Rezanie pokožky a disky v ústach: Vitajte v módnom svete afrických kmeňov

 

Tváre členov viacerých afrických kmeňov zdobia vystúpené bodky. Pri prvom pohľade by sa mohlo zdať, že sú výsledkom nejakého nepekného zranenia, v skutočnosti však tvoria neoddeliteľnú súčasť ich kultúry. Jazvičky svojim zoskupením symbolizujú množstvo vecí – od krásy po dospelosť a v niektorých prípadoch sú dokonca aj známkou toho, kam ich nositeľ patrí. Spájajú sa predovšetkým s Etiópiou, tzv. skarifikáciu v zložitých grafických obrazcoch však využíva aj ugandský kmeň Karamojong či Bodi, kde navyše do čerstvých rán často pridávajú miazgu alebo popol, takže sú rany po zahojení ešte výraznejšie.

V juhosudánskej druhej najväčšej etnickej skupine Nuer má väčšina dospelých mužov na tele tzv. „gaar“ – šesť čiar na každej strane čela, ktoré sú znakom dospelosti. Tie môžu mať aj bodkovanú verziu. Susedný kmeň Toposa, ktorý žije v Etiópii aj Južnom Sudáne, zasa kombinuje bodkované vzory na tvári s leptaním pokožky. Hoci tomuto spôsobu mladšie generácie holdujú naďalej, gaar je čoraz vzácnejší. Najmä preto, že medzi ich a inými juhosudánskymi kmeňmi dochádza k početným konfliktom a vďaka znakom na čele sa z nich stáva ľahší terč.

Skarifikácia býva súčasťou významného kmeňového rituálu, akého sa zúčastnil aj francúzsky fotograf Eric Lafforgue: „Dvanásťročnému dievčaťu jeho matka celých desať minút pomocou tŕňa vyťahovala pokožku a žiletkou ju rezala. Nakoniec som sa jej spýtal, či to veľmi bolelo a ona odpovedala, že takmer omdlela. A to pritom počas rituálu ani nemukla a jediný raz neukázala bolesť, pretože to by bolo pre jej rodinu hanbou.“ V tomto prípade si navyše skarifikáciu vyžiadalo samo dievča, pretože v kmeni Surna sa ho dievčatá obvykle nezúčastňujú. „Jazvy sú v kmeni znakom krásy,“ dodal fotograf.

Von Steve Evans - Flickr: South Sudan 026, CC BY 2.0, Link

Nie všetci však túto tradíciu vítajú. Deti, ktoré chodia do školy, alebo konvertovali na kresťanstvo, už tento bolestivý rituál nedodržiavajú. „Etiópania z miest považujú ľudí so skarifikáciou za ´primitívov´,“ vysvetľuje Lafforgue. „Tí, ktorí ju majú a začali chodiť do školy, sa ju často snažia zakryť.“ Proces skarifikácie je navyše veľmi riskantný. Veľkým problémom je najmä používanie zdieľaných žiletiek, napríklad na juhu údolia Omo, kam kvôli práci na vládou sponzorovaných obrovských plantážach prišli robotníci z iných častí Etiópie a s nimi aj hepatitída či dokonca AIDS.

Napriek hrozbám však hrá skarifikácia obrovskú rolu v živote viacerých kmeňov. Podobne obľúbenou ozdobou je však aj tzv. tanier či disk v pere z hliny alebo dreva, ktorý si domorodci vkladajú do otvoru vyrezaného v pere. Archeologické nálezy dokazujú, že takéto ozdoby objavili nezávisle od seba minimálne šesťkrát – v Sudáne, Eritrei a Etiópii okolo roku 8700 pr. Kr., v Mezoamerike okolo 1500 pr. Kr. a v pobrežnom Ekvádore 500 rokov pred Kristom.

V niektorých afrických krajinách sa používajú dodnes. Čadské kmene Sara a Lobi si disk vkladajú do dolnej, iní ako napríklad domorodci Makonde z Tanzánie a Mozambiku zase do hornej pery. Vo výnimočných prípadoch si ozdobu dávajú do oboch, teda hore aj dole. Rovnako sa niekedy stáva, že disk kombinujú s vytrhnutím dvoch alebo dokonca štyroch spodných zubov. Podľa niektorých zdrojov je veľkosť „taniera“ znakom sociálneho a ekonomického postavenia v kmeni, obvykle máva maximálnu veľkosť 8 až necelých 20 centimetrov, tá sa však dosahuje postupným zväčšovaním.

V kmeňoch Surma a Mursi v údolí rieky Omo v Etiópii prepichujú mladým ženám (vo veku 15 až 18 rokov) peru ich matky alebo iné príbuzné, obvykle sa to deje asi 6 až 12 mesiacov pred sobášom. Prvé narezanie má dĺžku 1 až 2 centimetre a do otvoru sa vloží jednoduchý drevený kolík. Keď sa rana zacelí, čo obvykle trvá dva až tri týždne, nahradia ho o trochu väčším drievkom. Keď sa otvor roztiahne na priemer asi 4 centimetre, použijú prvý hlinený disk. Ten si každá žena vyrába aj zdobí sama.

Na prelome 19. a 20. storočia Afričanky s netradičnou ozdobou privážali do Európy a Severnej Ameriky ako púťovú či cirkusovú atrakciu. Aj dnes však disky v perách pútajú neželanú pozornosť najmä zo strany turistov. A tak sa už v mnohých kmeňoch môžu rozhodnúť, či disk chcú nosiť, alebo nie. Záujemcov je čoraz menej...

 

Autor: © Zoznam/ako

Zdieľať článok na Facebooku