Najdesivejšie miesta sveta: Na tieto výlety potrebujete poriadnu dávku odvahy!

 

Najdesivejšie MESTO

Výstavné mesto socializmu Pripiať bolo založené 4. februára 1970 neďaleko ukrajinsko-bieloruskej hranice asi 100 kilometrov od Kyjeva. Jeho vznik súvisel s výstavbou atómovej elektrárne Černobyľ a od roku 1979 tu bývali jej zamestnanci s rodinami, ktorí mali k dispozícii moderné sídliská, školy, športoviská, obchody aj kaviarne. Začiatkom roku 1986 malo mesto takmer 50.000 obyvateľov, ktorí žili v 13.414 bytoch v 160-ich panelákoch.

Noc z 25. na 26. apríla 1986 ale všetko navždy zmenila. V priebehu testu nového bezpečnostného systému došlo k prehriatiu a následnej explózii reaktora a do vzduchu sa uvoľnil rádioaktívny mrak. Obyvatelia mesta Pripiať spočiatku o fatálnosti nehody vôbec netušili. Úrady celú situáciu zľahčovali a až 27. apríla popoludní pristúpili k evakuácii obyvateľov. Tí svoje domovy opúšťali vo viere, že sa sem onedlho vrátia, a tak si so sebou zobrali len najnutnejšie veci. Svoje domovy už neuvideli.

Z Pripjate sa v priebehu dvoch dní stalo mesto duchov, kam sa všetci báli vkročiť a jeho tvár už vyše 30 rokov mení len zub času. Ulice sú prázdne, omietka opadaná, steny dodnes zdobia symboly komunizmu... A na všetko smutne dozerá lunapark s autodromom a vyhliadkovým kolesom, ktoré nikdy nikoho neodviezlo. Mali ho otvoriť počas prvomájových osláv, pár dní predtým však došlo k strašnej katastrofe a na zábavu už nikto z obyvateľov ani len nepomyslel.

 

Najdesivejší LES

Machom obrastené kmene, tmavá zeleň, koberec z papradia. Aokigahara na severozápadnom úpätí hory Fudži vyzerá na prvý pohľad ako veľmi romantické miesto, no zdanie poriadne klame. Skôr ako na milencov tu totiž natrafíte na nešťastníka bez života - už vyše polstoročia je tento les pútnickým miestom samovrahov. Všetko vraj odštartovala kniha Nami no To z roku 1960, na ktorej konci dvaja hlavní hrdinovia ukončili svoje životy práve tu.

Od tej doby sa prichádzajú do lesa s rozlohou zhruba 35 kilometrov štvorcových ročne obesiť alebo predávkovať drogami desiatky Japoncov. Najčernejším bol v tomto smere rok 2004, kedy bolo nájdených 108 tiel, v roku 2011 ich potom bolo o rovnú polovicu menej a dnes radšej úrady ich počty vôbec nezverejňujú. Mimochodom – pre Japonsko platí, že ide o krajinu s najvyšším počtom samovrážd medzi rozvinutými krajinami. Obzvlášť náročný je v tomto smere mesiac marec, čo je koniec fiškálneho roka.

Úrady sa dlhodobo snažia nešťastiam v Aokigahare zabrániť. Pri hlavných cestách, ktoré vedú do lesa, sú nainštalované bezpečnostné kamery, po chodníkoch pravidelne prechádzajú hliadky a medzi stromami je množstvo cedulí s nápismi ako „Spomeňte si na svoje deti a na svoju rodinu" či „Život je drahocenný dar, ktorý vám dali vaši rodičia". Okrem toho sú na nich aj telefónne čísla - či už na psychologické poradne, ktoré sa špecializujú práve na ľudí v núdzi, alebo na poradne, ktoré pomáhajú s dlhmi.

 

Najdesivejší HRAD

Každý hrad skrýva za svojimi múrmi nejaké tajomstvá. Tie sú často desivé a pri ich počúvaní mnohým naskakujú zimomriavky na koži. No ani jeden z nich nie je natoľko strašidelný ako Leap, ktorý sa nachádza v írskom meste Roscrea v kraji Offaly. Dodnes tam vraj strašia nešťastné duše neprávom odsúdených ľudí, alebo tých, ktorí nevydržali mučenie a radšej tam dobrovoľne spáchali samovraždu.

Prvá zmienka o hrade Leap pochádza z 15. storočia, vďaka čomu patrí medzi najdlhšie obývané šľachtické sídla v Írsku. V rokoch 1642 až 1922 ho vlastnil rod Darbyovcov, ktorí boli mimoriadne krutí. Nepohodlných ľudí hádzali do hladomorne, ktorá mala na dne šachty ostré drevené ostne. Väzni sa na ne v agónii radšej sami napichávali, aby rýchlejšie ukončili svoj nešťastný život, čo dokazujú nálezy desiatok kostier.

Nielen ich duše však vraj dodnes blúdia priestormi hradu. Lovci duchov hovoria aj o mnohých samovrahoch, Červenej panej či tragicky zosnulých deťoch. Každý rok sem po nich prichádzajú pátrať celé tisíce zvedavcov. Tí turistom odporúčajú, aby sa dobre zapozerali na svoje fotografie, na ktorých sa údajne často nachádzajú nevysvetliteľné väčšie biele bodky. V hrade vraj navyše okrem toho dochádza aj k pohybu predmetov a počuť tam hlasy.

 

Najdesivejší KOSTOL

Na prvý pohľad je to bezútešné miesto. Zopár opustených domov a nad nimi - schátraný kostol, akých nájdete po celej krajine desiatky. Ešte v prvej polovici 20. storočia bola pritom česká Luková živou obcou s množstvom obyvateľov, vlastnou školou aj fungujúcou dopravou. Dnes je už len dedinou duchov - trvalo tu žije iba zopár ľudí, ku ktorým sa aspoň cez víkendy pridávajú chalupári.

Po zvyšok týždňa sa musia domáci uspokojiť s veľmi bizarnou spoločnosťou, ktorá obýva kostol svätého Juraja. Svätostánok stál na tomto mieste už od roku 1352, svoju podobu však zmenil po rozsiahlom požiari koncom 18. storočia. Do roku 1968 ešte slúžil svojmu účelu, počas pohrebu sa však odlomila časť stropu a budovu z bezpečnostných dôvodov uzavreli. Odvtedy kostol chátral, interiér rozkradli zlodeji, omietka popadala...

Nový život kostolu vdýchol v roku 2012 až umelecký projekt študenta Západočeskej univerzity Jakuba Hadravy. „Život“ pritom zrejme nie je ten úplne najsprávnejší výraz, mladík totiž do interiéru nainštaloval 32 bielych postáv, ktoré sa podobajú duchom. Sedia potichu, bez pohybu a v pološere v drevených kostolných laviciach a pripomínajú ľudí, ktorí sa už na toto miesto nikdy nevrátia...

 

Najdesivejší OSTROV

Vyzerá pomerne malebne, no ukrýva tak krutú históriu, že sa sem neodvažujú ani miestni rybári. Poveglia pritom bola v 9. až 14. storočí obývaná a prosperovala, potom však nastalo obdobie prázdnoty, až kým v polovici 17. storočia na tomto ostrove nevybudovali pevnosť na obranu Benátok. V roku 1776 sa z ostrova stalo stredisko kontroly všetkého tovaru a ľudí, prichádzajúcich do „mesta na vode“ loďami.

Keď na nich o pár rokov neskôr zaregistrovali prvé prípady moru, Poveglia sa zmenila na karanténnu stanicu pre chorých. Na ostrove odvtedy žili len ošetrovatelia a nakazení, odsúdení stráviť posledné dni života doslova v pekle na zemi. Odborníci odhadujú, že ich na tomto malom kúsku zeme zomrelo až 160 tisíc ľudí a hovorí sa, že Povegliu dnes spolovice tvorí popol nešťastníkov. Ich telá totiž končili v masových hroboch a keď sa jamy naplnili, podpálili ich, aby sa nákaza nešírila ďalej.

Po polstoročí konečne ostrov začal písať novú kapitolu svojich dejín, v roku 1922 však z Poveglie spravili domov psychiatrických pacientov. Už tak nešťastní pacienti začali tvrdiť, že sa im zjavujú duchovia obetí moru a v noci ich budí krik umučených duší. Ešte viac ich však trápili živí, najmä istý lekár so záľubou v krutých experimentoch a lobotómii. Povráva sa, že pri operáciách používal ručné vŕtačky a iné bolestivé nástroje, ktoré sa dnes ešte stále nachádzajú na ostrove.

 

Najdesivejšia VÄZNICA

Za najhoršiu väznicu sa považuje Guantanámo, ktorá však stále slúži svojmu účelu. Ak by sme mali vybrať takú, z ktorej je dnes už turistická atrakcia, potom je tou najznámejšou Alcatraz na rovnomennom ostrove neďaleko San Francisca, no najdesivejšou Tuol Slengu v kambodžskom hlavnom meste Phnom Pénh. Za múrmi tohto väzenia skončilo asi 20 tisíc nešťastníkov, neľudské podmienky prežilo len dvanásť z nich.

Stavba pôvodne slúžila ako gymnázium, potom si z neho Červení Kméri spravili väznicu a mučiareň s označením S-21. Budovy obkolesili elektrickým ostnatým drôtom, triedy premenili na cely a všetky okná uzavreli železnými tyčami, aby sa zabránilo útekom a samovraždám. Za nimi potom mučením nútili domnelých aj skutočných odporcov režimu k priznaniu a prezradeniu členov rodiny a ďalších spolupracovníkov.

Jedno z najkrvavejších väzení v histórii odhalili jednotky vietnamskej armády v roku 1979 a o rok neskôr v ňom otvorili múzeum genocídy. Návštevníkom predstavuje nielen väzenské cely so železnými posteľami a niektorými mučiacimi nástrojmi, ale aj výstavu fotografií, ktorá dokumentuje šialené zverstvá a ich obete. Počas občianskej vojny vyvolanej Červenými Kmérmi (1975 – 1979) zahynula zhruba štvrtina vtedajšej populácie krajiny.

 

Najdesivejšia CESTA

Najdesivejšia cestná komunikácia má názov Yungas, väčšina ľudí ju však pozná skôr pod prezývkou Ruta de la Muerte, teda Cesta smrti. Doteraz si totiž vyžiadala najviac životov a až do polovice 90. rokov tam ročne zomieralo 200 – 300 ľudí. Cestu vybudovali paraguajskí zajatci v rokoch 1932 až 1935 počas vojny medzi Bolíviou a Paraguajom, aby sa skrátil presun jednotiek, zbraní a potrebného tovaru do hlavného bolívijského mesta La Paz.

Takmer 70-kilometrová cesta, ktorá v nehostinnom prostredí údolia Yungas a pohoria Kordillery stúpa až  do nadmorskej výšky 4 650 m n. m., bola po celý čas stavaná provizórnym spôsobom a nebola určená na veľkú premávku. Tomu zodpovedá aj kvalita povrchu, ktorý pripomína naše cesty tretej triedy kdesi za dedinou. Na väčšine úsekov nie je vyasfaltovaný, často ho pokrýva len štrk a najmä počas dažďov sa mení na hotové peklo.

Najväčšie riziko však predstavuje šírka cesty, ktorá v mnohých úsekoch dosahuje len niečo vyše troch metrov. Na okraji sa navyše vôbec nenachádzajú zvodidlá a každá malá chybička je tak tvrdo potrestaná. Hneď vedľa cesty je pritom priepasť, ktorá je v niektorých miestach vysoká až šesťsto metrov. Ak vozidlo spadne v týchto úsekoch, nemá jeho posádku žiadnu šancu prežiť. Aj napriek tomu je cesta vyhľadávanou atrakciou a ročne ju navštívia tisíce turistov. Všetci si chcú vyskúšať chuť adrenalínu, keď počas jazdy balansujú na hranici života a smrti.

 

Najdesivejší HOTEL

Najhoršiu povesť spomedzi všetkých hotelov má jednoznačne Cecil v Los Angeles, ktorý otvorili v decembri 1924. Už o tri roky sa v jednej izbe zastrelil istý muž, po ktorom si pod hotelovou strechou vzalo svoj život ešte minimálne 11 ďalších ľudí. Patrila k nim aj istá Pauline Otton, ktorá však pri skoku z 9. poschodia zabila nielen seba, ale aj nešťastníka na chodníku.

S hotelom sa však spája a mnoho ďalších násilných činov, vrátane znásilnení a vrážd. V 80. rokoch tam tiež niekoľko týždňov býval sériový vrah Richard Ramirez, ktorý má na svedomí minimálne 13 obetí, a v roku 1991 sa zas hotel Cecil stal dočasným domovom Rakúšana Johanna "Jacka" Unterwegera, ktorý vo svojej domovine, Západnom Nemecku, ale aj v Československu zavraždil spolu 12 až 15 ľudí. Tri prostitútky uškrtil práve počas pobytu v losangeleskom hoteli.

Dobrou reklamou určite nie je ani udalosť z februára 2013, keď v cisterne na streche hotela objavili nahé telo Elisy Lamovej po tom, čo sa hoteloví hostia sťažovali na zlú chuť vody. Aj smrť tejto mladej ženy je dodnes nevyriešená a opradená záhadami, napriek tomu 14-poschodový hotel so 700 izbami (teraz už pod názvom Stay on Main) naďalej funguje a otvára svoje brány hosťom.

 

Autor: © Zoznam/ako

Zdieľať článok na Facebooku