Akvadukt Amoreira patrí k architektonickým zázrakom: Miestni si ho zaplatili zo svojich daní

Prvé hlasy, že by sa mal postaviť akvadukt, ktorý mesto prepojí s prameňmi v neďalekej Amoreire, tak zaznievajú už na sklonku 15. storočia. Skutočne budovať sa ale začína až v roku 1537, a to pod dohľadom samotného kráľa Jána III. Portugalského (1502–1557), ktorý mestu Elvas dodá aj svojho vojenského architekta Francisca de Arrudu (†1547), ktorý je známy napríklad aj ako autor Belémskej veže z Lisabonu.

De Arruda črtá na papier podobu budúceho akvaduktu. Jeho výstavbu bude ale sprevádzať celý rad problémov, hlavne neustály nedostatok peňazí. Ďalší portugalskí vladári po Jánovi III. tak zháňajú prostriedky, kde sa dá. Na miestnych obyvateľov uvaľujú aj zvláštnu daň za vodu, vďaka ktorej môže byť stavba ďalej financovaná. Sú to tiež ľudia z Elvasu, kto sa každý deň lopotí na stavenisku.

Dokončený, aby bol zbúraný?

V roku 1622 je konečne hotovo a akvadukt môže byť slávnostne uvedený do prevádzky. V dĺžke 7,5 kilometra privádza vodu k mestskej fontáne. Niektoré jeho časti vedú v podzemí, ďalšie na úrovni terénu, pozoruhodná je ale tá sekcia, ktorá meria 1683 metrov a tvoria ju elegantné oblúky v štyroch poschodiach nad sebou, ktoré sú spevnené opornými piliermi.

Oblúkov je celkom 833 a dosahujú celkovú výšku až 30 metrov. Akvadukt okrem úžasu však budí aj rozpaky. Postupom rokov sa totiž ukazuje, že bráni v budovaní účinného opevnenia mesta. Krátko po jeho dokončení sa tak už hovorí o jeho možnom zbúraní. Niektoré časti sa skutočne zrútia počas vojenských operácií, pri zemetrasení alebo búrkach.

Našťastie sa dočkajú opravy. V 19. storočí prebieha rozsiahla rekonštrukcia celého akvaduktu. Vďaka tomu prežije do dnešných dní, zrejme ako najväčšia stavba svojho druhu na Pyrenejskom polostrove. Od roku 1910 je tiež na Zozname svetového dedičstva UNESCO.

Tento a ďalšie zaujímavé články nájdete v časopise  HISTORY Revue.

Autor: © HISTORY revue / Ilona Kučerová