Vedia, že vrátiť sa na loď už nezvládnu. Majú málo potravín aj ťažné psy jeden po druhom hynú. Trojica dánskych polárnikov preto v jednom zo svojich táborov postaví kamennú mohylu a do nej uloží správu o svojom fantastickom objave. „Snáď ju niekto niekedy objaví,“ dúfajú. Nikto ich už živých neuvidí.
Keď sa americký polárnik Robert E. Peary (1856 – 1920) v roku 1892 vracia z výpravy po Grónsku, je to v USA veľká sláva. Vyhlasuje totiž, že na severnom cípe tohto ostrova sa nachádza kus pevniny, zo všetkých strán obmývaný morom. Ak by to bola pravda, potom toto územie – ďalší ostrov, oddelený tzv. Pearyho kanálom – nie je súčasťou Grónska a nárok naň by mohli vzniesť Spojené štáty americké. To sa stretne so silným znepokojením v Dánsku, európskej severskej krajine, ktoré v tom čase už skoro 100 rokov najväčší ostrov sveta patrí. Dôjde preto k zriadeniu „domácej“ expedície, ktorá má za úlohu severné pobrežie Grónska detailne preskúmať a zároveň tak potvrdiť, alebo vyvrátiť Pearyho tvrdenia. Na jej čelo sa postaví dánsky dobrodruh Ludvig Mylius-Erichsen (1872-1907). K ľadovým grónskym brehom s ním v lete 1906 vyráža ďalších 28 mužov.
Robia si zásoby
Expedícia Denmark zakotví na polostrove Germania Land na severovýchode Grónska. Toto miesto jej členovia vybrali preto, že tunajší povrch napriek nadmorskej výške z väčšej časti nepokrýva ľad. Krátko po zakotvení a vztýčení hlavného tábora začnú polárnici zriaďovať potravinové skladiská pozdĺž ciest, po ktorých sa na jar ďalšieho roka v dvoch skupinách vydajú. Mylius-Erichsen predpokladá, že počas prvého roku zvládnu preskúmať severné pobrežie a ďalší rok sa presunú viac na juh, k fjordu Cisára Františka Jozefa. V tom čase už by malo byť jasno, ako je to s údajným Pearyho ostrovom... Začiatok prieskumných ciest vyjde Dánom podľa plánu. Sám Mylius-Erichsen ide na čele skupiny, ktorá preskúmava Zem korunného princa Christiána na severe Grónska.
Vpred s nepresnou mapou
Na konci mája 1907 sa Mylius-Erichsen oddelí od zvyšku výpravy, ktorá sa postupne vráti na loď kotviacu pri Bismarckovom myse, a vydáva sa k údajnému Pearyho kanálu. Poruke má len kartografa Nielsa Petera Høega Hagena (1877–1907) a zapisovateľa a psovoda Jørgena Brønlunda (1877–1907), ktorý je inuitského pôvodu. Ich sane ťahá 23 psov. V neprebádaných končinách sa orientujú iba podľa kompasu a mapy, ktorú počas svojej výpravy vytvoril Američan Peary. Tá je však nielen značne neúplná, ale aj nepresná. K miestam, kde sa má Pearyho kanál nachádzať, dôjdu v júni 1907. Údajný prieliv prejdú po celej jeho dĺžke a potom dospejú k jasnému záveru, ktorý zapíšu do denníka týmito slovami: „Pearyho kanál neexistuje, Námorný útes je spojený s Heilprinovou krajinou.“ Potom polárnici symbolicky znovu prekrstia Zátoku nezávislosti na Fjord nezávislosti a vztýčia na mieste mohylu, do ktorej umiestnia správu pre ich potenciálnych nasledovníkov. Po ceste potom ešte objavia niekoľko menších fjordov a pozostatky po niekdajšom osídlení domorodcami.
Zásoby sa míňajú
Ševelenie vetra v ľadovej pustatine preruší výstrel. Veľké huňaté zviera padá k zemi, zatiaľ čo sa zvyšok stáda rozpŕchne. Dnes majú polárnici šťastie - podarilo sa im uloviť pižmoňa (druh severského párnokopytníka). Z neho bude veľa mäsa pre všetkých troch členov výpravy aj psy. Okrem pižmoňov polárnici jedia ešte divoké husi, polárne zajace a jarabice. Počas mapovania územia na severe Grónska v prvej polovici leta tak hladom netrpia. V júli sa ale situácia zmení. Zajačích ušiek v krajine ďalej od pobrežia ubúda, na väčšiu zver nenarazia. Hladné ťažné psy navyše začnú trápiť choroby. „Choroby a slabosť medzi psami oneskorili našu cestu… Akýkoľvek ďalší postup cez ľad bol v tom čase nemožný,“ stojí v denníku výpravy.
Zjedia si kamarátov
Nedostatok potravy Myliuse-Erichsena nakoniec prinúti k rozhodnutiu, že pôjdu smerom k pobrežiu, kde snáď bude fauna bohatšia. Nastane však ďalší problém. „Tak dopredu!“ reve Brønlund v snahe popohnať psie záprahy. Zvieratá majú napnuté všetky svaly a funia, až im od ňufákov odlietavajú kvapôčky vody. Sane sa napriek tomu sotva pohnú. Letné teplo rozpustilo sneh, takže sane namiesto toho, aby ľahko kĺzali po zľadovatenom povrchu, drhnú. V tej chvíli navyše dvojicu dopravných prostriedkov ťahá už iba posledných 14 psov. A ďalšie rýchlo hynú, pretože podmienky sa nelepšia. „Museli sme zabiť sedem psov na jedlo, aby sme udržali seba a zvyšné psy nažive,“ píše v zachovanej správe Mylius-Erichsen. Je to otázka „buď, alebo“. O tom, že polárnici svojich psích spoločníkov nevnímajú iba ako jedlo na nožičkách, svedčia aj slová jedného účastníka dánskej expedície, ktorý konzumáciu psov pripodobnil k „jedeniu drahého kamaráta“…
Zatiaľ zdraví
Prinesené obete nevyjdú nadarmo, aspoň zatiaľ. Po náročnej ceste juhovýchodným smerom skupina na konci augusta dôjde k pobrežiu, kde je potravy skutočne dosť. Na niekoľko dní sa tu preto utáboria. „Hoď tam ešte niečo, nech oheň vydrží,“ nabáda Mylius-Erichsen kamaráta, zatiaľ čo naťahuje ruky k plameňom, aby sa zahrial. Za chvíľu sa už v ohnisku váľajú dva veľké kusy polien. Hoci teplota sa v oblasti stabilne drží okolo mínus 15 stupňov Celzia a široko-ďaleko nič nerastie, na pobreží sa nachádza veľké množstvo naplaveného dreva, ktoré polárnici používajú na udržovanie ohňa. „Všetci traja sme dokonale zdraví,“ zhrnie svoj zdravotný stav a svojich dvoch druhov veliteľ výpravy. Večne tu ale trčať nemôžu. Svoju úlohu splnili a začnú preto plánovať návrat späť k lodi. V tejto chvíli majú pred sebou ešte veľmi dlhú cestu.
Zálusk na medveďa
„Ak zvládneme zohnať dostatočnú zásobu mäsa, máme v pláne, až ľad koncom tohto mesiaca bude zase použiteľný, ísť na saniach 580 míľ (asi 930 kilometrov – pozn. red.) k lodi. Dúfame, že sa k nej dostaneme koncom septembra, či už so psami, alebo bez nich,“ vypočítava Mylius-Erichsen ďalší postup s tým, že ešte pred dosiahnutím plavidla by mali naraziť na sklady, ktoré si predtým na severovýchode Grónska rozmiestnili. Na spiatočnú cestu sa ale nakoniec vydávajú až 12. septembra. Dáni v tej chvíli majú už len jedny sane a sedem psov. So sebou si vezú ešte drevo na osem dní a asi 150 kilogramov mäsa, čo by malo vystačiť na 16 dní pre tri osoby a na osem dní pre psy. Viac neuvezú, počítajú však s tým, že cestou nejaké jedlo zoženú – slovami vodcu výpravy, že napríklad ulovia ľadového medveďa…
Bez svitu slnka
S príchodom jesene sa pôda skutočne spevní a je lepšie zjazdná, ale mráz a nedostatok potravy si vyberajú svoju daň. Po ceste umierajú ďalšie tri psy. A situácia sa rýchlo zhoršuje. „Žiadne jedlo, žiadne topánky a niekoľko stoviek míľ k lodi. Naše vyhliadky sú vskutku zlé,“ zapíše si v tom čase Brønlund do denníka. Skutočne, v poslednej časti cesty je trojica polárnikov nútená šliapať takmer naboso. Zimné topánky sa im totiž v náročnom teréne dávno pretrhali. A čo viac, „slnko už nevylezie nad horizont,“ povzdychne si Brønlund. V Grónsku na konci septembra začína polárna noc, trvajúca pol roka. To znamená, že traja zúfalí Dáni idú prakticky v tme! „Keď pomyslím na ten severný vietor a tmu, keď zvážim, že sa museli každé ráno vydriapať z potrhaných spacákov, hoci mali len jedinú túžbu – spať večným spánkom, tak mám myseľ plnú ľútosti… Ale napriek tomu šli ďalej, šli k miestu, kde ich kamaráti mohli nájsť a rovnako tak výsledky ich práce,“ vyjadril sa k tragickému osudu svojich druhov iný účastník expedície, Alf Trolle (1879–1949).
Správy od mŕtveho
Ako prvý zomiera 15. novembra kartograf Hagen a asi desať dní po ňom aj vodca výpravy Mylius-Erichsen - len niekoľko posledných kilometrov pred skladiskom zásob. Informácie o ich záhube sa zachovali vďaka poslednému zo skupiny, Brønlundovi. Tomu sa podarilo dostať až do skladu, jeho stav je ale v tej chvíli už kritický. Uchopí napriek tomu pero, roztvorí cestovný denník a začne písať nasledujúce riadky: „Zomrel som na 79. severnej šírke pod ťarchou spiatočnej cesty cez vnútrozemský ľad v novembri. Došiel som sem za ubúdajúceho Mesiaca a nemôžem ďalej kvôli zmrznutým nohám a tme. Telá ostatných sú uprostred fjordu.“ Krátko nato zomiera aj on. Jeho telo nájde expedícia Ejnara Mikkelsena (1880-1971), ktorá sa v roku 1909 vydá stratených polárnikov hľadať. Ostatky Hagena a Myliusa-Erichsena už nenájdu. Mikkelsenovi sa však podarí objaviť správy, ktoré jeho predchodcovia ukryli po ceste v mohylách. Vďaka nim sa následne celý svet dozvie o tom, že Pearyho kanál bol fámou. Dáni môžu, pokiaľ ide o ich vlastníctvo Grónska, zostať v pokoji.
Tento a ďalšie zaujímavé články nájdete v časopise HISTORY Revue.
