Predvianočná nočná mora: Pri jednej z najväčších leteckých katastrof zahynulo 270 ľudí

Let Pan Am 103 z londýnskeho letiska Heathrow na newyorské letisko JFK s 259 ľuďmi na palube mal odštartovať 21. decembra 1988 o 18:00 miestneho času, kvôli neočakávanému zdržaniu však runway opustil o 25 minút neskôr. Posledný kontakt s kontrolou leteckej prevádzky mala posádka presne o 19. hodine. O niekoľko minút došlo v lietadle k obrovskému výbuchu, ktorý spozoroval a následne ohlásil aj pilot lietadla British Airways, letiaceho približne 40 kilometrov od miesta nešťastia. Seizmické otrasy s hodnotou 1,6 stupňa Richterovej stupnice zaznamenali aj na geologickej stanici neďaleko Lockerbie.

Hoci trosky boli rozptýlené na území celkom 845 kilometrov štvorcových, najväčšia časť lietadla dopadla práve na územie škótskeho mestečka. Krídla zmietli z povrchu niekoľko domov v Lockerbie a vytvorili kráter dlhý 47 metrov. Okrem všetkých ľudí na palube zahynulo aj 11 nešťastníkov na zemi – štvorčlenná rodina pri explózii svojho domu, ďalší pri zasiahnutí troskami lietadla alebo stavieb.

Podľa záverov vyšetrovania spôsobilo výbuch 400 gramov semtexu v prednej časti batožinového priestoru. Trhavina bola ukrytá v kazetovom prehrávači v cestovnom kufri, kde sa nachádzalo aj niekoľko kusov detského oblečenia. Ohorený útržok jedného z nich doviedol vyšetrovateľov až do obchodu s odevmi v maltskom meste Sliema. Jeho majiteľ Tony Gauci vyhlásil, že oblečenie predal mužovi líbyjského výzoru.

V roku 1991 vyšetrovatelia obvinili vedúceho pracovníka na maltskom letisku Lamina Khalifaha Fhimaha a príslušníka líbyjských tajných služieb a veliteľa stráženia Libyan Arab Airlines Abdela Basseta Ali al-Megrahiho. Ich útok mal byť líbyjskou odpoveďou na nálety amerického letectva na Tripolis a Benghází 15. apríla 1986 (uskutočnili sa kvôli líbyjskej podpore medzinárodného terorizmu a ako odveta za výbuch nálože na západoberlínskej diskotéke), pri ktorých zahynulo 44 civilistov vrátane údajnej adoptívnej dcéry Muammara Kaddáfího.

Bezpečnostná rada OSN 31. marca 1992 v rezolúcii č. 748 prikázala Líbyi vydať podozrivých do 15. apríla toho istého roku pod hrozbou uvalenia celosvetových sankcií - vzdušného embarga, zákazu predaja zbraní a obmedzenia diplomatických vzťahov. Kaddáfí 30. apríla 1992 vyhlásil, že Tripolis podozrivých nevydá, ale že sa môžu sami vzdať. Po následných nekonečných rokovaniach Všeobecný ľudový kongres Líbye 15. decembra 1998 súhlasil so súdnym procesom v neutrálnom Holandsku.

Líbya vydala 5. apríla 1999 podozrivých a tí odcestovali do Holandska. OSN, Británia a neskôr aj Európska únia zrušila sankcie voči Líbyi. Proces s oboma obžalovanými sa začal v máji 2000 v Camp Zeiste pri Haagu podľa škótskeho práva. Kľúčovým svedkom obžaloby sa stal maltský obchodník s odevmi Tony Gauci, ktorý identifikoval Abdala Básata Alího Megrahiho. Toho uznal 31. januára 2001 súd za vinného a odsúdil na doživotný trest väzenia. Spoluobžalovaného Amína Chalífu Fahímu súd vyhlásil za nevinného a prepustil na slobodu.

Megrahi si najskôr odpykával trest v najväčšej škótskej väznici HMP Barlinnie, v roku 2005 ho premiestnili do HMP Greenock. O rok neskôr Líbya požiadala škótsku vládu o jeho vydanie. K žiadosti došlo po ratifikácii dohody o vzájomnom vydávaní väzňov medzi Líbyou a Britániou. Škótska vláda 20. augusta 2009 rozhodla o prepustení Abdala Básata Migrahího z humanitárnych dôvodov. Trpel totiž rakovinou prostaty a lekári mu predpovedali vtedy maximálne tri mesiace života.

Jeho prepustenie vyvolalo rozhorčenie medzi príbuznými obetí atentátu. Objavili sa špekulácie, že prepustenie súviselo s obchodnými záujmami Londýna v na ropu bohatej Líbyi, čo dôrazne poprela britská aj škótska vláda. V septembri 2009 však britská vláda otvorene priznala, že pri prepustení Megrahiho zohrali úlohu ropné obchody.

Po návrate do vlasti Líbyjčania privítali Megrahiho ako hrdinu. Odvtedy žil utiahnuto vo svojej rodinnej vile v Tripolise, väčšinou pripútaný na lôžko. Až do svojej smrti 20. mája 2012 trval na tom, že s útokom nad Lockerbie nemal nič spoločné. Pre mnohých Líbyjčanov je hrdinom a obetným baránkom, ktorého Západ zneužil na ovládnutie ich krajiny. Podľa úradov v USA a Británii však bol Megrahi do prípravy atentátu zapletený, určite však nekonal sám, ale na pokyn líbyjskej tajnej služby.

Líbya sa v roku 2003 priznala k zodpovednosti a zaviazala sa zaplatiť pozostalým celkovo 2,7 miliardy dolárov odškodného. Vydala sa tak na cestu z medzinárodnej izolácie a následne boli proti nej zrušené sankcie a aj USA sa s ňou rozhodli obnoviť diplomatické vzťahy. Bývalý líbyjský minister spravodlivosti Mustafá Abdal Džalál 23. februára 2011 vyhlásil, že bombový atentát na dopravné lietadlo amerických aerolínií osobne nariadil vodca Muammar Kaddáfí.

Špekulácie ohľadne skutočných páchateľov a ich motívu sa však objavujú dodnes. Kľúčové svedectvo maltského obchodníka Tonyho Gauciho bolo spochybnené. Na súde si totiž nebol istý dátumami a fotografiu Megrahiho navyše videl v časopise v súvislosti s podozreniami už skôr. V októbri 2007 navyše vyšlo najavo, že Gauci dostal za svoje svedectvo proti Líbyjčanovi odmenu 2 milióny dolárov.

V roku 2014 iránsky dôstojník tajných služieb Abolghásem Mesbáhí vyhlásil, že bombový útok sa uskutočnil na príkaz Iránu a vykonali ho extrémisti so sídlom v Sýrii. Vtedajší najvyšší iránsky duchovný vodca ajatolláh Chomejní údajne nariadil, aby bol atentát "presnou kópiou toho, čo sa stalo iránskemu lietadlu“. Let č. 655 spoločnosti Iran Air náhodne zostrelil americký krížnik USS Vincennes v Hormuzskom prielive v júli 1988, pričom zahynulo všetkých 290 osôb na palube.

Aktuálne však nitky opäť smerujú do Líbye. Tamojšie úrady údajne zadržiavajú abú Agilu Muhammada Masúda, ktorý je podľa USA podozrivý z účasti na bombovom útoku. Americké úrady sa snažia dosiahnuť jeho vydanie, aby sa mohol v Spojených štátoch postaviť pred súd, uviedol denník The Wall Street Journal minulý týždeň. Masúd údajne pracoval ako zhotoviteľ bômb pre bývalého líbyjského diktátora Muammara Kaddáfího. Prípad voči Masúdovi je podľa The Wall Street Journal založený najmä na jeho výpovedi pred líbyjskými úradmi v roku 2012 a na cestovných a migračných záznamoch.

Autor: © Zoznam/ako