť, nemala ešte vôbec vyhrané.

„Keď som došla do Bunyakiri, pýtala som sa miestnych ľudí, či tu môžeme aj s mojimi troma deťmi zostať, ale odmietli nás. Nakoniec sa nado mnou zľutovali v dedine Kambali. Dali mi malý domček, ale nič viac. Miestni sa veľmi báli, že sa pre mňa vrátia Hutuovia, že ma budú chcieť naspäť. Hľadala som tu prácu, ale neúspešne. Potom som sa dozvedela, že v Kando žije sestra Clotilde, ktorá pomáha znásilneným.

Clotilde sa ma ujala, poslala ma najprv do nemocnice, pretože som mala ťažké zdravotné problémy. Mám teraz vďaka Clotilde a Markéte z organizácie Človek v tiesni svoj vlastný domček. Je to pre mňa raj po tom všetkom, čo som prežila,“ hovorí Siska, vzdelaná mladá žena, ktorá bývala v lepších časoch učiteľkou. Je krásna, oduševnená, ale v očiach sa jej zračí strašný osud, ktorý má za sebou. Kedysi mala manžela. Skúšala ho vyhľadať, keď sa jej podarilo utiecť z tábora Hutuov. Odkázal jej však, že už s ňou nechce mať nič spoločné. Predsa ju znásilnili, dokonca má zo znásilnenia ďalšie dieťa…

Čo na to muži

Takto sa na celý problém pozerajú skoro všetci muži z vidieckych oblastí. „Utiekol som z dediny, ktorú prepadli vojaci FDLR (Hutuovia). Pred mojimi očami tam znásilňovali naše ženy. Aj moju ženu. Hutuovia sú tam stále...

Videl som, čo sa stalo s mojou ženou, už s ňou nemôžem žiť. Ona je ešte stále v tábore s Hutuami. Keby ju náhodou Hutuovia pustili a niekto ju poslal na vyšetrenie do nemocnice, tak by som ju možno zobral späť. Ale to sa nestane. Teraz už mám druhú ženu, a tá prvá sa o seba musí postarať sama,“ hovorí Enamiči Birozi, najvyššia autorita dediny Mici.

A Willbe z dediny Kando sa pripája: „Je mi znásilnených žien ľúto, ale čo môžem urobiť? Ľudia by si mysleli, že nie som muž, keby som u seba nechal svoju ženu, ktorá bola znásilnená.“

Spoločenská mienka je tu jasne daná Bibliou – žena má spať len s jedným mužom. Čo na tom, že si svoj údel nevybrala? Čo na tom, že sa nenechala dobrovoľne znásilniť, prípadne si ešte vetvami a hlavňami samopalov roztiahnuť vagínu? To už nikoho nezaujíma. Nik sa už nad tým nepozastaví. Ženy, ktorým sa niečo také prihodilo, odvšadiaľ vyháňajú, muži ich zavrhnú, odoženú aj s deťmi od seba. Rodičia zase pokojne vyženú svoje znásilnené dcéry. Nenájde sa skoro nik, kto by im bol ochotný poskytnúť pomoc.

V Bunyakiri by mohla cirkev vykonať všeličo – jej predstavitelia tu majú veľkú autoritu. Prakticky všetci obyvatelia sú veriaci, chodia do kostola či do mešity. Kňazom v kresťanských kostoloch každú nedeľu prinášajú ženy nezanedbateľnú časť z toho, čo sa im podarí vypestovať. Kňazi by mohli využiť svoju autoritu na to, aby znásilneným ženám pomohli. Mohli by sa snažiť presvedčiť miestnych obyvateľov a predovšetkým mužov, aby svoje manželky nevyháňali. Ale neurobia to. Aspoň nie tu, v Bunyakiri.

Chceli sme sa na to spýtať kňaza z dediny Kando a počuť jeho vysvetlenie. Clotilde nás však požiadala, aby sme to nerobili, pretože by s ním mala problémy. Vyhoveli sme jej.

Očarujúca príroda

Kongo je raj na zemi, jedno z najkrajších miest, aké som kedy videla. Keby tu bol pokoj a mier, je to turistická destinácia číslo jeden. Napríklad jazero Kivu na hranici s Rwandou. Na jeho brehoch leží Bukavu a Goma, dve najväčšie mestá východného Konga. Alebo divoké parky s tlupami nížinných aj horských goríl – Virunga či park Kahuzi-Biega. Tri štvrtiny zo šesťdesiatich miliónov obyvateľov Konga žijú pod oficiálnou hranicou chudoby. Pre coltan, pre obchod s ním, ktorý je obrovským biznisom pre elegantných obchodníkov zo západu. Keď vám zazvoní mobil, spomeňte si na to…

 

P. S. Onedlho po mojom návrate z Konga, tesne pred Vianocami, nastal konečne obrat v pôsobení misie MONUC. Nová rezolúcia umožní jednotkám MONUC zakročiť proti ozbrojeným skupinám nezávisle od ostatných – teda najmä neschopnej konžskej armády. Jednotky OSN nebudú chrániť obyvateľov Konga iba pred tutsijskými rebelmi, ale aj pred konžskými vojakmi, ktorí sa podobne ako povstalci na východe krajiny dopúšťajú násilia na civilistoch... 

 

 

Zdroj/autor: Ľudia a Zem, Lenka Klicperová                    

Zdieľať článok na Facebooku