NA CESTÁCH Tajomná Indonézia

Indonézia je najväčšie súostrovie na svete, ktoré zahŕňa viac než 13 000 ostrovov pozdĺž rovníka, medzi Tichým a Indickým oceánom. Oficiálne štatistiky uvádzajú viac ako 240 miliónov obyvateľov, ktorí rozprávajú asi 700 rôznymi jazykmi a dialektmi a polovička z nich býva na ostrove Jáva. Indonézia je obrovská rozmanitá krajina, štvrtá najväčšia na svete, ktorá vznikla spojením rôznych etník, rôznych kultúr, rôznych životných štýlov.

 

Indonézske náboženstvo

Oficiálne je to tiež krajina s najväčším počtom moslimov. Pri tejto štatistike by som sa veľmi rada hneď v úvode zastavila. Každý občan Indonézie totiž musí byť oficiálne veriaci, dokonca má na výber jedno z piatich oficiálnych náboženstiev: islam, budhizmus, hinduizmus a kresťanstvo (tu sa rozlišuje katolík a protestant), dokonca ani pôvodný animizmus nie je oficiálne prípustný. Neexistuje tu ateizmus, všetci sú veriaci. Ďalšou perličkou je, že oficiálne náboženstvo musí byť monoteistické – uznáva jedného Boha. Hinduisti v Indonézii mali jediné šťastie, keď sa im v roku 1962 podarilo presvedčiť ministerstvo pre náboženské záležitosti v Jakarte, že v hinduizme v podstate existuje iba jeden boh Sanghyang Widi Wasa, ktorý sa prejavuje ako božská trojica Brahma, Šiva a Višnu. Táto podoba hinduizmu je rozšírená najmä na Bali. Islam je samozrejme na väčšine územia naozaj dominantnou vierou.

 

Prvýkrát sa objavil v Acehu v ôsmom storočí, kam ho priniesli indickí kupci. Obyvatelia Acehu sa preto pyšnia tým, že len u nich sa islam zachoval vo svojej čistej a „neskazenej“ podobe. V tomto smere je Aceh pravdepodobne najextrémnejšou moslimskou oblasťou v celej Indonézii. Sumatra je celkovo vo viere konzervatívnejšia, na ostatných ostrovoch sa skôr stretnete s príjemným prelínaním rôznych náboženstiev, budete síce päťkrát denne počúvať moslimské zvolávanie k modlitbám, ale zároveň môžete navštíviť hinduistickú oslavu „Ňapí“, pri ktorej je upálený diabol, či spoločne osláviť čínsky alebo jávanský Nový rok, Vianoce a Veľkú noc. Sviatkom sa medze nekladú.

 

Kráľovské mesto Palembang

Mesto Palembang, na Sumatre, je preslávené kráľovstvom Sriwijaya (niektorí historici sa domnievajú, že celé kráľovstvo tvorilo len toto mesto), typickým jedlom „pempek“, zväčša smažené rolky alebo guľôčky zo ságovníka, plnené vajíčkom, papájou alebo kokosom, a tradičnou látkou pretkávanou zlatými niťami „songket“. Zaujímavú históriu má ohromný most Ampera na rieke Musi, ktorý postavili v roku 1964 Japonci, ako kompenzáciu za predchádzajúce vojnové straty. Prostredná časť bola pôvodne zdvíhacia, aby pod ňou mohli preplávať aj obrovské zaoceánske lode z Palembangského prístavu. Keď sa však zdvíhací aparát v roku 1970 pokazil, mestská správa radšej presunula celý prístav a most nechala tak. Jednoduché riešenie. V súčasnosti sa plánuje výstavba nového mosta, len niekoľko stoviek metrov od mosta Ampera, ktorého základy majú zničiť pôvodnú arabskú štvrť, bohužiaľ práve jedno z najzaujímavejších miest v meste.

 

Hygiena je tu mizerná, rieka je základ života, deti aj dospelí sa v nej kúpu, perú šaty, umývajú si zuby, lovia ryby, vykonávajú do nej všetky ľudské potreby a zároveň z nej berú vodu na varenie. Zaujímavé je, pravdepodobne to bude dôsledok európskej okupácie, že sa uprednostňuje bledšia farba pleti. Ak ste biely (to znamená priemerný Európan, Austrálčan či Američan), ste „krásny“ a pravdepodobne aj „bohatý“. Vládne tu kultúra „whitening“. Bieliace sprchové gély, bieliace pleťové krémy, ochranné krémy proti opaľovaniu a zosvetľovacie šampóny. Pre miestnych je absolútne nepochopiteľné, že bieli ľudia chcú byť tmaví. Ako by ste odpovedali na otázku: „Na čo sa chcete opaľovať, keď ste tak krásne bieli?“ Biela je jednoducho IN.

 

Orang Rimba

Sumatra je však veľmi rôznorodá. V južnej časti turistický ruch nie je príliš rozvinutý, v niektorých odľahlejších oblastiach budú pred vami deti od strachu utekať , lebo   bieleho človeka nikdy nevideli. Starší ľudia si občas spomenú, že pred šiestimi rokmi tam bol jeden „biely“ z Peru...O Slovákoch tu nikto nikdy nepočul, z televízie poznajú „ceko“, čiže našich českých bratov, najmä vďaka futbalu, „nedfjed a rosiki“ sú neprekonateľní.

Je veľmi smutné vidieť biedu ľudí pracujúcich na najväčších plantážach kávy, čaju, gumy, čiže najväčších indonézskych vývozných artiklov. Plantáže zväčša patria nadnárodným koncernom, produkty sú na miestne pomery samozrejme drahé, takže prírodné bohatstvo krajiny sa postupne vytráca a zisky miznú spolu s ním v zahraničnom nenávratne.

 

Ďalším problémom sú nelegálne výruby tíkového a iného tropického dreva, ktoré putuje do zahraničia. Vláda ich buď so zavretými očami akceptuje, alebo zavedie nejaký brilantný celoplošný zákon. Takéto faux pas sa podarilo napríklad v národnom parku „Bukit duabelas“, kde bol zakázaný výrub lesa v chránenej oblasti, ktorá však bola pôvodne chránená kvôli domorodým obyvateľom „orang rimba“, „človek z lesa“. Polonahí ľudia, loviaci ryby a divú zver. Drevo z okolitého lesa používajú na stavbu svojich domov. Paradoxne boli úradníkmi napadnutí, že porušujú zákon o výrube lesa v chránenej oblasti. Tento spor stále nie je ukončený.

 

Cunami nebolo pre ľudí na Sumatre jedinou traumou

V posledné dni roku 2004 provinciu Aceh na Sumatre zasiahli vlny cunami. Krátko na to, informovali zahraničné média o rýchlej reakcii indonézskej vlády, týkajúcej sa vyslania armády na pomoc odstraňovania následkov katastrofy. Väčšina médií však zabudla uviesť, že armáda je v Acehu prítomná niekoľko rokov a že v roku 2003 bolo v provincii vyhlásené stanné právo.

 

Konflikt v Acehu trvá už niekoľko desaťročí. V máji 2003 začala v Acehu najväčšia vojenská operácia od invázie do Východného Timoru. Voči 30 000 vojakom indonézskej armády stojí približne 5 000 ozbrojených členov separatistického hnutia Free Aceh Movement (GAM). Aceh sa dostal na mapu sveta paradoxne až po najväčšej prírodnej katastrofe storočia. Pre jeho obyvateľov však prírodná katastrofa neznamenala až takú obrovskú traumu, ako sa dalo očakávať. Acehania boli totiž dlhodobo traumatizovaní násilnosťami, ktoré sprevádzali dlhoročný konflikt.

 

„Vlnám cunami sa vyhnúť nedá a zažijeme ich možno raz za život. Násilnostiam a porušovaniu ľudských práv sa však vyhnúť dá, napriek tomu s nimi žijeme už dlhé roky. Paradoxne, až prírodná katastrofa a potreba obnovenia krajiny, zabezpečila osem mesiacov po cunami, podpísanie mierovej zmluvy medzi vládou a rebelmi.

 

Pomoc pre Aceh

Pred cunami bol do konfliktnej oblasti Acehu cudzincom vstup zakázaný. V rámci poskytovania humanitárnej pomoci po katastrofe umožnila vláda vstup viac ako 200 zahraničným organizáciám. Občianske združenie Človek v ohrození realizovalo projekt, vďaka ktorému bolo postavených 12 nových domov. Kvôli veľkému množstvu stavebných aktivít iných donorov, Človek v ohrození, sa zameral aj na podporu aktivít zabezpečenia sociálno-ekonomickej situácie obyvateľov postihnutých oblastí, keďže nedostatok pracovných príležitostí sa javil ako najväčší problém, ktorému sa ostatné zahraničné organizácie venovali pri obnove provincie v menšej miere. Konkrétne to znamenalo financovanie 50 rybárskych lodí, poskytnutie mikropôžičiek 60 vidieckym ženám, ktoré sa rozhodli podnikať v oblasti poskytovania služieb  alebo predaja tovaru a aj podporu programu školenia v oblasti podnikania.

 

Z kráľovstva do sultanátu

Kým na Sumatre by ste mohli mať pocit, že vás neustále niekto sleduje, že tam neexituje miesto, kam sa pred ľuďmi schovať, na Jáve sú na turistov zvyknutí. Osídlenie je tu také husté, že rozoznať, kde končí jedno mesto a začína ďalšie je takmer nemožné. Najvýznamnejším mestom na Jáve po Jakarte je dozaista Yogyakarta (čítaj Džogdžakarta), alebo familiárne Yogya (Džokdža). Je to nielen turistické centrum, vďaka svojej kultúre, koncertom, divadelným predstaveniam, sultánskemu palácu a nádherným historickým stavbám ako Borobudur či Prambanan, ktoré sa nachádzajú v jeho blízkosti, ale zároveň je to pulzujúce centrum študentstva. Okrem sultána, ktorý je momentálne aj guvernérom tzv.špeciálnej provincie Yogyakarta, je v meste ešte jedna neodmysliteľná autorita, Mbah Maridjan, strážca majestátnej, 2914 metrov vysokej hory Merapi. Ohraničuje mesto na severe a je jednou z najaktívnejších sopiek na svete.

 

V čase mimoriadne zvýšenej sopečnej aktivity sa všetci s dôverou obracajú k „deduškovi“ Maridjanovi, aj napriek oficiálnym výzvam zostávajú vo svojich domovoch až do chvíle, kým ich k evakuácii nevyzve sám osemdesiatročný strážca. Podobná situácia nastala vlani v apríli, keď sa aktivita Merapi povážlivo zvýšila a sopka začala chŕliť žeravú lávu. Úrady vyzývali občanov k evakuácii, tí však zostávali vo svojich domovoch, pretože strážca Maridjan ich ubezpečil, že im nebezpečenstvo nehrozí, ale naopak, ľudia na juhu mesta by si mali dávať pozor. Bohužiaľ mal pravdu. Najmä južnú časť mesta 27. mája 2006 v skorých ranných hodinách postihlo obrovské zemetrasenie so silou 6,3 Richterovej stupnice. Zahynulo pri ňom takmer 6000 ľudí. V Yogyakarte pravdepodobne neexistuje rodina, v ktorej by nezomrel žiadny príbuzný.

 

Oblasti ako Bantul a Klaten boli takmer zrovnané so zemou. Indonézska vláda samozrejme najviac postihnutým ľudom finančne prispela, v niektorých oblastiach sa však doteraz na štátne príspevky čaká. Našťastie výrazne pomohli humanitárne organizácie, ktoré poskytli prvú pomoc, stany, neskôr zabezpečili aj stavby domov a ďalších aktivít.

 

Aj zo Slovenska prišla pomoc. Človek v ohrození v rámci pomoci obetiam zemetrasenia realizoval výstavbu 28 dočasných domov pre vdovy, starých ľudí a telesne postihnutých ľudí v 13 dedinách , výstavbu 4 dočasných škôl, ktoré budú neskôr používané ako školiace centrá, 12 komunitných prístreškov pre stretávanie sa komunity a zlepšenie plánovania posthumanitárnych prác, financovanie  výroby 3 strojov na mletie sutín, ktoré sa potom následne používajú pri murovaní ako spojivo a pri omietaní domov a keďže bola značne poškodená kanalizácia, bolo nutné zafinancovať aj  výstavbu 3 verejných odpadových sanitačných systémov, ktoré zabraňujú znečisteniu pôdy a spodnej vody a zabraňujú šíreniu infekcií.

 

Takéto miesta však zostávajú očiam turistov ukryté. Bežnému dovolenkujúcemu Európanovi hrozí s najväčšou pravdepodobnosťou pád kokosového orecha na hlavu. Ak teda naozaj zvolíte polihovanie na pláži v tieni tropickej palmy, zásadne nie kokosovej.

 

 

Občianske združenie Človek v ohrození je nezisková, mimovládna organizácia, založená na Slovensku v roku 1999. Jej poslaním je účinne pomáhať ľuďom, ktorí trpia dôsledkami prírodných katastrof, konfliktov a autoritárskych režimov za podpory širokej verejnosti. Prostredníctvom kultúrno-vzdelávacích podujatí a ďalšej osvetovej činnosti informuje verejnosť o závažných problémoch spoločnosti a zároveň ju oslovuje aby sa rôznymi formami zapojila do pomoci ľuďom v núdzi. Jej činnosť sa rozdeľuje do štyroch hlavných oblastízáujmu - humanitárna pomoc, rozvojová pomoc, podpora ľudských práv a vzdelávacie a informačné aktivity na Slovensku.  Od svojho vzniku, vďaka partnerom a podporovateľom, mohla pomôcť tisíckam ľudí v 15 krajinách sveta. Pomôžte aj vy. Klub darcov Človeka v ohrození.

 

 

 

Zdroj/autor: Paulína Böhmerová, Človek v ohrození,

 

 

Zdieľať článok na Facebooku