Býčie zápasy sú španielskym národným dedičstvom: Zakazovala cirkev koridu márne?

 

Boje s býkmi možno vidieť už v dobe bronzovej na Kréte, kde mladíci túžiaci dokázať svoju mužnosť preskakujú chrbty bežiacich zvierat. Vôbec pritom nie je ich cieľom posvätného tvora zraniť, alebo dokonca zabiť. Keď potom civilizácia na Kréte začína pozvoľna upadať do zabudnutia, rovnako sa vedie aj starému zvyku.

Obnoviť sa ho podarí až Rimanom, aj keď v úplne odlišnej podobe. Cisár Claudius (10 pred n. l.–54 n. l.) je myšlienkou súboja človeka a divokého zvieraťa tak nadšený, že zavedie býčie zápasy na podrobenom Pyrenejskom polostrove a premení ich na krvavé jatky v štýle gladiátorských bitiek. A temperamentných Iberov nemusí o zaujímavosti tohto divadla dlho presviedčať...

 

Výsada najbohatších

Namále má korida v 6. storočí, kedy katolícka cirkev zakazuje všetky zápasy zvierat. Každý nemá odvahu cirkevné nariadenia porušiť. Presadzovať býčie zápasy aj napriek náboženským zákazom si ale trúfne napríklad španielsky národný hrdina El Cid (asi 1043-1099) či kastílsky kráľ Alfons VII. (1105-1157), v čase renesancie potom dočasný kardinál a vojvodca Cesare Borgia (1475-1507), zjednotiteľ stredného Talianska s povesťou tvrdého muža, ktorému v žilách tiež koluje španielska krv.

„Prekonal beštialitu a divokosť Nera aj Caliguly,“ šuškajú si o ňom jeho súčasníci, ale na zápasy s býkmi sa prídu pozrieť radi. Korida je vtedy ešte výsadou najbohatšej šľachty. Nikto iný si nemôže dovoliť chovať býky určené len pre zábavu a posielať ich na smrť. Zato sú býčie zápasy rovnocennejším bojom ako dnes. Stojí proti sebe býk a jediný muž na koni, vybavený kopijou.

 

Ako sa stať bohom?

Pedro Romero Martinez (1754-1839) má k býčím zápasom odmalička blízko. Ostatne žije v meste Ronda, ktoré sa v Španielsku pýši najstaršou býčou arénou, postavenou už v roku 1785. Jeho starý otec býval považovaný za najlepšieho majstra v práci s muletou (obvykle červenou plachtou pripevnenou na tyči, ktorou zápasník provokuje býka). Do arény v Algeciras, Seville aj Madride pravidelne vbiehal aj Pedrov otec a dvaja bratia. Žiadny z nich ale nedosiahol takú popularitu ako on. Už v roku 1776 Romero v aréne zabije 285 býkov, a keď v roku 1799 odchádza do dôchodku, má na svojom konte 5558 víťazných zápasov bez toho, aby utrpel vážnejšie zranenie.

Jeho odkaz pre budúcnosť ale nespočíva len v boji. Ako prvý dokáže Pedro premeniť koridu na druh umenia a je považovaný za autora klasického štýlu býčích zápasov. Jeho zásluhou sa začínajú budovať špeciálne arény, ktoré už nemajú skorší štvorcový pôdorys, ale sú kruhové, a preto oveľa prehľadnejšie. Vďaka nemu sa z doteraz šľachtickej kratochvíle pre vyvolených stáva ľudová zábava a byť torerom túžia tisíce chudobných chlapcov. Môžu si prísť na veľké peniaze, tie ale nie sú hlavnou motiváciou. Úspešný torero sa v španielskom prostredí môže stať bohom.

 

Dôstojnejšie ako opery

Pedro Romero vtlačí koride poriadok, ktorý je rešpektovaný dodnes. Zavádza jednotlivé záväzné prvky boja aj spôsob zabíjania býkov a rozdeľuje zápas na tri časti. V prvej sa býkovi postavia pikadori s dlhými kopijami, druhú časť opanujú banderillovia s dvojicou špeciálnych krátkych bodcov a až na záver, po nevyhnutnej poklone najvýznamnejšiemu návštevníkovi, často kráľovi, prichádza na rad matador, a teda aj vrcholné stretnutie s krvavou bodkou. Romero je v roku 1830 menovaný riaditeľom špeciálnej školy pre zápasníkov s býkmi v Seville, až do poslednej chvíle ale scénu neopustí.

Ešte v roku 1834, vo svojich 80 rokoch, úspešne bojuje s býkmi v madridskej aréne. Jeho odkaz oslávi v roku 1926 aj známy milovník koridy, americký spisovateľ Ernest Hemingway (1899-1961), keď obdivovaného torera vo svojom románe Slnko aj vychádza pomenuje práve Pedro Romero. Aj medzi českými spisovateľmi je možné nájsť vyznávačov koridy. „Všetci idú tak vznešene a tanečne, že v žiadnej opere sveta si nevie zbor tak vykračovať,“ opisuje napríklad nástup torerov do arény vo svojej knihe Výlet do Španielska Karel Čapek (1890–1938).

 

Hviezdou z núdze

Ďalším, kto úplne zmení poňatie boja v aréne, je na začiatku 20. storočia torero Juan Belmonte Garcia (1892–1962). Diváci takmer omdlievajú hrôzou, keď sledujú toho nenápadného drobného muža, ako takmer bez pohnutia čelí útoku obrovitého býka a nevykonáva žiadne zbytočné pohyby ako jeho kolegovia a konkurenti. Málokto si uvedomuje, že Belmonte svoj graciózny štýl vypracoval z núdze, pretože vrodená vada nôh mu neumožňuje prudké pohyby ani skoky. Len za rok 1919 bojuje v 109 zápasoch a tento rekord zostane v platnosti 45 rokov, kedy ho o dva zápasy prekoná ďalšia legenda koridy, Manuel Benítez Pérez (*1936) zvaný El Cordobés.

 

Do arény, alebo na bitúnok?

Dnes už býčie zápasy v Španielsku nie sú stredobodom sveta, naopak sa okolo nich rozpútavajú tvrdé hádky. Je korida umenia a oslava odvahy a nezdolnosti, alebo mučenia nebohých zvierat pre zvrhlé potešenie krvilačných divákov? Katalánsko považuje koridu za neprijateľnú, zatiaľ čo väčšina územia španielskeho štátu zatiaľ nedá na býčie zápasy dopustiť. Aréna Las Ventas v Madride má všetkých svojich takmer 24 000 miest neustále vypredaných.

"Verím, že keby sa ku koride mohli vyjadriť samotné zvieratá, chceli by byť radšej statočnými býkmi ako jatočným dobytkom," tvrdí súčasná španielska expertka na býčie zápasy Elena Montoya. Osud koridy sa stáva aj predmetom politických bojov. Potom, čo Katalánsko oficiálne býčie zápasy zakáže, zasiahne proti tomuto rozhodnutiu v roku 2016 španielsky ústavný súd. Španielsky parlament totiž skôr vyhlásil býčie zápasy za národné kultúrne dedičstvo a národné dedičstvo zakázať regionálna vláda jednoducho nesmie.

 

Tento a ďalšie zaujímavé články nájdete v časopise  HISTORY Revue.

 

 

 

Autor: © HISTORY revue / Luděk Příhoda

Zdieľať článok na Facebooku