Albánsko na vlastnej koži: Môžeme stráviť peknú dovolenku v krajine, ktorá budí strach?

Keď som rozmýšľala nad tým, čo vlastne o Albánsku viem, vybavil sa mi len obraz 7. ročníka ZŠ, keď nám pán učiteľ na zemepise o tejto krajine povedal len to, že sa jeho hlavné mesto volá Tirana. V podstate odvtedy som hľadiac na mapu Európy poškuľovala po tomto kúsku zeme, o ktorom sa nehovorí, nikto o ňom nič nevie a teraz nás tam posielajú na dovolenku. Divné. A tak som si povedala, že pôjdem situáciu skontrolovať naživo.

Moja prvá návšteva bol len jednodňový výlet do pohraničného mesta Skadar. Po prekročení hraničného priechodu Muriqani ihneď zbadáte, že už nie ste v Čiernej Hore. Niežeby to bolo na prvý pohľad vidieť, ale ovládne vás zvláštny pocit strachu. Príbehov o albánskych predavačoch kebabu na Slovensku, ktorí v podstate len maskujú „iné podnikateľské činnosti“, majú policajní vyšetrovatelia plné stoly. Od hraníc však vedie jedna úplne normálna cesta s krásnym výhľadom na hory, občas nejaký ten dom s červenou zástavou a na poliach bunkre – výmysel komunistického diktátora Envera Hoxhu.

Celý náš mikrobus bol nalepený na oknách a asi každý očakával, že odniekadiaľ vyskočí Albánec so samopalom. „Zbohom“ sme si povedali, keď náš autobus musel odrazu zastaviť. Z po zuby ozbrojeného násilníka sa však stal starček na somárikovi, ktorý svojim krokom zastavil celú premávku. A tak sme sa opäť nalepili na okná a čumeli na somárika, keď sme ho predbiehali. Cestou sme minuli zopár kôp odpadkov, ktoré nepôsobili práve vábne. Stále sme však na naše počudovanie boli živí.

Mestu Shkodra (po slovensky Skadar) kraľuje hrad Rozafa a najväčšie jazero na Balkáne – Skadarské jazero. Okrem týchto dvoch symbolov sme navštívili aj najväčšiu mešitu na Balkáne (Xhamia e madhe), obdivovali sme kiwi visiace nám nad hlavami v záhrade Katedrály sv. Štefana a videli trh, kde sa topánky predávajú na kilá.

Dojem z týchto turistických lákadiel bol veľmi dobrý, všetky boli udržiavané a naozaj pekné. Pani delegátka nám odporučila reštauráciu v centre mesta, kde sme sa za 16 eur dvaja najedli čerstvých rýb do sýtosti a čašník nás počastoval pár slovenskými slovami. Je prirodzené, že turistov nebudú predsa vodiť tam, kde to pekné nie je. Typickou črtou celého Albánska je, že sa všade stavia, niekedy bohužiaľ bezhlavo a bez logiky. Vedľa starej rozpadnutej chyže, ktorá pamätá Osmanov, stojí moderný vežiak Western Union. Márne hľadáte logiku na Balkáne, on má svoju vlastnú.

Nemyslím, že je niekto, kto v tejto krajine nadobudne prvý dojem pozitívny. Ani ten môj taký nebol, keď som sem prišla už na týždeň. Najskôr vás prepadne strach, potom odpor, hnus, chcete ísť preč. Všade je strašne teplo, chaos, neporiadok, prach, zopár pekných vecí a za rohom odpad. Začnete v panike rozmýšľať, či tu budete mať aspoň ten základ – teda čo jesť a kde spať. Potom zistíte, že toto by ste mali. Začnete hľadať chyby. Po pol hodine si uvedomíte, že tých chýb je toľko, že sa vám hľadať už ďalej ani nechce. Základné veci, ktoré doma fungujú, tu neexistujú. Nestačí, že majú paranormálnu menu, o ktorej v banke doma slečna za prepážkou ani nepočula, tu vám nemajú kde zameniť ani euro. Slovo ATM machine tu síce poznajú, ale najbližší bankomat je v meste, teda 10 km od vás.

Voda z kohútika nie je pitná. Balenú si zas nemáte za čo kúpiť, lebo máte len euro a predavač v markete vám v našej mene nakalkuluje takú sumu, že sa vám oči prekrútia a aj keby ste mali tri tituly z matematiky, nemáte šancu zistiť, ako to vypočítal. Na mapu zabudnite. Na otázku, kde sa nachádzame, dostanete odpoveď, že „tu“. Adresu nikto nevie, lebo tu nie sú ulice ani popisné čísla. Mapu tu nemajú, no načo by im aj bola. Krútite hlavou, nadávate, hľadáte vinníka a premýšľate, prečo toto cestovné kancelárie vôbec ponúkajú. Koľko zo slovenských turistov začne rozmýšľať ináč? Väčšina sa zasekne v tomto štádiu a durdí sa až do konca dovolenky. A to nešťastné Albánsko tam stále je, pozerá sa na vás a nechápe, prečo ste nespokojný, keď ono sa snaží pozbierať z úplného dna.

U nás sa veci pohli na 4. deň, keď sa nám od predavača podarilo pod pultom kúpiť tunajšie peniaze leky. Keď ich už konečne máte v ruke, poobzeráte sa aj v tom jeho obchode a pokúpite zopár chutných drobností za veľmi výhodnú cenu. Po pár dňoch v Albánsku tiež zistíte, že mapu vôbec nepotrebujete a že vám ten chaos akosi prestáva vadiť. Vodu si zadovážite zadarmo v hotelovom bare. Dokonca sa vydáte na exkurziu po okolí a skúsite sa na to všetko pozrieť inými očami. Už sa vám to nezdá až také zlé a hrozné. V stánku si kúpite noviny a knižku. Výrečný predavač vám poukazuje všetko, čo má. Na ďalší deň si kúpite letné šaty, ktoré síce neohúria kvalitou, ale sú pekné a nositeľné za dobrú cenu. Albánka kvôli vám vyberie 300 šiat, aby ste si mohli všetky pozrieť a vybrať tie najkrajšie. Ak si od nej nič nekúpite, s pokorou sa usmeje a poďakuje a predpokladám, že vás po odchode neohovorí. Nemajú to v krvi.

Keď po celom týždni počúvate turistov, ktorí sa zasekli a stále len kritizujú, už sa len usmievate a pýtate, kde je chyba. V nás alebo v nich? Odpoveď si uvedomíte po návrate domov. Sedíte na kúpalisku a vidíte, ako malé neposlušné dieťa nechce jesť studený langoš a robí cirkus na celé kúpalisko. Zavriete oči a čuchom hľadáte vôňu pečenej kukurice, ktorú dlávili albánske deti bez akéhokoľvek protestu. Poobzeráte sa navôkol a vidíte, ako väčšina hľadí do svojich mobilných telefónov. Nikto sa s nikým nerozpráva, nikto cudzí sa vám neprihovorí. Nikto nekupuje noviny od plážového predavača, nikto nečíta. Na otázku, ktorá je nadpisom tohto článku, si musíte odpovedať vy samy. Kde je teda chyba? V nás alebo v nich?

Text: Miroslava Katonová / A-trips