Naprieč Andami

Spôsobov ako prekročiť argentínsko-čílsku hranicu je samozrejme niekoľko. Preto popis tejto cesty je len jednou z viacerých alternatív, ktorá zaujme istou dávkou unikátnosti a jedinečnosti. V prípade, že vaše kroky smerujú z argentínskeho mesta Mendoza do čílskeho Valparaísa, váš čas, vynaložené úsilie a argentínske „pesos“ zanechajú fiktívnu stopu na ceste tiahnucej sa údolím obkľúčeným masívom Ánd.

Riešenie, ako cestu zrealizovať, je veľmi jednoduché. Už pri prekročení vstupných dverí autobusovej stanice v argentínskej Mendoze vaše teoretické zvládnutie cesty nadobúda reálnejšie kontúry. Ak sa vložíte do starostlivosti jednej z autobusových spoločností, výber potom podmieňujete službami ponúkaného pohodlia.

V kontexte vašej predstavy o niekoľkohodinovej ceste autobusom sa necháte zlákať servisom pripomínajúcim skôr vzdušnú cestu cez Atlantik ako horský prechod priesmykmi Ánd. Rovnako ho prispôsobujete už dosť pohnutému osudu, ktorý sa počas cestovania hlboko dotkol finančného obsahu vašej peňaženky.

Zakúpite si lístok a čakáte na odchod vášho autobusu. Pozorujete realitu autobusovej stanice, ktorej „poetika“ zainteresovaných určite nesklame ani na odvrátenej strane zemegule. Vidíte akúsi „všehochuť“, náhodou vybranú masu vzájomne cudzích ľudí, ktorých v priestore stanice fiktívne spája cestovateľský osud.

V spleti ponáhľajúcich a čakajúcich jedincov vidíte „nenápadných“ predavačov takmer čohokoľvek. Tí vás svojím obchodným výrazom a snažením pomyselne prenášajú do „veksláckych“ čias vašej domoviny. Čas vášho pozorovania sa odchodom autobusu naplnil. Do autobusu nakladáte batožinu. Na okamih sa vás zmocňuje nefalšovaný vnútorný odpor vašej „holubičej duše“ voči tým, ktorí si od vás vypýtajú malé „sprepitné“ za naloženie batožiny do kufra autobusu.

Na prežitú krivdu s vypätím síl pomaly zabúdate. Hľadáte svoje miesto, ktoré vám na základe prideleného čísla na chvíľu akosi patrí. Sedadlo autobusu sa na pár hodín stane zázemím, z miesta ktorého budete vnímať realitu vlniacej sa cesty.

Vaša koncentrácia sa upriamuje na pohybujúcu sa krajinu. Pri každom pohľade sa imaginárne prenášate do prostredia zasnežených kopcov. Ste fiktívnymi turistami, ktorých ťažké kroky stúpajú po dlhých svahoch andských kopcov. Prechádzate okolo najvyššej hory amerického kontinentu vôbec - Aconcague. I napriek tomu, že horu reálne nevidíte, vo vás vzbudzuje čoraz väčší a skutočný záujem o okolie, ktorým prechádzate.

Serpentínovou cestou zmietaní máte všetko na dosah, a predsa ste od skutočného dotyku neúprosne oddelení. Cez okno autobusu vidíte bežiacu realitu cestujúcich, ktorých tváre len letmo zazriete v autobuse stretávajúceho v protismere. Vaše telo kopíruje nemilosrdné zákruty horskej cesty, prežíva strasti zvyšujúcej sa nadmorskej výšky.

Vaše reflexy fungujú dokonale zakaždým, kedy prechádzajúci obrovský kamión vzbudzuje vo vás pocit skutočného ohrozenia. Rýchlo odkláňate svoju tvár od okna autobusu, čím sa dostávate do čoraz tesnejšej blízkosti s vaším spolucestujúcim. Táto situácia sa počas cesty zopakuje niekoľkokrát. No nakoniec míňate dychčiace obry so stoickým pokojom.

Na hraniciach je vaším prirodzeným záujmom vybaviť všetky potrebné formality takmer expresne. V skutočnosti zostávate na niekoľko drsných vysokohorských minút rukojemníkom neúprosnej byrokracie vzájomne priateľských krajín. Pochopenie argentínskych úradníkov sa strieda s nemilosrdnou kontrolou tých čílskych.

Tajne sa tak dohadujete s argentínskym šoférom, ako sa zbavíte dvoch pomarančov, ktoré do Čile nemôžu „docestovať“. Šofér, pri pomyslení na vami spôsobené ďalšie zdržanie, ochotne spolupracuje. O pár sekúnd vás zbaví vašej „ovocnej“ ťarchy a osud pomarančov tak zostáva navždy spätý s Argentínou.

Pohľady čílskych colníkov skontrolujú predstieranú uvoľnenosť vašich tvárí. Vaša batožina podlieha prísnej kontrole jej obsahu. V tejto chvíli opäť ďakujete osudu za statočnosť šoféra, ktorý vás zbavil tropického ovocia a „masnej“ pokuty za jeho len veľmi krátky pobyt v Čile.

Po niekoľkých hodinách si spolu so šoférom vydýchnete. Nastúpite do autobusu, znovu k „vášmu“ sedadlu s „vaším“ číslom. Šofér zmorený riešením nenápadného vyhadzovania nevhodných potravín pasažierov, vám pchá do rúk bagetu a plastový termopohár s horúcou kávou. Čaká vás zjazd po ceste vytesanej do svahu na „odvrátenej“ strane Ánd.

Opustili ste Argentínu a ste v Čile. Po peripetiách na colnici vás šofér „odmeňuje“ pustením akéhosi filmu. Vy však sledujete cestu, ktorá pripomína asfaltového hada. Znovu tak vaše telo kopíruje serpentíny, len akosi rýchlejšie a vy sa čoraz intenzívnejšie nakláňate ku svojmu spolucestujúcemu.

Po niekoľko hodinovej ceste zmyslami „drásajúcej“ sa v mysli stávate imaginárnym odsúdencom vami prežitej reality - prechodom cez jedno z najvyšších pohorí sveta.

Zdroj/autor: Zuzana Slimáková, drom

Foto: autor