ĽUDIA A ZEM Ako sa dojí jak a ako sa stavia škola

„Jačiu kravu by som nikdy nepodojil, ja sa ich bojím,“ odpovedal mi jeden český chovateľ jakov, keď som zháňala vzorku jačieho mlieka. Zaujímalo ma, či by sa v tibetskej dedinke Kargyak (čítaj karďak) na severe indických Himalájí mohol vyrábať jačí syr. Od myšlienky vybudovať syráreň v Ladáku ma odradil nielen jesenický farmár, ale aj skúsenosti veterinárov, ktorí pred rokmi sledovali zdravotný stav jakov v Nepále, a polovica z lekárov sa nakazila brucelózou. Navyše sa vtedy u niekoľkých zvierat zistila tuberkulóza.

Zmierila som sa s tým, že špagety so syrom v Himalájach servírovať nebudem. Bolo mi jasné, že sa preváraniu všetkého požívateľného nevyhnem. Pripravovala som sa na post kuchárky, ale aj záhradníčky a ošetrovateľky party dobrovoľníkov, ktorí od roku 2007 stavali školu pre tibetské deti v oblasti Zanskar v indickom štáte Džammú a Kašmír. Nadojiť vlastnými silami mlieko od jačej kravy, ktorej domorodci hovoria dimo, nebolo pre mňa vôbec jednoduché. Hoci som doma úspešne dokázala podojiť kravu aj kozu, s dimo to vôbec nebolo ľahké.

Jednak jaky na rozdiel od kráv nebučia, ale skôr chrochtajú, takže som im vôbec nerozumela, okrem toho nemám tréning ani svaly zápasníka ako nomádske dojičky, ktoré počas jedného rána zvládnu podojiť až desať dimo. Kým vyženú kravy na pašu, zavrú teľatá do stanov, aby sa k nim matky večer samy vrátili. Keď sa nejakému teľaťu nechce domov, jednoducho ho statná šestnásťročná nomádka chytí za kožuch a odnesie do stanu, aj keď teliatko váži dobrých päťdesiat kíl.

Radšej som mlieko alebo domáci jogurt a tvaroh získala cestou výmenného obchodu, keď som za jačie produkty ponúkala vajíčka. Vo výške 4 200m n. m. totiž nijaká sliepka neprežije, nieto ešte aby znášala. Nám sa podarilo dostať do dediny zásobu štyristo vajec, z ktorých trojdennú prepravu na koni cez sedlo vysoké 5 100 metrov neprežili iba dve.
Príbeh krásnej Palome

Nebýva zvykom, aby v Zanskare zostalo dievča slobodné aj po svojej osemnástke. Väčšinou svoje dcéry otcovia prisľúbia nápadníkom oveľa skôr. Preto ma prekvapilo, že som pri Kargyaku stretla peknú slobodnú, už dvadsaťročnú dievčinu. Niesla z nomádskeho tábora do dediny kôš vrchovato naložený jačím trusom a uháňala, že som jej sotva stačila, aj keď môj batoh vážil o polovicu menej ako jej noša.

Na chvíľu sa zastavila s kamarátkami, aby sa napili pri potoku, a kým som si stačila naložiť batoh na chrbát, strácali sa mi z dohľadu. Všetky sa zaujímali o moju rodinu, zvlášť o mojich synov. Keď som ukázala ich fotky, hneď sa spýtali, či by sa niektorý nechcel oženiť. Aj o portrét môjho manžela bol veľký záujem, zvlášť medzi mamičkami strednej generácie. Od nich som sa dozvedela, prečo je Palome ešte slobodná. V zanskarskom údolí býva zvykom, že si ženích svoju nevestu vyhliadne a unesie ju k sebe domov. Palome mala veľa nápadníkov. Jeden z nich sa odvážil násilím ju z Kargyaku odviezť, ale neuspel. Nepatril k Palominým favoritom a okrem toho Palome bola silnejšia ako on. Podarilo sa jej zo zajatia ženícha ujsť.

Odvtedy je slobodná, a to nielen preto, že už ju ostatní mládenci považujú za nie celkom panenskú, ale najmä si svojou tvrdohlavosťou a silou vybudovala u ostatných nápadníkov rešpekt. Navyše má chýr drsného vidieckeho dievčaťa, ktoré si nenechá iba tak od niekoho rozkazovať. O to viac sme si vážili jej súhlas, keď sme ju požiadali, či by nemohla učiť deti v škole spev tradičných piesní a hru na bubienky. Okrem peknej postavy a tváre má aj krásny hlas, vie sa sprevádzať na všetkých rytmických nástrojoch, či už sú to tradičné bubny potiahnuté kožou, alebo kanistry. Ako sama hovorí: „Čo iné by som sa tu v horách mohla naučiť, ak nie spievať?“ Aj keď nevedela čítať, stala sa váženou a dôležitou členkou učiteľského zboru Slnečnej školy.

Ako sa stavia škola

Zatiaľ čo na dojenie sú potrebné iba dve silné ruky, na stavbu školy pre šesťdesiat detí potrebujete vyrobiť 3 500 bravčovíc, z ktorých každá váži dvadsaťpäť kíl, dopraviť po zamrznutej rieke šesťdesiat klád, rozobrať skalu na kamene na základy a múry, premiestniť 1 600 kubíkov zeminy, pozbierať po údoliach stohy vŕbových vetiev a nízkych krovín na izoláciu múrov a stropu, priviezť na koňoch sklené tabule a kopy ďalších potrebných vecí, ktoré v Himalájach nerastú – od solárnych panelov cez kanistry kyseliny sírovej do batérií až po silikón a klince.

K tomu na nasýtenie každého nepálskeho a indického robotníka kilo ryže na deň, pre maškrtnejších českých stravníkov ešte múku, olej, sušené ovocie... Prvý nákup viezla karavána pätnástich koní. Keď už máte materiál aj ľudí pokope, musíte ešte presvedčiť domorodých odborníkov, aby spoločne s našimi expertmi naučili robotníkov vyrábať bravčovice a kamenné kvádre. To všetko v období, keď prebieha hlavná sezóna pestovania jačmeňa a každá ruka je potrebná na políčkach.

Ešteže sa medzi päťdesiatimi dobrovoľníkmi, ktorí sa počas prázdnin vystriedali na stavbe, našli okrem učiteľov aj stavbári a elektrikári. Hlavným cieľom občianskeho združenia Surya bolo postaviť budovu, ktorá bude maximálne šetrná k životnému prostrediu. Slnko počas dňa vyhreje cez presklenú južnú stenu školy vzduch na chodbe na tridsať stupňov, takže do večera sa udrží teplota v triedach na príjemných pätnástich.

Aj keď v noci cez zimu klesá teplomer pod mínus tridsať stupňov, ráno je v škole na rozdiel od ostatných domácností nad nulou – stačí na chvíľu zakúriť v peci, a o ďalšiu energiu sa už postará slniečko (po hindsky surya). Vďaka solárnym panelom môžu večer učitelia svietiť, používať notebooky a satelitný telefón.
Možno sa tento rok pridá k panelom ešte malá veterná elektráreň. Prázdniny sa vďaka vykúrenej škole môžu čiastočne presunúť na leto, keď väčšina detí pomáha doma pri zbere. V súčasnosti už prebieha v popoludňajších hodinách výučba dospelých.

Má to význam?

Niektorí ľudia si myslia, že vzdelanie je pre nomádske národy skôr škodlivé, berie im ich tradičnú kultúru, núti ich žiť po európsky, spôsobom, ktorý im vnucuje západný svet. Ako by však skončili títo ľudia, keby nevedeli písať a počítať peniaze? Aj dnes sa cítia hendikepovaní, keď sa niektorí nevedia dohovoriť s turistami, a pritom by im radi ponúkli služby. Na obľúbenej turistickej trase by sa uživilo desať ráz viac obchodov a ubytovní. Zvlášť, ak vláda dodrží svoj sľub a vybuduje cez hory cestu. Sotva by do dedín prenikli majetnejší a podnikavejší ľudia z miest, zatlačili by pastierov ešte hlbšie do hôr, skúpili by ich pozemky aj domy, a tibetské tradície by načisto vymizli.

Aj na rokovanie s úradmi je znalosť hindčiny a písma nevyhnutná. Domorodci vedia, aké je vzdelanie pre život dôležité, preto posielajú svoje deti ďaleko do škôl aj za cenu, že ich to stojí nemalé peniaze a že sa s nimi dlhé mesiace neuvidia. Sami dospelí sa tiež chcú učiť, aby im nemuseli deti robiť tlmočníkov. Veľkým prekvapením pre mňa bolo, keď koniar Tashi, ktorý ma sprevádzal na spiatočnej ceste, vybral zo svojho vaku okrem capy, soli a cukru aj učebnicu angličtiny.

Patril k niekoľkým vyvoleným, ktorí sa v kláštore naučili čítať. Ak budú aj pastieri vedieť po anglicky, nestanú sa obeťou nedorozumenia, ako sa to prihodilo mne. V čase, keď sme viezli prvé zásoby do Kargyaku, mali sme suroviny zabalené vo vreciach, debnách a škatuliach. Všetko bolo naložené na koňoch a bol trochu problém mať prehľad, kde sa nachádzajú jednotlivé suroviny. Tak sa stalo, že mi raz chýbal olej, ktorý som potrebovala na opraženie cibule.

Požičala som si teda trochu oleja z plastovej fľaše jedného z koniarov, ktorí nás sprevádzali. Tušila som, že by mohlo ísť o horčicový olej, ktorý treba pred konzumáciou prepáliť, aby sa zbavil škodlivých látok. Pred očami pastiera som olej varila na plynovej bombe a pýtala sa ho po anglicky, či už je olej dostatočne zahriaty. Dostalo sa mi odpovede „yes“. Až neskôr som zistila, že ak vám domorodci nerozumejú, odpovedajú na každú otázku univerzálnym yes. Tej noci po fazuliach na cibuľke a horčicovom oleji sme strávili, ako priliehavo poznamenali moji kamaráti, bojovou pohotovosťou. Všetci sme sa priotrávili vrátane koniara, takže nasledujúci deň sme boli nútení vyhlásiť aklimatizačnú prestávku. Liečili sme sa bylinkovým čajom a živočíšnym uhlím – všetci vrátane koniara, ktorý mi nerozumel.

Amálka

Volá sa Stenzin Čorten, ale hovorili sme jej Amálka. Zanskarský pozdrav „Amalé džulé“, ktorým sme sa každé ráno zvítali, znamená po slovensky niečo ako „Dobrý deň, pani domáca“. Amálka bola naša dobrá víla napriek tomu, že v dedine patrila medzi rázne ženy, ktoré doma vládnu pevnou rukou. Starala sa o nás ako o svoje vlastné, aj keď sme jej zabrali väčšinu jej skromného domčeka. Jej manžel Dordže bol okrem toho náš anjel strážny. Chodili sme za ním s každým problémom, pravidelne pre nás privážal na koňoch potraviny a zháňal v obchodoch náradie na stavbu.

Na našu otázku, či uňho môžeme chvíľu bývať, kým si opravíme prenajatý dom, odpovedal: „Zostaňte, ako dlho budete chcieť.“ Predstavte si, že sa do vášho trojizbového bytu v paneláku, kde žijete s dvoma až štyrmi deťmi, nasťahuje banda Američanov, zvyknutých na luxusné pohodlie klimatizovanej vily. Na tri týždne obsadí dve izby a ešte okupuje kuchyňu,  ktorá sa zároveň stane vašou spálňou. Podobne som si pripadala ja, keď som sa o šiestej ráno prebúdzala a z okna videla pani domácu, ako sa už vracia z pastvín s nošou plnou jačieho trusu na kúrenie.

Koľko trpezlivosti so mnou mala, keď ma učila rozkúriť piecku konskými „kôpkami“ a prikladať správne vysušený jačí trus! Bez jej pomoci by som zo začiatku neuvarila ani čaj.
Poučila ma, že aj ryžu treba v riedkom vzduchu variť v tlakovom hrnci, ako treba šetriť vodou, koľko podôb môže mať dal-bhat, teda typický nepálsky pokrm z ryže a šošovice. Ja som Amálke na oplátku dávala recepty na naše jedlá. Každý deň sa ma pýtala, aká dnes bude polievka. Zemiaková s jej plackami tegir (čapátí) mala medzi stravníkmi veľký úspech. Niekedy Amálka zostala cez noc v susednej dedine u príbuzných a vtedy som ja vychystala jej dvoch synov do školy.

Z vlastnej skúsenosti vedela, prečo sa jej deti musia učiť. Sama mala problém vydávať turistom správne peniaze, keď im chcela predať niečo zo svojich zásob, alebo pri vyberaní peňazí za ubytovanie. Keď sme sa konečne odsťahovali do „vlastného“, chodila nás navštevovať a my sme si k nej zase prichádzali po campu – múku z opraženého jačmeňa. Z jej domu prišlo prvé pozvanie na „večierok“ s nomádkami.

Do malej kuchyne s rozmermi 4 x 4 metre sa nás zmestilo dvadsať a ešte ostalo miesto pre bubeníčky a tanečníkov. K nám zase panie a slečny chodili „do kina“ – z notebooku na okne sme im v našej kuchyni púšťali filmy. Najobľúbenejšia bola kreslená rozprávka Doba ľadová. Amálka bola medzi prvými, ktorí sa prišli so mnou rozlúčiť, keď som sa po dvoch mesiacoch včas ráno chystala na cestu domov.

Odľahlý a pobožný kraj

Kto neverí, že sa dá za päť mesiacov postaviť škola od základov až po strechu, nech sa príde pozrieť do údolia Lung Nag. Vrchy Zanskaru sú na prvý pohľad pusté, zato okolie dedín žiari farbami. Prichádzajúceho vítajú biele, zlaté a čierne stúpy, posvätné múriky mani s vytesanými mandalami, modlitebné zástavky, žiarivočervené vyrezávané dvere a rámy okien domov, na ktorých strechách sa suší jačí trus.

Možno sa budete čudovať, že od vás miestne deti nebudú žobrať peniaze ani bonbóny a ceruzky. Sú totiž zvyknuté dostávať odmenu za prácu alebo za dobré výsledky v škole. A s radosťou sa zapájajú do úprav školy aj do upratovania. Kto bude porovnávať Kargyak s tibetskými dedinami za hranicami Indie, prekvapí ho poriadok, čistota, nikde neuvidí poletujúce igelitové vrecká ani smetisko.

Trek z dediny Darča do Lamajúru patrí stále k najlákavejším turistickým trasám práve pre svoju nedostupnosť a odľahlosť od civilizácie, k miestam, kde stále prežíva tradičná tibetská kultúra. Na trase môžete pozorovať okrem jačích stád a malebných dediniek aj život v budhistických kláštoroch. Slnečná škola stojí trochu pod úrovňou gompy – budhistického chrámu, ktorý bol zničený zemetrasením, ale stále sa využíva pri dôležitých oslavách, aj keď v ňom už nebývajú nijakí mnísi. Napodiv som sa práve tu pri jednej púdži (slávnosti) dozvedela o tibetskej kultúre viac ako v tibetskej štvrti v Dillí plnej kláštorov a svätýň.

Cez Dillí som prechádzala v období, keď mal narodeniny dalajláma, a všetky oltáre tibetských gomp boli plné zlata a jeho ovenčených portrétov. Niekoľko Tibeťanov a mníchov sa muselo poradiť, aby mi povedali, koľké narodeniny dalajláma oslavuje. Nakoniec sa dohodli na kompromise 73 až 75. Naopak, v Kargyaku sa zúčastnila na každej slávnosti celá dedina, či už bol dôvod náboženský, alebo svetský (kolaudácia školy). Okrem veľkej gompy si udržuje každá rodina doma vlastnú malú svätyňu, kde sú uložené posvätné texty a obety a kam pani domu prináša každý večer dvadsaťjeden vyleštených misiek a naplní ich čistou vodou. Svoju vieru si každý uchováva v svojom srdci, aj keď nevie čítať ani písať.

Liečba na všetko

Ešte pred dvoma rokmi bolo pre väčšinu detí z okolia dediny Kargyak vzdelanie takmer nedostupné. Buď im museli rodičia zaplatiť internátnu školu, odkiaľ sa žiaci pozreli domov iba raz ročne, alebo sa museli zmieriť s tým, že ich deti budú ďalej pásť jaky a ovce v horách. Ak sa dohovoríte po anglicky, viete aj matematiku, neprekáža vám vysoká nadmorská výška a hyperaktívne (ale milé) deti, ste ideálnym kandidátom na učiteľa Slnečnej školy. Deti sa do nej tešia a po vyučovaní sa im nechce ísť domov (napriek tomu, že pomôckou všetkých učiteľov je trstenica).

Okrem českých dobrovoľníkov vyučujú v škole aj Tibeťania a učitelia z indických škôl, pretože na rozdiel od našich žiakov musia kargyacké deti zvládnuť až tri jazyky – materinský jazyk zanskarčinu, indický úradný jazyk hindčinu a angličtinu. S tým je spojená aj znalosť tibetského písma bhodik, hindského dévanágarí a latinky. Keď si doma nestíhate udržovať dobrú fyzickú kondíciu, verte, že po návrate zo Slnečnej školy dohoníte aj toho najneposlušnejšieho žiaka. Po týždni vám prestanú prekážať deti v zašpinených nohaviciach, pretože už budete vedieť, aké „príjemné“ je pranie bielizne alebo kúpeľ v ľadovcovom potoku.

Telocvičňou vám budú lúky, náradím skaly, lano a lopta. Ak vás trápia tráviace ťažkosti, tak po mesiaci vegetariánskej stravy podporovanej jačím mliekom budete vyliečení. V škole si budete šéfovať sami a u miestnych učiteľov aj rodičov nájdete vždy pomoc. Budete chodiť do práce peši, na nákupy na koni s „nákladiakom“ jakom. V dedinke neuvidíte nič zložitejšieho ako tkáčsky stroj alebo solárny panel. Večer vám budú na cestu svietiť iba hviezdy.

Po návrate domov si budete oveľa viac vážiť vymoženosti európskej civilizácie. Napríklad zistíte, aký obrovský vynález je obyčajný stôl, šporák alebo vodovodné potrubie. Ale zároveň vám bude po tamojšej harmónii s prírodou clivo. Keď si vás výrastkovia z vašej slovenskej školy na ulici nebudú všímať, spomeniete si na úprimné pozdravy kargyackých detí: „Good morning, madame! Good morning, sir! Amalé džulé!“ 

Zdroj/autor:  Ľudia a zem, Kamila Hnyková