Vojenskí maskoti aj miláčikovia slávnych: 6 zvierat, ktoré sa zapísali do dejín

2023-05-26 12:01:00 |   |    | 

„To predsa nejde! Sem psy nesmú!“ rozčúli sa recepčný luxusný hotel v New Yorku, keď uvidí dverami prechádzať staršieho a trochu vystrašeného bulteriéra. Pes má na sebe kožený kabátik vyšperkovaný medailami a ďalšie medaily mu hrdo visia okolo krku. Desiatnik Conroy, ktorý ide za ním, si recepčného zmeria pobúreným pohľadom. „Pes?“ odsekne. „Ale toto nie je pes. Je to vojnový hrdina.“



 

Dejiny ľudstva sú popretkávané príbehmi o zvieracej vernosti, oddanosti a statočnosti. Svedčia o tom staroveké nástenné maľby, ktoré naznačujú, že psy na vojnové účely využívali už Egypťania. V stredoveku potom pomáhali v strážnej službe, v rusko-japonskej vojne ich používali Rusi na transport ranených vojakov a počas španielsko-marockej vojny boli vycvičení, aby behali pozdĺž frontových línií a provokovali nepriateľov na začatie paľby. V každej situácii pritom zvieratá preukázali nesmiernu odvahu a odolnosť, či už slúžili komukoľvek - armáde, vede alebo slávnym vládcom a vojvodcom. Nie je to však len o boji a tvrdej drezúre, mnohokrát sa zo zvierat a ich neohrozených pánov stanú nerozluční priatelia. Rozprávať by mohol nielen rímsky cisár Nero, ale aj sám Napoleon...

 

1. Večeria spolu s cisárom

Zviera: tigrica Phoebe

Majiteľ: rímsky cisár Nero (37–68)

Kedy žila: 1. storočie n. l.

Zaujímavosť: Zabije každého, kto sa cisárovi znepáči.

V rímskom Koloseu to vrie. Niektorí vstávajú, aby lepšie videli, iní skandujú a kričia. Neuveriteľný zápas sa blíži ku koncu. Pruhovaná tigrica sa bije zo všetkých síl. Hryzie, škriabe, bojuje kruto a bezohľadne. Už dva silné tigre jej padli za obeť, takú spúšť za sebou zanecháva. Aj samotný cisár Nero je udivený. Priloží si k oku zelený diamant, aby lepšie videl a neoslňovala ho slnečná žiara, a po pár minútach zápas ukončí. „Tú tigricu mi priveďte, okamžite!“ rozkáže sluhom. „Bude moja, bude ma sprevádzať na každom kroku a bude sa volať Phoebe,“ dodá s úsmevom.

 

Šelma v paláci

Ešte toho večera je divoká šelma prevezená do paláca. Šikovní otroci jej vyrobia prepychovú zlatú klietku, Nero v nej tigricu ale nedrží. Phoebe sa pohybuje voľne po chodbách a údajne sa zúčastňuje aj spoločenských večerí. A je jedno, či s hosťami, alebo bez nich. „Ak sa boja, nemajú tu čo pohľadávať,“ nechá sa niekoľkokrát počuť Nero, kým mu jeho tigrice pojedá priamo z ruky šťavnaté kúsky mäsa. Správa sa krotko, avšak len dovtedy, kým cisára niekto rozzúri. Potom trestá, kruto a nemilosrdne, tak, ako je pre tigricu zvykom. Len jednu výnimku vraj urobí, a to vtedy, keď jej cisár prikáže zabiť otrokyňu, v ktorej Phoebe spozná ženu, ktorá sa o ňu kedysi starala a nosila jej jedlo. Hovorí sa, že zľutovanie vtedy nemal ani Nero…

 

2. Vytuší pád Napoleona?

Zviera: kôň Marengo

Majiteľ: Napoleon Bonaparte (1769 – 1821)

Kedy žil: 1793–1831

Zaujímavosť: Denne behá až 80 kilometrov.

Obaja sú pomerne malí, ale odvážni až hrôza. Niet divu, že Napoleonovi nenápadný arabský žrebec Marengo padne ihneď do oka. Vyhovuje mu nielen jeho nižší vzrast, veď sám je krátkonohý a pomerne zavalitý, ale predovšetkým jeho rýchlosť. A že svojho miláčika rozhodne nešetrí... Každé ráno pred raňajkami zdoláva na jeho chrbte celých 80 kilometrov z Viedne na Semmering. Raz dokonca vyrazí aj na prechádzku dlhú skoro 130 kilometrov. So svižným Marengom ju zvládne za necelých päť hodín!

 

Konský dôchodok

Odvážny Marengo neváha ani v boji. Vezie Napoleona do bitiek pri Slavkove, Jene, Wagrame a tiahne s ním aj k Moskve. Akoby ale vtedy roku 1812 na šírych zľadovatených ruských pláňach kôň tušil pád svojho pána. Hovorí sa totiž, že sa po ceste splašil a Napoleona zhodil... Potom už ide všetko rýchlo. V kalendári sa píše rok 1815, keď Napoleon na bielom Marengovi uháňa k Waterloo. Do bitky, ktorú prehrá na celej čiare. Koniec sa neodvratne blíži. Teda ten Napoleonov. O pár rokov neskôr, v máji 1821 zomiera statočný a v hĺbke duše úplne zlomený vojvodca vo vyhnanstve na ostrove sv. Helena. Marengo, ktorého po Waterloo previezli do Anglicka, žije spokojným nevojenským životom ešte dlho. Na večnosť sa odoberie až roku 1831 vo veku úctyhodných 38 rokov.

 

3. Dar hodný kráľa

Zviera: „Jej Výsosť“ žirafa

Majiteľ: francúzsky kráľ Karol X. (1757–1836)

Kedy žila: † asi 1848

Zaujímavosť: Vo Francúzsku spôsobí žirafiu mániu.

Žirafí vzor na šatách, na tapetách, a dokonca aj na porcelánových tanieroch. Francúzsko 20. rokov 19. storočia zachváti doslova „žirafie šialenstvo“. Francúzi, mladí aj starí, štíhle vysoké zvieratá obdivujú, zbožňujú, ba čo viac, zdobia si nimi obydlia alebo oblečenie. Dôvod? Žirafia samička, ktorá roku 1827 pricestovala do Paríža ako živý dar egyptského vládcu Muhammada Alího Paši (1769–1849) francúzskemu kráľovi Karolovi X. A pretože ide historicky o vôbec prvú žirafu, ktorá sa na pôde Francúzska objavila, je rozruch, ktorý okolo nej vypuká, celkom pochopiteľný. Obzvlášť po tak náročnej ceste, ktorú absolvovala. Mláďa totiž putuje na lodiach po Modrom Níle až do sudánskeho Chartúmu a potom ďalej chvíľu po súši, chvíľu loďou do Alexandrie a do Marseille. 20. mája 1827 sa potom spolu so sprievodom, zloženým z troch ošetrovateľov, policajnej eskorty a štyroch kráv zaisťujúcich mlieko, vydá na cestu dlhú 800 kilometrov do Paríža.

 

Kŕmená lístkami ruží

Aby „Jej Výsosť“, ako žirafu príznačne pomenuje denník Gazette, neohrozilo chladné a daždivé počasie, oblečú ju ošetrovatelia do dvojdielneho povoskovaného plášťa a nasadia jej teplú obuv. Jej cestu sledujú zástupy zvedavcov, nadšencov a obdivovateľov, a tak paradoxne posledným, kto exotické mláďa uvidí, je ten, komu je darované - Karol X. Bourbounský. Nádherné, náročným putovaním unavené zviera mu však doslova učaruje, na privítanie ho vlastnoručne nakŕmi okvetnými lístkami ruží. Ďalších 21 rokov potom „Jej Výsosť“ žije v parížskej Le Jardin du Roi, čo je na tú dobu malý zázrak. Snáď je to pozornosťou samotného kráľa, ktorý ju tu nielen pravidelne navštevuje, ale údajne aj kŕmi.

 

4. Ovenčený medailami

Zviera: pitbulteriér Stubby

Majiteľ: desiatnik Robert Conroy z 26. „Yankee“ divízie

Kedy žil: 1916–1926

Zaujímavosť: Zúčastnil sa 17 bitiek.

V histórii Spojených štátov – ani celého sveta – nedostane žiadne iné zviera toľko vyznamenaní a uznaní za statočnosť v boji ako Stubby, neoficiálny maskot 26. „Yankee“ divízie a účastník druhej bitky na Marne v lete 1918. Stubby sa vyznačuje nielen odolnosťou, odvahou pod paľbou a oddanosťou svojmu pánovi, ale aj zvláštnou schopnosťou vycítiť blížiacu sa strelu alebo iné nebezpečenstvo. Počas jednej noci, zatiaľ čo vojaci spia, varuje pred blížiacim sa plynovým útokom, a poskytne tak vojakom čas nasadiť si masky. Inokedy, keď Stubby v noci stráži, zahryzne sa do zadnice nemeckého zveda, ktorý je potom rýchlo zajatý.

 

Stretne sa aj s prezidentom

Statočný pes strávi za oceánom celkom 19 mesiacov a zúčastní sa 17 bitiek. Keď sa spolu so svojim pánom, desiatnikom Robertom Conroyom, vracia domov, stane sa doslova hviezdou. Na pozvanie vojnových veteránov sa vydáva na okružné turné po zemi a zúčastní sa toľkých vojenských prehliadok ako žiadny iný pes na svete. „V roku 1921 sa so Stubbym aj Conroyom stretol prezident Harding a v roku 1925 bol pár počas návštevy Bieleho domu prijatý prezidentom Coolidgom,“ spomína súčasný britský spisovateľ Michael B. Lemish. Malý psí bojovník zomiera pokojne, v spánku v roku 1926. Má vtedy asi desať rokov.

 

5. Ťarbák od Monte Cassina

Zviera: medveď Wojtek

Majiteľ: 22. zásobovacia rota poľského delostrelectva

Kedy žil: 1942–1963

Zaujímavosť: Vyslúži si vlastnú hodnosť a služobné číslo.

Opustené zviera a muži vo vojne ďaleko od rodín. Tak nejako sa začína písať jeden z najkurióznejších vojnových príbehov, kedy sa vojaci 22. zásobovacej roty poľského delostrelectva ujali malého opusteného medvieďa. Pomenujú ho Wojtek a urobia si z neho maskota. „Jeho prvou posteľou bola misa na pranie, ktorú muži pre jeho väčšie pohodlie odkiaľsi pritiahli. Fľaša s mliekom ležala hneď vedľa neho pre prípad, že by sa v noci prebudil a dostal hlad,“ spomína súčasná britská spisovateľka Evelyn Le Chêne. Medveďa vojaci kŕmia, čím sa dá – ovocím, medom aj vodkou, a zviera počas pár mesiacov vyrastie do úctyhodných rozmerov. Údajne sa naučí aj salutovať a spolu s vojakmi holduje pivu alebo cigaretám, ktoré ale namiesto fajčenia rovno prehĺta. Chlpáč si nakoniec vyslúži aj vlastnú hodnosť a služobné číslo…

 

V prvej línii

Wojtkova hviezdna hodina príde počas bojov pri talianskom Monte Cassinwe, kam sú Poliaci prevelení začiatkom roku 1944, aby tu zviedli krvavú bitvu s Nemcami. Chlpáč si totiž na delostreleckú paľbu zvykne a spolu so svojimi kamarátmi jazdí zásobovať vojakov v prvej línii. „Sprvu sa Poliaci snažili Wojtka od auta odohnať, ale on sa stále znovu vracal a tvrdohlavo sa snažil vyšplhať na korbu vozidla a usadiť sa medzi debnami s muníciou. Chcel byť skrátka so svojimi pánmi,“ myslí si Le Chêne. Sám dokonca debny s muníciou prenáša bez toho, aby mu nejaká spadla. Po skončení vojny odíde Wojtek spolu so svojou jednotkou do Veľkej Británie, kde dožije v zoo v Edinburghu. Zo svojho výbehu vraj máva návštevníkom, ktorí naňho prehovoria po poľsky, a až do svojej smrti v roku 1963 si pochutnáva na pive a cigaretách!

 

6. Osamelá vo vesmíre

Zviera: pes Lajka

Majiteľ: Sovietsky zväz

Kedy žila: 1954–1957

Zaujímavosť: S jej návratom z vesmíru sa nepočíta.

 

Čím viac času uplynulo, tým viac to ľutujem. Nemali sme to robiť,“ povie v roku 1998 jeden z autorov „projektu Lajka“ Oleg Gazenko (1918–2007). „Nedozvedeli sme sa toho toľko, aby to mohlo ospravedlniť smrť psa.“ Lenže vtedajší sovietsky stranícky a štátny šéf Nikita Chruščov (1894–1971) chce, aby nový Sputnik odštartoval na oslavu 40. výročia Októbrovej revolúcie. A chce tak Američanom ukázať, kto je najvyspelejšia technologická veľmoc na svete. Ide o veľa, nielen o moc, ale o globálnu prestíž. Lenže do osláv revolúcie zostáva zúfalo málo času. Sovietski technici a vedci preto zvolia „ľahší“ variant – Sputnik 2 postavia ako družicu, s ktorej návratom sa nepočíta. Teda ani s návratom jej posádky...

 

Zomrelá v dôsledku paniky

Ťažko povedať, prečo si vtedajší vedci vybrali práve Lajku, túlavého kríženca z moskovských ulíc. Asi preto, že je malá, dobrá, submisívna a vďačná za to, že sa jej niekto konečne ujal. Strpí, že ju dávajú do menších a menších boxov, aby si navykla na cestu do vesmíru, nevadia jej testy v špeciálnej centrifúge, ani to, že ju učia znášať stále väčší hluk. Veď inak sa k nej správajú pekne, dávajú jej najesť, napiť a občas si ju niektorý z vedcov odvedie aj domov. 3. novembra 1957 zatvoria Lajku do kabínky, dlhej iba 80 centimetrov, a vyšlú ju na obežnú dráhu Zeme. Predpokladajú, že by na nej mohla prežiť až sedem dní. Potom má byť šetrne „uspaná“ jedom v jedle. Hovorí sa aj o druhej možnosti relatívne rýchlej a bezbolestnej smrti - Lajka má zomrieť na nedostatok kyslíka. Lenže odhady nevyjdú. Vystrašená sučka žije po štarte už len pár hodín. Senzory na jej tele ukážu, že ihneď po vzlete jej tepová frekvencia výrazne stúpla. Ešte sa najedla, ale strach ju premohol. Zomrela úplne sama, v dôsledku paniky a prehriatia.

 

Tento a ďalšie zaujímavé články nájdete v časopise  HISTORY Revue.

 

 

Autor: © HISTORY revue / Aneta Bartoníková

Zdieľať článok na Facebooku

Hodnotenie článku:
0.0/5 (0 hlasov)


Novinky.sk

Gurman.sk

Utorok, 16. apríl. 2024. Meniny má Dana, Danica.
Stream naživo

TV program TV program Telkáč.sk
Nenechajte si ujsť svoje obľúbené filmy a seriály.

Foto dňa