Paríž a stratená generácia: Ovládli mesto po prvej svetovej vojne sklamaní Američania?

 

Kaviarenský život sa nakrátko zastaví s koncom prvej svetovej vojny - pri sčítaní škôd a mŕtvych nikto nemá na zábavu náladu. Len čo ale opadne smútok, všetkých popadne obrovský smäd po radosti a veselí. Uhasiť ho do Paríža prichádza aj mladá generácia talentov zo Spojených štátov amerických. Snažia sa tým iba prebiť prežité traumy?

 

Návrat vydedencov

Do prvej svetovej vojny sa zapojí okolo 4 000 000, najmä mladých, Američanov. Väčšina z tých, ktorí sa dožijú jej konca, sa vráti domov. Nečaká ich ani bohatstvo, ani sláva. Naopak, najčastejšie nastupujú na zle platené pozície, kvôli ktorým si môžu sotva dovoliť byt bez tečúcej vody. Tí, ktorí majú kreatívnu dušu, zisťujú, že život je pre nich šedý, víťazí priemernosť a sami na sebe pozorujú, ako stagnujú. V Amerike panuje prísna sociálna politika, prohibícia, puritánstvo. Centrom záujmu je hlavne priemysel, umenie spoločnosť príliš neoceňuje. Opačný prípad panuje v kontinentálnej Európe. Mnohým mladým Američanom je sotva cez dvadsať, a už sú vojnovými veteránmi s ťažkými šrámami na duši. Začnú preto pomýšľať na odchod. Kam? Na jediné miesto, ktoré poznajú a nie je to Amerika. Na miesto, kde síce zažili hrôzy, ale zároveň vzrušenie a nové zážitky. „Vzhľadom na ich bezútešné vyhliadky si mnohí z tejto tzv. „stratenej generácie“ začali myslieť, že nemusí byť zlý nápad jednoducho zabaliť svoju batožinu, tentoraz s civilným oblečením, a vrátiť sa do Francúzska,“ píše americký spisovateľ Malcolm Cowley (1898–1989) ).

 

Vo víre života

Vo Francúzsku to v tom čase už zase žije. Ľudia majú pocit, že všetko musia zažiť hneď teraz, alebo už to nebude nikdy, žijú prítomnosťou. Aj napriek nedobrej hospodárskej situácii sú ulice plné prvých automobilov, kaukliarov, hudobníkov. U mužov rastie záujem o šport, pričom najväčšiu pozornosť si získavajú futbal, cyklistika a box. Ženy skracujú sukne aj účesy. Scenériu uvoľnenia potom podmaľovávajú nespútané tóny jazzu ako nového hudobného smeru, dovezeného zo zámoria. „Všetko vrelo výtvarným umením, hudbou, literatúrou, chľastom, spevom, slávou, smilnením, a nechýbali ani samovraždy,“ vystihuje tunajšiu atmosféru autor maďarského pôvodu Peter de Polnay (1906–1984). Rozvoj nových umeleckých trendov vo veľkom ovplyvňujú imigranti z celého sveta, ktorí do parížskeho kotla prinášajú nové zvyky, tradície a hodnoty. Prisadia si aj Američania...

 

 

 

Nuda je horšia ako smrť

Prvá vlna začínajúcich amerických spisovateľov prichádza do Paríža v roku 1921. Všetci majú okolo 25 rokov a sú medzi nimi napríklad už spomínaný Cowley, ďalej Thornton Wilder (1897–1975), Robert McAlmon (1895–1956) alebo Ernest Hemingway (1899) . Okrem kultúry ich sem ťahá aj výhodný kurz amerického dolára voči franku. V roku 1925 tu za jednodolárovú bankovku dostanú 22 frankov a ku koncu desaťročia takmer dvojnásobok. Zatiaľ čo v Amerike by boli chudobní, v Paríži si môžu užívať. A to aj vzhľadom k svojej vojnovej minulosti chcú. „Vzali nás do cudzej krajiny, prvej, ktorú mnoho z nás kedy videlo, a naučili nás milovať, milovať zajakavo, v cudzom jazyku… Mali sme minimum možností na výber, mohli sme nechať budúcnosť, aby sa starala sama o seba, a iste sme cítili, že nás privedie do nových dobrodružstiev. Naučili nás odvahe, výstrednosti, fatalizmu... Naučili nás sa pozerať na hospodárnosť, opatrnosť a triezvosť civilného obyvateľstva ako na neresti, naučili nás sa báť nudy viac ako smrti,“ líči Cowley.

 

Krstný otec umelcov

Američania v Paríži nechcú žiť „po francúzsky“, ale po svojom. To dokazuje aj fakt, že sa držia hlavne spolu a nesnažia sa ani učiť miestny jazyk. Výnimku predstavuje Hemingway, ktorý si odpočúvaním rozhovorov v kaviarňach brúsi svoj francúzsky argot. Neskorší laureát Pulitzerovej aj Nobelovej ceny neprichádza do Francúzska bez záväzkov ako iní. Okrem toho, že je ženatý s Hadley Richardsonovou (1891-1979), stále pracuje ako korešpondent pre kanadský denník Toronto Star. Spoluprácu ukončí v roku 1923, aby mal viac času na písanie vlastných kníh. Rodina medzitým žije najmä z manželkinho poistného fondu. Prelomovým okamihom nielen v Hemingwayovom živote, ale v životoch všetkých jeho talentovaných krajanov pobývajúcich toho času v Paríži, je stretnutie s Gertrudou Steinovou (1874–1946), rešpektovanou mecenáškou a kritičkou umenia, ktorá je považovaná za stredobod krúžku amerických autorov vo francúzskej metropole. „Zohrala úlohu katalyzátora, povzbudzujúc umelecké sklony, ktoré by sa bez nej boli prejavili až oveľa neskôr,“ uvádza poľská kritička umenia Antonina Vallentinová (1893–1957).

 

Komanduje Hemingwaya

Steinová okolo seba zhromažďuje najmä mladých talentovaných mužov, okrem iného maliara Pabla Picassa (1881-1973) či Henriho Matissa (1869-1954). Nehľadí pritom iba na talent. Je ješitná, takže pokiaľ jej muž náležite nepreukazuje úctu, nerozpakuje sa ho odstrihnúť. To je prípad amerického básnika a nakladateľa Ezryho Pounda (1885-1972). Hoci medzi ostatnými umelcami má povesť mimoriadne vľúdneho človeka, ktorý je ochotný komukoľvek nezištne pomôcť, Steinová dáva prednosť ráznejším typom. Takým je napríklad Hemingway, ktorému hodnotí jeho rané práce. „Tie básne sú k svetu, ale v próze si príliš opisný,“ hovorí mu. Je to tiež Steinová, kto ho odrádza od písania do novín, pretože to vraj kazí jeho osobitý štýl. Niekedy sú to tvrdé slová, ale Hemingway od nej kritiku berie. Stanú sa dokonca natoľko dobrými priateľmi, že sa Steinová spolu so svojou životnou partnerkou Alicou B. Toklasovou (1877-1967) stanú kmotrami Hemingwayovho syna Jacka (1923-2000).

 

Stretnutie s legendou

Hemingway je družná povaha, takže kam vojde, tam si urobí nových priateľov. Navyše chodí písať do kaviarní, kde nie je o zaujímavé stretnutia núdza. K jednému takému dôjde aj na jar roku 1925 v kaviarni Dingo v štvrti Montparnasse, kde sa schádzajú predovšetkým Američania. „Vieš, kto to je?“ vyštekne na Hemingwaya jeho druh od stola. Hoci je spisovateľ práve zabraný do myšlienok nad obsahom papiera pred sebou, ledabolo zdvihne oči k dverám. Pred sebou v tej chvíli uvidí Francisa Scotta Fitzgeralda (1896-1940), legendu nastupujúcej literárnej generácie. Aj keď je približne rovnako starý ako Hemingway, už stihol vydať dva úspešné romány, Na prahu raja a Krásni a prekliati, aj niekoľko krátkych poviedok. Prvé oslnenie veľmi rýchlo vyprchá. Hemingway Fitzgeralda popíše ako opilca a otravu. Literárny talent mu však uprieť nemôže. Obzvlášť keď mu známejší kolega prinesie výtlačok svojho najnovšieho románu Veľký Gatsby. „Keď som ho dočítal, vedel som, že či už robil čokoľvek, alebo sa správal akokoľvek, musím si povedať, že je to ako choroba, pomáhať mu a snažiť sa mu byť dobrým priateľom,“ spomína Hemingway.

 

Krehký boxer

Fitzgerald mladšiemu kolegovi obdiv opláca. „Scott bez prestania rozprával a mňa to, čo hovoril, uvádzalo do rozpakov – stále len o mojom písaní, aké vraj je báječné,“ opisuje chválu Hemingway. Okrem literárneho nadania Fitzgeralda fascinuje aj kolegova povesť vojnového hrdinu a výborného športovca. Hemingway totiž počas prvej svetovej vojny slúžil ako dobrovoľník ambulantných zborov Červeného kríža. Aj keď priamo nebojoval, roznášal vojakom proviant a odnášal ranených z bojiska. Pri tom bol v júni 1918 ťažko zranený črepinami z mínometu. Čo sa týka povesti športovca, Hemingway skutočne miloval fyzické zápolenie, najmä box, aj streľbu a lov. Sama Steinová o ňom však vo svojej autobiografii píše: „Ernest je veľmi krehký, kedykoľvek robí nejaký šport, vždy si niečo rozbije, ruku, nohu alebo hlavu.“

 

Píše pre peniaze?

Hemingway a Fitzgerald si notujú a dlho do noci diskutujú o význame literatúry. Na čom sa ale nezhodnú, je spôsob, ako by sa mala tvoriť. Hemingway je otrasený, keď sa mu kolega zverí, že poviedky do časopisov píše tak, aby sa dobre uchytili. „Ja som mu povedal, že podľa môjho názoru je to prostitúcia. Povedal, že to prostitúcia síce je, ale že to robiť musí, pretože si po časopisoch potrebuje zarobiť na to, aby mohol písať slušné knihy,“ opisuje nezhodu Hemingway. Pritom s písaním kníh sa Fitzgerald tiež nejako zasekol. Po úspechu Veľkého Gatsbyho zaspal na vavrínoch a radšej než nad prácou vysedáva po parížskych putikách. A nie je sám. Hemingway mu robí pri flámovaní zdatný sprievod, na rozdiel od skúsenejšieho kolegu je však disciplinovanejší a vie, kedy má dosť. Vďaka tomu v septembri 1925 dopíše román I slnko vychádza.

 

Osobná kríza

Hemingway nad Fitzgeraldom neláme palicu a snaží sa ho povzbudiť k dokončeniu románu Nežná je noc, ktorý už má niekoľko rokov rozpísaný. Jeho snaha sa ale míňa účinkom. Za vinu to dáva aj Fitzgeraldovej manželke Zelde (1900-1948). Tá Hemingwaya na oplátku častuje urážkami. Navyše u nej prepuknú psychické problémy, čo iba prehĺbi Fitzgeraldov zúbožený stav. Parížske flámy si vyberajú daň aj na Hemingwayovi - nájde si milenku Paulinu Pfeifferovú (1895-1951) a rozvedie sa. Stagnuje aj jeho literárna tvorba. Tzv. stratená generácia opäť stráca pôdu pod nohami…

 

Adieu, Paris!

Koniec týchto les Années folles alebo „bláznivých rokov“, ako sa 20. roky 20. storočia niekedy nazývajú, prichádza v októbri 1929 s krachom na newyorskej burze. Niektorí autori síce v Paríži zostanú až do 30. rokov, ale hlavný prúd Francúzsko opúšťa na prelome desaťročia. Do Ameriky sa vracajú aj Hemingwayovci s Fitzeraldovcami, a to s nádejou, že sa ich životy konečne trochu ustália. Zatiaľ čo Fitzgerald prišiel do Paríža ako slávny autor, odchádza ako sklamaný pijan za zenitom. Hemingway prišiel ako mladý literárny talent a mesto opúšťa ako vyzretý spisovateľ s najlepšími rokmi pred sebou.

 

Tento a ďalšie zaujímavé články nájdete v časopise  HISTORY Revue.

 

 

 

Autor: © HISTORY revue / Filip Krumphanzl

Zdieľať článok na Facebooku