Mačkovité šelmy, od tigrov po gepardy, dokážu rozlíšiť známe a neznáme ľudské hlasy. S odkazom na štúdiu, ktorá naznačuje, že aj zvieratá vyhýbajúce sa skupinovému životu majú sociálne zručnosti, to napísal server denníka The Guardian.
Hoci sú mačky často vykresľované ako trochu odťažité, vedci už predtým zistili, že domestikované mačkovité šelmy dokážu rozoznať hlas svojho majiteľa od hlasu iných ľudí. Z nových zistení vyplýva, že aj exotickí príbuzní domácich miláčikov, vrátane tigrov, gepardov a púm, vedia rozlíšiť rôzne tóny – aspoň pokiaľ žijú v zajatí.
Zistenia by mohli odrážať potreby týchto zvierat vo voľnej prírode. Teda schopnosť identifikovať vlastné mláďatá, sledovať, kto sa nachádza v ich blízkosti a rozpoznať poplašné volanie iných druhov, uviedla spoluautorka výskumu Jennifer Vonková z Oaklandskej univerzity v Rochestri v štáte Michigan. Podľa nej by sa preto ľudia nemali domnievať, že socialita sa týka iba skupinového života.
Vedci študovali levy, leopardy škvrnité a snežné, servaly a ďalšie exotické druhy, ktoré žili v zajatí, ako sú zoologické záhrady a prírodné rezervácie. Po úvodnej pilotnej štúdii, ktorej sa zúčastnilo sedem mačiek piatich druhov, vykonal tím rozsiahlejšiu štúdiu zahŕňajúcu 24 mačiek desiatich druhov, z ktorých 16 bolo odchovaných človekom a osem vlastnou matkou.
Každá šelma bola vystavená zvukovým nahrávkam neznámych aj známych ľudí. Tím zaznamenával a analyzoval reakcie a správanie mačiek v reakcii na každé prehranie - napríklad zmenu pohľadu, pohyb hlavy, pohyb smerom k zvuku alebo od neho, alebo určité prejavy, ako je syčanie alebo vrčanie.
Výsledky ukázali, že bez ohľadu na pohlavie alebo na to, či boli mačky odchované človekom alebo vlastnou matkou, reagovali na známy ľudský hlas oveľa rýchlejšie, dlhšie a intenzívnejšie ako na štyri neznáme hlasy. Výsledky sa potvrdili, aj keď boli z analýzy vylúčení levy – jediné voľne žijúce mačkovité šelmy, o ktorých je známe, že žijú vo veľkých sociálnych skupinách.
Výsledky tiež podľa tímu naznačujú, že schopnosť naladiť sa na jednotlivé ľudské hlasy nie je dôsledkom domestikácie, ale jednoducho pravidelného kontaktu s ľuďmi. Vonková preto predpokladá, že podobné výsledky by sa pravdepodobne objavili aj u mačiek vo voľnej prírode – za predpokladu, že by rovnaké ľudské hlasy počuli dostatočne často.
