ĽUDIA A ZEM Lepší vôl ako auto

Trajekt zastavil len tak pri pláži a stovky cestujúcich, osobné a nákladné vozy, motorky i autobusy, všetko sa vyhrnulo do vĺn. Kým som siahol po batožine, nosič už uháňal s mojím batohom na hlave k jednému z čakajúcich mikrobusov. Muža som dohonil až na brehu a v duchu mu blahorečil – len v duchu, príliš zjavné nadšenie by v ňom mohlo vyvolať dojem, že obslužné bude obzvlášť vysoké.

Chlapíkova pohotovosť spôsobila, že som bol dnes prvým pasažierom chátrajúceho vozidla, a to ma oprávňovalo vybrať si najpohodlnejšie miesto. Rýchle som si položil fľašu vody na sedadlo za vodičom. Skúsený madagaskarský harcovník vie, že ešte lepšie kresielko vedľa vodiča obsadí mechanik, a preto sa tam nepchá, lebo by nakoniec skončil niekde na streche medzi batožinami.

Netrvalo dlho a našlo sa potrebných dvadsaťpäť ľudí, ktorí sa rozvalili v dvanásťmiestnom mikrobuse, a pohli sme sa. Čoskoro som pochopil, že ani ten najskúsenejší harcovník si nevyberie vždy najlepšie. Ako jediný som si síce mohol natiahnuť nohy, ale zároveň kdesi pod nimi vyúsťoval výfuk motora.

Krátko po štarte sa zo mňa stal narkoman a na chlad od nôh som si tiež nemohol sťažovať. Počas cesty trvajúcej štrnásť hodín, sa neprihodilo nič mimoriadne. Tých niekoľko porúch na vozidle nestálo za reč ako ani obed, pričom tiež návšteva šamana a kolektívny hon s prakmi v rukách na divé perličky patrí iba k tým najbežnejším doplnkovým aktivitám diaľkovej prepravy na Madagaskare.

Do cieľovej stanice – mestečka Soalala – sme doputovali neskoro za tmy. Vodič s mechanikom mi ešte pomohli dojednať nocovanie v miestnom hotelíku. Bol som im za to veľmi vďačný, lebo sa zle orientujem potme v meste, kam doteraz nebol zavedený elektrický prúd a ktorého obyvatelia majú všetci tmavú pleť.

Zaliezol som rýchle do komôrky s komfortnými štyrmi štvorcovými metrami. S batohom pod hlavou som čoskoro blažene zaspal, že mám celý apartmán iba pre seba. Iba pred niekoľkými dňami mi akýsi Holanďan rozprával, ako sa delil o podobnú útulnú izbu ešte so šiestimi Malgašmi, čo sa ukázalo ako veľmi praktické, keď bolo v noci potrebné vykopať v podlahe jarok, aby dobre odtekala voda z neočakávanej prietrže mračien.

Miesto pre vazaha

Ráno ma prebudil nebývalý ruch. Po piesčitej hlavnej triede prechádzal bager (druhé vozidlo prešlo mestom popoludní – ten istý bager sa vracal do garáže). Po krátkom vypytovaní som našiel kanceláriu agentúry ANGAP. Zaplatil som vstup do národného parku Namoroka, dojednal si sprievodcu a vyriešila sa aj najnaliehavejšia otázka – doprava.

Do dedinky Vilanandro, ktorá je k parku najbližšie, pôjde vraj ešte dnes auto. V niečo také som vôbec nedúfal. Predpokladal som, že zvyšných 50 km pôjdem peši, alebo sa poveziem na káre ťahanej volmi. Keby som tušil, ako to dopadne, určite by som dal prednosť ktorémukoľvek z oboch spôsobov.

Z auta sa vykľul obrovský vojenský nákladiak, pamätajúci si zrejme ešte francúzske koloniálne časy. Dlhé hodiny som sledoval, ako sa jeho korba plní barelmi s olejom, naftou a benzínom, basami s pivom a malinovkami žiarivých farieb, vriec s ryžou a cementom, preskleným príborníkom a matracmi, škatuľami sušienok a čerstvo ohobľovanými doskami, zväzkami kukurice a košmi s hydinou. Potom ma to však unudilo a išiel som do okolitých mangrovov fotografovať lezcov – také malé rybičky, ktoré dokážu utiecť z vody na strom.

Neskoro popoludní ktosi zavelil k odchodu a ja som šiel prekontrolovať, či na tom všetkom haraburdí tróni aj môj batoh. Bol tam, celkom hore, a na ňom a okolo neho sedelo asi tridsať ľudí – zopár chlapíkov, ktorí pomáhali nakladať, mamičky s nemluvňatami, jeden starček so starenkou a niekoľko dievčat. Keď som sa chystal vyhupnúť medzi nich, zistil som, že ako vazahovi – belochovi – mi držia čestné miesto vo vodičovej kabínke. To ma potom mrzelo celú cestu.

V kabínke totiž okrem nás dvoch (vodiča a mňa) sedelo ešte ďalších päť ľudí a na kapote pred oknom tiež asi štyria, takže nebolo vôbec vidieť von. Na druhej strane tí z korby boli po príchode lesom dosť otrhaní.

Pohli sme sa. Cesta ubiehala pomaličky. Z veľkých drevených reproduktorov pohodených kdesi pod palubnou doskou sa rozliehali hlasné zvuky, o ktorých sa len ťažko dalo povedať, či je to ešte hudba, alebo už iba prostý hluk. Pýtali sa ma, ktorú malgašskú hviezdu popovej hudby mám najradšej, že mi ju doprajú. Keď som však nesmelo zašeptal, že napríklad Rossy, zamrmlali iba: „No, samozrejme... Typický beloch,“ a pustili iný hluk.

Mladíci vpredu každú chvíľu zoskakovali z kapoty a ukazovali vodičovi, kadiaľ má prejsť ťažšie úseky. Vždy, keď išlo do tuhého, vodič zastavil a dumal, či má zapnúť náhon na štyri, alebo radšej hneď na šesť kolies. Nakoniec sa rozosmial, zatiahol dvoma pákami a pokynul, aby som pridržal tú tretiu, ktorá, mrcha, vyskakovala.

Pred jedným brodom premýšľal podozrivo dlho a potom začal niečo kutiť na zemi medzi náradím, drevom na oheň, reprodebnami, starými kabátmi, nohami spolucestujúcich, drôtmi a pedálmi. Jeho široký úsmev sa znovu rozžiaril a on vytiahol čižmy. Spýtavo som ešte raz pozrel k potoku. Nechcelo sa mi veriť, že by ten úzky jarok mohol mať takú hĺbku, aby voda natiekla až do kabíny. Potom som si všimol, že vodič bol až doteraz bosý. Aha, gumáky tu nie sú ochranou proti vode, ale proti teplu z motora a rozpaľujúcich sa pedálov.

Porucha na trase

So šoférom v gumených čižmách sme prešli ešte asi päť kilometrov, až do zákruty, ktorá bola celá pod vodou. Dno nebolo v kalnej kaluži vidieť. Vodič sa na mňa pozrel a naposledy sa usmial svojím širokým úsmevom. Pridal plyn, otočil volantom a – niekde dole čosi chruplo. Zostali sme stáť. Mechanici a pomocníci si hneď zobliekli tričká a ponorili sa pod auto. Po chvíli vyplávali a vyniesli na svetlo asi meter dlhú kovovú vec. Vyhlásili, že je zlomená, hodili si ju na plecia a aj s vodičom odkráčali späť k mestečku Soalala, ktoré bolo od nás vzdialené asi 20 km.

O dnešnej noci bolo rozhodnuté. Spolu s ostatnými cestujúcimi som sa vybral upratať úrodu do neďalekého mangovníkového hája. Po zotmení som si ustlal v korbe na škatuliach sušienok v húfe ďalších nocľažníkov. Počúval som nahnevané brblanie jednej temperamentnejšej Malgašky, pozeral cez lístie mangovníka na hviezdy a sebecky premýšľal, koľko asi môže byť komárov v tomto kraji plnom močarín a ryžovísk a či cicajú krv radšej z čiernej, alebo z bielej kože. Kým som zaspal, prebleslo mi hlavou, že to tie malé „piskľúne“ potme aj tak nespoznajú.

Na druhý deň predpoludním sa vrátili mechanici s vodičom a zvarenú súčiastku počas jednej hodinky namontovali na pôvodné miesto. Ostávajúcich 35 km už bolo otázkou iba slabých siedmich hodín jazdy. Vilanandro bola vlastne celkom veľká dedina porozťahovaná po okolí. Vládol tu aj čulý dopravný ruch, aj keď náš nákladiak bol jediným autom široko-ďaleko. Po lateritových cestách sa tu drgáľali desiatky takzvaných sarety – vozíkov ťahaných kravičkami. Bolo zrejmé, že jazda v sarety čaká aj na mňa. (...)

Celý článok nájdete v aktuálnom - júlovom čísle mesačníka Ľudia a zem

Zdroj/autor:  Ľudia a zem 7/09, Pavel Hošek