Gauguin na Tahiti: Slávny maliar šokoval voľnými vzťahmi s mladými domorodkyňami

 

Dokonca ktosi recitoval verše. Všetci sú ten deň, 23. marca 1891, trochu namäkko. Paul Gauguin (1848-1903) dlho váhal, aké si má vybrať útočisko pre svoj osobný aj umelecký reštart. Napadal mu severný Vietnam, potom mu ktosi radil Madagaskar. Nakoniec sa rozhodol pre ostrov Tahiti v Oceánii. Nepôjde tam ako žiaden chudák, v aukcii sa mu podarilo predať 30 obrazov. Peniaze by mu na dva - tri roky v tej exotike mohli stačiť. Ešte zaskočí do dánskej Kodane rozlúčiť sa s manželkou a deťmi a 4. apríla 1891 ho už skupinka najvernejších sprevádza na Lyonskej stanici v Paríži, odkiaľ vyráža na svoju veľkú cestu. Naplní jeho očakávania?

 

Raj s problémami

O raji mal predsa len trochu iné predstavy. Usadzuje sa v Papeete, v správnom stredisku ostrova. Kolonizátori sa už na tomto mieste podpísali, a tak sa po troch mesiacoch sťahuje ďalej do divočiny, na juh ostrova do 45 kilometrov vzdialenej dediny Matatei. Zabýva sa tam v domorodej chatke a vstrebáva nové dojmy. Maľovanie mu veľmi nejde, nemôže sa dočkať listov z Európy. „Ale dievčatá sú tu krásne,“ oznamuje priateľom v listoch naspäť s nadšením.

Navyše nie sú žiadne netýkavky. Je tu zvykom, že colon, ako hovoria domorodci francúzskym kolonistom, si berie miestnu ženu, vahine, ktorú mu ponúkne jej rodina. Ide o obojstranne výhodný obchod. Dievčatá sú zaistené a ich „manželia“ si okrem rozkoší s nimi môžu ešte užívať stôl plný hojnosti. O jedlo sa tu totiž stará každý sám, obchod s ním príliš nefunguje. Pre plody chlebovníka a banány sa musí ďaleko do hôr, pre ryby do lagún. Toto všetko môže obstarávať vahine a jej rodina.

 

Dievča bez hanby

„To dieťa ma okúzlilo, ale niekedy ma znepokojuje,“ píše maliar do Francúzska svojmu priateľovi. Mieni tým svoju domorodú ženu Tehuru (†1918). Má pravdepodobne len 13, ale vyzerá na 18. Ponúka mu svoje telo ako modelka aj milenka s takou bezprostrednosťou, až ho to desí. Nič pre ňu nie je tabu. Jej rodina pochádza z Cookových ostrovov, na Tahiti sa usadili v dedine asi 25 kilometrov vzdialenej od maliarovej chatrče. Gauguin sa s nimi stretol niekedy na jeseň roku 1891 a ešte v ten istý deň si vzal Tehuru za svoju vahine. Žiadny rodný list nemala, jej vek sa dal iba odhadovať.

Postaršieho Gauguina ale prebudila k životu. Maľuje ako divý, námety mu prichádzajú samé. Tak napríklad raz večer sa vrátil domov a našiel Tehuru, ako leží v tme nahá na posteli s výrazom hrôzy v tvári. Podľa domorodcov má celú noc horieť svetlo, aby zaháňalo duchov mŕtvych. A v chyžke lampa zhasla! Maliar získal námet pre obraz Duch mŕtvych bdie… Plátna sa vŕšia, ale tiež rastie maliarova clivota po domovine. Navyše mu dochádzajú peniaze a trápia ho choroby. Zbalí preto svoje diela, zošity poznámok a v júni 1893 odpláva z Tahiti. Slziaca Tehura, v tej dobe zrejme už matka jeho dieťaťa, mu máva.

 

Francúzsko ho podviedlo

Paríž ho nepríjemna zaskočil. Je koniec leta, všetci sú ešte niekde vonku a on nemá kde bývať. Dorazil totiž do Francúzska len so štyrmi frankami vo vrecku. Nakoniec mu ponúkol prístrešie český maliar Alfons Mucha (1860-1939), vychádzajúca umelecká hviezda. Ďalšiu existenciu zaistí dedičstvo po strýkovi. Už zase je za čo organizovať veľkolepé večierky.

Gauguin dáva okázalo najavo, že je muž, ktorý nasal exotikou. Producíruje sa po Paríži v astrachánovej čiapke, v dlhej modrej pláštenke prehodenej cez hnedú tuniku. Nechýba ani cudzokrajná žena po boku, jávska mulatka Annah. „Je to pozér,“ odsudzuje ho parížska spoločnosť. So záujmom si síce ľudia prezrú jeho tahitské obrazy, ale nikto ich nekupuje. Kto by chcel mať niečo také v salóne?!

Znechutený maliar odchádza do Bretónska, ale po Oceánii je to ako inšpirácia len slabý odvar. On sám aj jeho spoločníčky však miestnych provokujú už svojimi zjavmi, a tak sa v prístave Concarneau dostanú s nimi do konfliktu a v bitke utrpí Gauguin komplikovanú zlomeninu členka, ktorá sa mu nechce hojiť. Navyše mu jeho nová múza vybieli v Paríži ateliér a zmizne. Tiež aukcia obrazov, ktoré mu mala zarobiť na cestu späť do Tichomoria, sa nevydarila, napriek tomu v júli 1895 odpláva. Netuší, že opúšťa Európu navždy.

 

Nepodarená samovražda

Na Tahiti ho však čaká aj sklamanie. Tehura sa medzitým vydala za miestneho mladíka. Strávi síce s Gauguinom týždeň, ale potom ho opúšťa. Nepresvedčia ju ani dary – náhrdelníky z korálok a mosadzné prstene. Hnusí sa jej jeho noha pokrytá hnisajúcimi vredmi. Maliar je v depresii, čakanie na peniaze z Európy sa nekonečne vlečie.

Postaví si chatu v Punaaui, kúsok od Papeete. Zaobstaráva si koňa a bričku, aby mohol zachádzať do mesta. Do novej domácnosti patrí aj nová vahine. Stáva sa ňou 14-ročná Pahura, jeho nová múza, s ktorou bude mať dve deti. Príde ale ďalšia rana, Gauguin sa dozvedá, že v Európe zomrela jeho milovaná dcéra Aline (1877-1897). „Jej hrob je tu u mňa. Moje slzy sú živé kvety,“ píše svojej zákonitej manželke a matke zosnulej.

Je toho už naňho veľa. V decembri 1897 horúčkovito maľuje rozmerné plátno Odkiaľ prichádzame? Čo sme? Kam ideme?, symboliku ľudského života. Potom odíde do hôr, prehltne arzenik a čaká na smrť. Pokus o samovraždu zlyhá, iba ešte zhorší jeho podlomené zdravie. Navyše Tahiti ho už unavujú, až príliš vidí do miestnych pomerov. „Odídem na Markézy,“ rozhodne sa v auguste 1901. Pahura ho zahrnie výčitkami, že ju opúšťa, ale ísť s ním nehodlá.

 

Uloví záškoláčku

„Na Markézach nebude ťažké nájsť modelky,“ píše svojmu priateľovi, maliarovi Danielovi de Monfreidovi (1856–1929). Vypraví sa za ďalším dobrodružstvom, kým mu ešte zostávajú nejaké sily. Zo súostrovia si vyberie ostrov Hiva Oa. V hlavnom stredisku si postaví originálny dom, dostatočne izolovaný bujnou vegetáciou. Nazve ho Domom rozkoše. Spálňu vyzdobí drevorezbou s nápisom Buďte milenkami, budete šťastné.

Ale nebol by to provokatér Gauguin, keby pri vstupe do domu nevztýčil sochu miestneho biskupa a k nemu jeho slúžky a milenky. Aj tu sa triafa do koloniálneho systému ako na Tahiti, radí napríklad domorodcom, aby neposielali svoje deti do misijných škôl. Niektorí ho poslúchnu. Jednu takú zbehnutú žiačku, 14-ročnú Máriu-Rosu Vaeoho, si Gauguin berie za svoju novú vahine.

 

Orgie proti strachu

Je pri peniazoch, a tak sa môže ukázať. Prichádza k rodičom vyvoleného dievčaťa s viac ako 30 metrami najrôznejších látok a množstvom čipiek. Darom však vládne šijací stroj. Takému boháčovi by bol hriech dcéru nedať... Nikto tej dievčine neprezradí, že bude musieť denne svojmu mužovi preväzovať ohavne vyzerajúcu boľavú nohu.

Nebude jediná, kto s ním bude zdieľať spálňu. Gauguin má po ruke päť až šesť dievčat, ktoré mu cez deň slúžia ako modelky a neodmietajú ho obšťastniť ani v noci. Zvlášť atraktívna je rusovlasá a zelenooká Tohotaua, jedna z najväčších krások na ostrove. Zaujme ho aj mladá Vaitauni. „Má také krásne prsia, že si to ani neviete predstaviť,“ píše maliar priateľovi.

Zdroj: https://www.flickr.com/photos/christopher-brown

Mária-Rosa ho nakoniec opúšťa po pol roku spolužitia a tehotná odchádza domov, aby 14. septembra 1902 porodila dcéru Tikaomatu, desiate a posledné maliarovo dieťa. Muž, ktorý s takou samoľúbosťou dával najavo svoje intímne zážitky, v nich skutočnosti hľadá liek na svoj strach z postupujúcej choroby a zo smrti. Tá si poňho prichádza náhle, pri srdcovom záchvate 8. mája 1903. Na stojane zanecháva nedokončený obraz s názvom Zasnežená bretónska krajina.

 

Tento a ďalšie zaujímavé články nájdete v časopise   HISTORY Revue.

 

 

 

Autor: © HISTORY revue / Helena Chvojková

Zdieľať článok na Facebooku