Rozprávkový zámok Neuschwanstein: Plánoval tam Ľudovít II. aj lanovku z labutí?

 

Potom, čo sa Viliam I. (1797–1888) po vyhratej prusko-francúzskej vojne stáva roku 1871 cisárom zjednoteného Nemecka, stráca bavorský kráľ Ľudovít II. Bavorský (1845-1886) väčšinu svojich právomocí vladára. Politika mu nikdy veľa nehovorila a teraz sa ešte viac sťahuje do ústrania a hľadá vlastný svet, ktorému by mohol vládnuť len on sám.

 

Jedno z najkrajších miest

Presne také miesto nájde na kopci, kde kedysi stával hrad Vorderhohenschwangau. Nachádza sa v blízkosti zámku Hohenschwangau, ktorý nechal z ruín znovu postaviť Ľudovítov otec Maximilián II. Bavorský (1811 – 1864). Okolie zámku tak pozná mladý kráľ dokonale, prežil tu koniec koncov celé svoje detstvo…

„Mojím zámerom je prestavať starú zrúcaninu hradu blízko tiesňavy Pöllat v autentickom štýle starých nemeckých rytierskych hradov a musím sa vám priznať, že sa veľmi teším, až tam raz budem. Poznáte váženého hosťa, ktorého by som tam rád ubytoval; miesto je jedným z najkrajších, ktoré možno nájsť, sväté a nedostupné, hodný chrám pre božského priateľa, ktorý priniesol svetu spásu a skutočné požehnanie,“ stojí v Ľudovítovom liste Richardovi Wagnerovi (1813–1883) z mája 1868.

Je to práve hudobný skladateľ, ktorý vďaka svojim operám kráľa inšpiroval k vytvoreniu jedinečného zámku aj zámockého interiéru. Pre seba a pre neho de facto Ľudovít zámok, ktorý raz bude svet poznať ako Neuschwanstein, buduje.

 

Ako veľké divadlo

„Predstavujem si akési monumentálne divadlo, kde budú môcť, úplne slobodne a naveky, žiť Lohengrin, Tannhäuser a Parsifal,“ zveruje Ľudovít svoje plány maliarovi kráľovského divadla v Mníchove Christianovi Jankovi (1833–1888). Ten panovníkovi predloží niekoľko návrhov, ale až ten posledný sa úplne stotožňuje s jeho predstavami. Po ňom prichádza na rad architekt Eduard Riedel (1813–1885), ktorý sa – hneď po kráľovi – stáva najdôležitejším mužom stavby. Jej oceľová konštrukcia vyplnená tehlami a obložená monochromatickým vápencom, ťaženým v miestnych horách, doslova predbehne svoju dobu.

Pozadu nezostáva ani technické vybavenie zámku. Medzi najmodernejšie vymoženosti patrí elektrický zvonček na služobníctvo, poháňaný batériami. Ďalej je tu inštalovaný interný telefón, tečúca voda, čerpaná z prameňa hôr nachádzajúceho sa zhruba 150 metrov nad zámkom, či centrálne vykurovanie horúcim vzduchom pomocou parného kotla umiestneného v pivnici. A aby bolo na zámku zaistené skutočne teplo, sú chladné chodby navyše vybavené veľkými krytými ohniskami.

 

Rozmary na dennom poriadku

Po 15 rokoch usilovnej práce, po desiatkach smrteľne zranených robotníkov a mnohých zmenách v stavebných plánoch, je dokončená hlavná budova s kráľovskými izbami, do ktorých sa Ľudovít II. roku 1884 sťahuje. Práce na zámku ale pokračujú ďalej – rovnako aj kráľovské rozmary ohľadom zariaďovania interiérov. Obytné miestnosti musia totiž úplne zodpovedať panovníkovým predstavám a akékoľvek odchýlky od nich je Ľudovít schopný kruto potrestať.

„Chcem, aby v toaletnej izbe bola, medzi dvere do spálne a obývacej izby, umiestnená vyrezávaná lavica, na ktorej musí byť dlhý vankúš z rovnakej látky a s rovnakými výšivkami ako pri nábytku v tejto izbe. Do pracovne potom objednajte dve stoličky, nie leňošky, ktoré sa budú hodiť k nábytku v nej,“ inštruuje kráľ robotníkov. Len na výstavbe kráľovskej spálne v novogotickom štýle s veľkým množstvom drevorezby, s honosnou posteľou s bohato vyrezávaným baldachýnom a umývacím stolíkom s umývadlom v tvare labute, strávi vyše 14 rezbárov približne štyri roky.

 

 

Modlí sa k stenám

Najväčšou Ľudovítovou pýchou sa potom stáva trónna sála. Tá je inšpirovaná chrámom Božej Múdrosti v Konštantínopole a dvorným kostolom Všetkých svätých v Mníchove. Najväčšiu zámockú miestnosť o rozlohe 6000 metrov štvorcových zdobí zlatá stena s vyobrazením šiestich vyvolených kráľov (Ľudovíta Francúzskeho, Kazimíra Poľského, Štefana Uhorského, Ferdinanda Španielskeho, Edwarda Anglického a nemeckého kráľa a rímskeho cisára Henricha II.), ku ktorým Ľudovít  vzhliada, považuje ich za akési božstvo a často sa k nim modlí.

Istú úctu chová aj k vyobrazeniu archanjela Michaela v tunajšej mozaike. Vzhľad trónnej sály potom dopĺňa obrovský, niekoľkoramenný svietnik z pozlátenej mosadze s 96 sviečkami, ktorý je vyrobený podľa predlohy svätoštefanskej koruny. To najdôležitejšie v trónnej sále však chýba – kráľovský trón.

 

Všade sú labute

Keďže je zámok stavaný ako veľké divadlo, nesmú na jeho chodbách chýbať megalomanské nástenné maľby inšpirované Wagnerovými operami. Medzi najznámejšie vyobrazenia na Neuschwansteine tak patrí maľba odkazujúca na operu Lohengrin, na ktorej hrdina prichádza do Brabantska bojovať o cudnosť a česť milovanej Elsy v člne ťahanom veľkou bielou labuťou. Na labute, kráľove obľúbené vodné vtáky, je tu napokon možné naraziť takmer na každom kroku. Iná nástenná maľba odkazuje na operu Prsteň Nibelungov, na ktorej je vyobrazená legenda o Siegfriedovi, ktorý si necháva vyrábať kúzelný meč, ktorým potom zabije draka.

 

Zavalený dlhmi

Tým sa však Ľudovítove fantastické nápady nekončia. Plánuje napríklad postaviť kabínovú lanovku (jednotlivé vozidlá by boli v podobe veľkých bielych labutí), ktorá by mala mať strojovňu na parný pohon pod zámkom a vďaka ktorej by Ľudovít alebo ktokoľvek iný mohol kedykoľvek bez veľkej námahy cestovať smerom zo zámku a späť. Od tohto nápadu však musí kráľ upustiť, pretože stále pokračujúca stavba si vyžaduje čoraz viac peňazí. Keďže Ľudovítove úspory sú už fuč, začne si peniaze požičiavať, aby jeho vysnívané sídlo mohlo ďalej rásť. Má to ale háčik. Kráľov sen síce pokračuje podľa plánu, splácanie pôžičiek však už nie. Len v roku 1883 je Ľudovítov dlh vyše 7 miliónov zlatých mariek (stavia aj inde) a hrozí mu zabavenie zámku.

Vrásky na čele to ale nepridáva kráľovi, ale ministrom bavorskej vlády. Tí sú za jedno, že treba panovníkovi dohovoriť, aby prestal stavať a splatil aspoň časť dlhov. Ten o tom nechce ani počuť, je stavbou zámku úplne pohltený a realitu už takmer nevníma. Začiatkom júna 1886 sa preto schádza tajná rada, vedená princom Luitpoldom (1821–1912), Ľudovítovým strýkom, na ktorej sa všetci prítomní uznesú na zosadení kráľa z trónu. Panovník končí v rukách psychiatrov, avšak nie nadlho. Zomiera za záhadných okolností len pár dní po svojej internácii.

 

Múzeum ako nutnosť

Ľudovít už síce nežije, ale veritelia chcú svoje peniaze späť. Rodina sa preto, len pár týždňov po kráľovej smrti, rozhodne zámok Neuschwanstein (pôvodne sa mu hovorilo Neuhohenschwangau) sprístupniť verejnosti ako múzeum. Vďaka vstupnému sú Wittelsbachovci schopní splatiť všetky dlhy, aj keď im to bude trvať dlhých 20 rokov. Samotná stavba zhltla cez 6 000 000 mariek, čo bolo dvakrát viac, než sa pôvodne plánovalo. Pritom z chystanej výstavby 120 miestností bolo realizovaných iba 20 a Neuschwanstein tak nikdy nebol dokončený.

 

Tento a ďalšie zaujímavé články nájdete v časopise  HISTORY Revue.

 

 

 

 

Autor: © HISTORY revue / Zuzana Parkánová

Zdieľať článok na Facebooku