Ako spoznať Kubu

Stráviť dovolenku na Kube je jednoducho” in”. Biely piesok a mojito a k tomu ako pridaná hodnota chutní malí pionieri v rovnošatách plus duch revolúcie a jeho charizmatických vodcov. Človek sa cíti ako v inom svete, a to je presne to, čo od správnej dovolenky očakáva. No a tiež samozrejme očakáva oddych a zábavu. To všetko na Kube aj nájde. Nie všetko je však v tejto krajine také slnečné ako úsmev čašníka Pabla v hotelovom komplexe na Varadere...

Na Kubu som necestovala ako obyčajný turista. Navštívila som ju dvakrát, v rámci misie OZ Človek v ohrození zameranej na odovzdanie materiálnej pomoci rodinám politických väzňov a odborných publikácií, nezávislým intelektuálom. Klasické dovolenkové tipy, kde majú najlepšie mojito a kde sa dá zatancovať si sexy sambu, teda bohužiaľ neovládam. Neobávam sa však, že by vášnivý turista mal problém vyhľadať si tieto informácie na nespočetných internetových stránkach, v katalógoch cestovných kancelárií alebo prostredníctvom odporúčaní od známych. Ak však patríte medzi cestovateľov, ktorým kĺzanie sa po povrchu nestačí a vaše dovolenky sú viac o poznávaní ako o vypekaní sa na pláži, zopár rád by som pre vás mala.

Nevyhnutné minimum základných faktov alebo čo musíte vedieť predtým, než na Kube pristanete

Ostrov v Karibiku s viac než 11 miliónmi obyvateľov, má skutočne zaujímavú novodobú históriu. Bývalá španielska kolónia a neskôr samostatná republika, i keď pod silným vplyvom USA, prijala v roku 1940 jednu z najpokrokovejších ústav danej doby. Už v roku 1952 sa však demokratický vývoj zvrátil nástupom generála Batistu k moci. Diktatúra podporovaná USA spravila z Kuby výletné miesto pre bohatých Američanov. Medzi Kubáncami preto vzrastal odpor, ktorý po nevyhnutných peripetiách a pekných pár rokoch partizánskeho boja, vyniesol v roku 1959 na čelo krajiny, mladého Fidela Castra s jeho koncepciou sociálne-demokratického a predovšetkým slobodného štátu, očisteného od amerického vplyvu. Znárodnenie amerických spoločností na ostrove, viedlo v dobe studenej vojny k nevyhnutnému príklonu Castra, k vtedajšiemu socialistickému táboru  a pôvodná myšlienka demokracie uvoľnila priestor vytvoreniu socialistického zriadenia na čele s večným vládcom. 

Až do roku 1989 Kuba nepotrebovala ani turistov ani ich peniaze. Situácia sa však prudko zmenila po zastavení „bratskej” pomoci zo strany ZSSR a krajín východného bloku. Ak Fidel chcel, aby jeho socializmus prežil, nezostávalo mu nič iné, než urobiť kompromisy s kapitalizmom. 
Zelenú dostali zahraničné investície, drobné podnikanie vo forme poskytovania ubytovania a prevádzkovania rodinných reštaurácií a doslova záchrannou vestou sa stal turizmus. Na Kube začali vyrastať ohromné turistické komplexy s kompletným servisom, obchody pre turistov, požičovňe áut a autobusové spoločnosti na prepravu po ostrove.

Otvoriť brány krajiny turistom sa naozaj vyplatilo. Kubu ročne navštívi viac ako 2 milióny turistov, najmä z Kanady, Španielska a Nemecka. Režim sa teda zachránil a spolu s ním aj Fidel Castro. Kubánska ekonomika však upadá a životný štandard jej obyvateľov sa zhoršuje. Na prídelové lístky, fungujúce od roku 1961, dostávajú obyvatelia čoraz menej jedla. Vyhlásenému zdravotníckemu systému chýbajú základné lieky aj materiál a zatiaľ čo kubánske cesty križujú super-rýchle sanitky určené pre kolabujúcich nemeckých dôchodcov na Varadere či iných turistických strediskách, bežní Kubánci sú v rámci medzimestskej dopravy odkázaní len na stopovanie a prepravu na korbách nákladných áut.

Ak má byť kubánske minimum kompletné, je nemožné vynechať politickú situáciu. Základné politické a občianske práva sú autoritárskym režimom v tejto krajine porušované. Kubánci nemôžu slobodne cestovať ( jedine ak by tie gumenné pneumatiky naložené pasažiermi a smerujúce na Floridu, boli čisto adrenalínovým zážitkom na spestrenie dlhej chvíle), nemôžu sa postaviť na námestie a nahlas povedať, že sa im nepáči uniforma Raúla Castra, dočasného prezidenta Kuby. Na námestí by v podstate nemali v skupinkách postávať vôbec, keby pri tom rozoberali nejakú tému, či problém, mohlo by to byť vnímané ako zhromaždenie a to, bez súhlasu Komunistickej strany, nie je povolené.

Médiá sú cenzurované a prístup na internet prísne regulovaný. O tom, že nie všetci sú ochotní riadiť sa týmito pravidlami, svedčí aj takmer tristo politických väzňov. Overeným prostriedkom na udržanie poriadku je aj zastrašovanie alebo prepustenie z práce.Toto všetko vám asi v turistickom rezorte nepovedia. Práve naopak, veselá učiteľka salsy vás za každú cenu udrží v pocite bezstarostného karibského šťastia. Vďaka tomu, že môže poskytovať služby turistom a má tak prístup k „tvrdej” mene, konvertibilnému pesu, možno zase až tak nepredstiera.

Tipy pre uvedomelého cestovateľa

Ak chcete spoznať pravú tvár Kuby, vyhnite sa skleníkom. Tak by sa dali označiť umelé turistické rezorty, patriace štátu. Ak patríte medzi backpackerov a radi sa presúvate z miesta na miesto, je pre vás táto krajina ako stvorená. Na presun môžete zvoliť turistickú autobusovú spoločnosť Viazul ( napr. cesta z Havany do Santiago de Cuba, teda prakticky naprieč ostrovom, a späť, vás bude stáť 110 (CUP), čo je asi 100 EUR pri kurze 1,1:1). Taktiež si môžete prenajať auto (cca 70 CUC na deň) a zobrať po ceste niekoľko stopárov, vo veľkom počte roztrúsených po všetkých diaľkových komunikáciách.

Cesta vám tak rýchlejšie ubehne a tiež sa niečo podozvedáte. Nečakajte však, že sa vám Kubánci začnú otvorene sťažovať a zdôverovať so svojimi problémami. Strach z represií je všadeprítomný. Náznaky a istá unavenosť v hlase, pri všeobecne omieľaných frázach spokojnosti, hovoria samé za seba. Ďalšou možnosťou pohybu po krajine je, že sa sami zaradíte do davu stopujúcich a na vlastnej koži si vyskúšate, ako zväčša cestujú bežní Kubánci.

Vďaka tomu, že v 90–tych rokoch vstúpilo do platnosti povolenie ubytovávať na súkromí, v tzv. casas particulares, backpackeri majú široký výber ubytovania v každom väčšom meste na ostrove, kde sa poplatok za noc pohybuje od 20 do 30 CUC na izbu pre dvoch ľudí. Nerobte si však ilúzie o tom, že prostredníctvom bývania v rodine spoznáte život bežného kubánskeho obyvateľa. Ide skôr o majetnejších Kubáncov, ktorí si môžu dovoliť platiť vysoký poplatok za licenciu a dane , ktorých fixnú čiastku musia odvádzať bez ohľadu na množstvo ubytovaných turistov. Napriek tomu budete kubánskej realite  o čosi bližšie, ako keby ste sa ubytovali v hoteli.

Navyše tým konkrétnych ľudí podporíte viac než štátnu kasu a neprídete o debaty s domácimi alebo o dôkladné obzretie si súkromných obydlí, kde pokojne uvidíte kombináciu - kresťanský kríž na stene a Leninove spisy na stole. Domáci vám tiež za poplatok do 10 CUC pripravia vynikajúce raňajky či večeru, typické congrí (čiernu fazuľu s ryžou), vyprážané banány, ale aj rybu, ktorá sa inak môže turistom podávať iba v štátnych reštauráciách. Ku kubánskemu koloritu už však dlhé roky patrí, že neviditeľná ruka čierneho trhu všetko vyrieši a čo oko zákona nevidí, to všetci veselo praktizujú.

Po celom obvode Kuby nájdete pláže s bielym pieskom, čiže nie ste odkázaní len na tie, ktoré sú vyhradené čisto pre turistov. Opatrnosť je však na mieste, pretože ani Kuba už nie je tak bezpečná ako bývala kedysi. Špeciálna peňaženka pod tričkom, či okolo lýtka už je nevyhnutnosťou, z osobnej skúsenosti môžem potvrdiť, že ani štyri hodiny poobede a ulica plná ľudí vás neochránia pred tým, že na vás niekto skočí a bude vám z tela  trhať fotoaparát alebo tašku.

Spoznať skutočnú Kubu znamená povinne nakuknúť do obchodu s potravinami na prídel (veľa tam toho neuvidíte), do lekárne pre domácich ( aj napriek očiam otvoreným naširoko, ani tu takmer nič neuvidíte) a pre porovnanie do turistickej lekárne ( tam majú zhodou okolností všetko). Ak sa vám na Kube prihodí akákoľvek zdravotná ťažkosť, bude o Vás, samozrejme za patričný poplatok, vynikajúco postarané. Nemyslite si ale, že podobné podmienky majú aj domáci. Kubánci majú zdravotnú starostlivosť zadarmo, otázne však je, aká je jej kvalita. Za všetko hovorí poznámka ošetrovateľa, ktorý mi hrdo ukazoval krabičku antibiotík na moje črevné ťažkosti: „Pozrite sa, toto bežní Kubánci nedostanú.”

Výhodou je, ak hovoríte po španielsky. Ľahšie sa zorientujete, viac sa dozviete a dokonca aj vy sami môžete posunúť viac informácií o krajine, z ktorej pochádzate a o zmenách, ktoré tu po 1989 nastali. Oficiálna propaganda totiž krajiny strednej Európy vykresľuje v čiernych farbách. Odvážnejší môžu navštíviť rodiny politických väzňov, ako prejav podpory, tu však treba počítať s rizikom následného vypočúvania zo strany štátnej polície.

Každopádne, to je tiež spôsob, ako spoznať Kubu, a teda aj jej odvrátenú stránku. Možno aj vy po návrate z Kuby pocítite ten zvláštny tik rázne pretrhnúť veselý štebot o tom, ako to už bez Castra nebude na Kube ono. Ja s tým mám problém dodnes.

Zdroj/autor: Človek v ohrození, Ivana Kullová 

Občianske združenie Človek v ohrození je nezisková, mimovládna organizácia, založená na Slovensku v roku 1999. Jej poslaním je účinne pomáhať ľuďom, ktorí trpia dôsledkami prírodných katastrof, konfliktov a autoritárskych režimov za podpory širokej verejnosti. Prostredníctvom kultúrno-vzdelávacích podujatí a ďalšej osvetovej činnosti informuje verejnosť o závažných problémoch spoločnosti a zároveň ju oslovuje aby sa rôznymi formami zapojila do pomoci ľuďom v núdzi. Jej činnosť sa rozdeľuje do štyroch hlavných oblastízáujmu - humanitárna pomoc, rozvojová pomoc, podpora ľudských práv a vzdelávacie a informačné aktivity na Slovensku.  Od svojho vzniku, vďaka partnerom a podporovateľom, mohla pomôcť tisíckam ľudí v 15 krajinách sveta.
Pomôžte aj vy. Klub darcov Človeka v ohrození.