Najsuchšie miesto na svete - púšť Atacama

Atacama sa rozkladá v severnom Čile, je najsuchším miestom na svete, je spätá so zámerom návštevy tejto krajiny. Púšť môžete vidieť, môžete sa po nej prejsť alebo sa rozhodnúť pre spoznanie miesta aktívnym, no najmä veľmi osobným spôsobom. Alebo sa rozhodnúť  pre „malé súkromné tour“.

Možností je samozrejme niekoľko. Jednou z nich je už dávno osvedčený spôsob prepojenia „neživého so živým“, fyzických dispozícií cestovateľa poháňajúcich neživý stroj vlastnou silou. Rozhodnutím je teda bicykel.

Snáď najideálnejším miestom, odkiaľ sa výlety do púšte dajú realizovať, je turisticky veľmi známe a populárne San Pedro de Atacama nachádzajúce sa v blízkosti hraníc s Bolíviou, v nadmorskej výške takmer 2 500 metrov.

Spôsob, akým zrealizovať cyklistické „randevouz“ s Atacamou, je jednoduchý. Od prvého a súčasne neodmysliteľného kroku, teda zapožičania si samotného bicykla, získania základných informácií, jednoduchej mapky a vody, až po cyklistické odhodlanie čeliť a prežiť útoky spaľujúcich lúčov Slnka či zápasiť s horúčosťou sálajúcou z útrob zeme s cieľom úžasného zážitku nekončiacej „pustatiny“.

Punc atraktívnosti a pôsobivosti prostredia púšte a aj cestovateľom odporúčaným, dodáva Valle de la Luna, teda „Údolie Mesiaca“. Už samotný názov vytvára asociácie späté s mnohokrát použitým prirovnaním - špecifickosti miesta s „prázdnotou“  Mesiaca.

Údolie svojím umiestnením a akousi zvláštnou „štruktúrou“ tak vytvára priestor pre nielen špekulatívnu podobnosť s povrchom Mesiaca, ale zároveň privádza na miesta nepoznané a cudzie. Súčasne otvára priestor fascinujúcich skalných úkazov, obrovských pieskových dún a až teatrálne vystavujúce sa obrazy drzo napádajúce predstavivosť cestovateľa.

Jednou z prvých zastávok tejto púštnej „tour“ je až absurdne, a teda proti akejkoľvek logike do výšky týčiaci sa kaňon, ktorého skalné „brehy“ ostro „obmýva“ už len drsný piesok Atacamy. Kaňon v sebe ukrýva spleť úzkych chodieb a skalných previsov ohraničených stenou len krehko pôsobiacich skál. 

Nasledujúcim fascinujúcim a fantáziu bičujúcim miestom je skalný útvar „Tres Marias“, ktorý vo svojom usporiadaní a podobe evokuje obraz troch rozdielne umiestnených žien, teda „Troch Márií“. Obraz je vo svojej podobe natoľko sugestívny, že pre cestovateľa nie je pochýb o jeho skutočnosti či skôr o živej existencii skalných žien.

Ďalšou zastávkou Údolia je „Duna Grande“. Už známy spôsob prideľovania názvov a mien, no aj jednoduchý preklad tak vopred asociuje „len obrovskú dunu“. No pohľad na stáročný výtvor, „dieťa“  Atacamy je úžasný. Toto milióny rokov koncentrované množstvo piesku je ľudským okom vnímateľné len z diaľky, z dostatočne veľkého odstupu. Pohľad je tak grandiózny, umocnený laickou nepochopiteľnosťou existencie „obyčajného“ prírodného úkazu.

Akýsi zážitok miesta podobných, až majestátnych rozmerov nadobúda rozmermi obrovské „Amfiteatro“. Ani tu nie je výber názvu pre tento skalný útvar náhodný. Inšpirácia autora pre názov miesta je pozorovateľovi so sedla bicykla viac ako nápadná. Skutočným dôvodom a so zapojením predstavivosti už púšťou vysileného cestovateľa je neodškriepiteľná podobnosť atacamského Amfiteátra s tými gréckymi či rímskymi.

Na posilnenie zážitku púštneho údolia je prítomnosť vrchov niekoľko metrov tisícových hôr, ktoré Údolie Mesiaca v diaľke lemujú.

Záver tejto osobnej skúsenosti je zrejmý. Odovzdanie bicykla späť tam, odkiaľ sa na pár hodín stal súčasťou veľmi intenzívneho zážitku s Atacamou. A „malé súkromné tour“ končí, no naďalej zostáva ako jeden zo zážitkov, pre ktoré sa jednoducho oplatí odísť do púšte a len ticho pozorovať.

Zdroj/autor: Zuzana Slimáková, drom

Foto: autor